Ilustrácia Dávid Baffi
Muž v čiernom lekárskom oblečení sa spúšťa do miestnosti na visutej lanovke po diagonále odkiaľsi zo stropu. Na tvári má masku Zora Urológa. Z pošvy, ktorá je súčasťou jeho opasku, vyťahuje pevný fonendoskop a vyzývavo ním rýchlo máva do priestoru. PhDr. Alfonz Halenár nemá na výber. Naznačí, že tiež čosi vyťahuje z imaginárnej pošvy a odvážne bez výstrahy vybieha na urológa. Zvonenie skrížených mečov dodáva situácii trochu naivnú, no predsa len gotickú atmosféru. Tú razom narúša urológ. Strháva si masku. Vyzýva súpera k ukončeniu boja a zapína pripravené premietacie zariadenie. Pevný fonendoskop v tvare meča dosť lacným trikom premieňa na ukazovadlo, je to však iba logické zavŕšenie celkovej premeny. Prezentácia začína.
"Celkovo sa dotkneme dvadsiatich štyroch nervových zakončení," dotýka sa urológ ukazovadlom zakončení na röntgenovej snímke ako maršal Konev Duklianskych Karpát na vojenskej mape: "Niečo je akútne, niečo vykonáme preventívne." "Bude to mať..." "Nebude. Teda... ste relatívne mladý, pán Halenár. Aj keby sme sa kdesi ľudovo povedané sekli, vaše regeneračné funkcie sú ešte v poriadku. Overoval som si to na hybrolizačných testoch." "Čo sú to hybrolizačné testy?" zneistieva Halenár. "Netuším," odpovedá urológ. Halenár začína ľutovať, že sa tým problémom zaoberá. Nebolo to až také hrozné. No ak raz človek príde za lekárom, s hocičím, len tak ho nepustí. Začne pátrať a nájde. Hocičo. Urológ rozpráva a ukazuje, Halenár nepočúva. Je zúfalý. Urológ si všíma, že hovorí do vetra. Mierne sa narovná, položí ukazovadlo vedľa premietacieho zariadenie, rozoženie sa ako diskár a udrie päsťou Halenára do podbrušia.
Halenár sa prudko posadí a otvára oči. Do tmy. Má pocit, že od pása dole neexistuje. Chytá sa ho panika. Nevie, kde je. Tma je dokonalá. Sluchom sa snaží zistiť, kto vedľa neho dýcha. Aj ticho je dokonalé. Ak by bol na internátnej izbe Maríny Kľúčikovej, to ticho by tu nebolo. Snaží sa pátrať po dychu a po vôni. Vedľa neho nikto nevonia ani nedýcha. Nahmatal však voľné miesto na manželskej posteli. Je doma. Tu sa vie pohybovať aj po tme a ak sú všetky predmety na svojom mieste, určite do ničoho nevrazí. Stále má pocit, že dole je necitlivý, ale chodiť môže. Vychádza zo spálne. V obývačke drieme Discovery channel, Eva spí tvrdo na sedačke, z otvorených úst jej vyteká slina. Halenár by ju mal zobudiť a odprevadiť do spálne, no len cez ňu prehadzuje deku a aj channel necháva plynúť. Z police si berie papiere v obale a presúva sa do kuchyne.
S logom Krhútskej ligy na tričku a pri pohári vody listuje v papieroch. Zajtra, vlastne dnes, má predstúpiť pred výberovú komisiu. Uchádza sa o miesto riaditeľa regionálneho rozhlasového štúdia v Košiciach. Má jasnú predstavu a rozumnú koncepciu. Pripúšťa si aj neúspech, no nie z vlastnej viny. Keď v deväťdesiatom treťom prijali do Únie Podkarpatskú Rus, mnohé sa zmenilo. Rusíni sa stali zo dňa na deň väčšinou. Veľmi to poznačilo atmosféru na Prešovskej univerzite, hlavne na Halenárovej fakulte. To isté sa potom zopakovalo aj so Slovákmi. Bude to rovnaké i v prípade, ak Slováci a Rusíni začnú brať vyhlásenie Krhútskej republiky vážne? Áno, upálenie kamzíka na Lomnickom štíte bolo chybou. Stačil verbálny prejav a možno symbolický ohník. Smrť nevinného kamzíka mnohé pokazil. Slovenský rozhlas je plný absolventov Prešovskej univerzity. Rovnako aj výberová komisia je ich plná. V tejto chvíli Halenár nevie odhadnúť, či je to pre neho nevýhoda. Ak niekto vytiahne kamzíka, bude zle. "Poď si ľahnúť," žmúri vo dverách nasilu Eva. Na ľavom líci má odtlačok diaľkového ovládača, na pravom bielu čiaru po sline.
"Sľúbil si mi to," tlačí na otca raňajkujúci Alfonzík, "Je to neetické!" "Čo to máš za slovník? Struhnem ti?" nezvláda situáciu Halenár. "Je to neetické," drží sa mladý. "Vyrúbať strom je neetické," naberá dych starý. "Mami, povedz mu niečo!" "Sľúbil si to."
Využívanie mestskej hromadnej dopravy považuje Halenár za veľmi efektívne. Auto je lepšie na nákupy a výlety. To mu dodáva punc výnimočnosti a sviatočnej atmosféry. Cestovanie hromadnou dopravou je zasa inšpirujúce. Koncentrácia väčšieho počtu ľudí v malom priestore prináša množstvo impulzov, ktoré mnohokrát až s oneskorením spúšťajú vo vedomí silné vnútorné zážitky. Nie všetko je podriadené animálnosti a sexualite, ale potláčať to je nečestné. Hromadná doprava je aj priestorom hromadného čítania textov, ktoré vytvorili cestujúci básnici a prozaici najprv sebecky pre vlastnú potrebu, no veľká časť literatúry slúži aj ostatnej cestujúcej verejnosti. Halenár sa na cestovanie metrom teší, no pred vchodom vidí Starenku S Raždím Na Chrbte ako predáva stromčeky. Ešte ho nezbadala. Halenár sa prudko otáča a skrýva sa za roh budovy. Nechtiac vráža do mladej mamičky tlačiacej kočík. Mamička leží na chrbte, kočík je prevrátený na boku. Dieťa v ňom našťastie nie je. "Asi som zabudla malého doma. Našťastie," uľavuje sa mamičke. "Mrzí ma to. Nech sa páči, moja vizitka," podáva Halenár mladej dáme vizitku namiesto pomocnej ruky a dvíha kočík. "Nevideli sme sa už niekedy?" skúma mamička. "Možno som iba mediálne známy," pokúša sa byť vtipný Halenár a vzápätí ukazuje previnilo na hodinky. Metro dnes musí vynechať. Vyťahuje telefón a volá taxík. "Zavolajte niekedy. Len tak," volá za krívajúcou mamičkou.
V zasadačke rozhlasu končí predseda výberovej komisie úvodný prejav. Ocenil rozhodnutie všetkých uchádzačov, stručne ich oboznámil s prácou regionálneho riaditeľa a požiadavkami výberovej komisie. Oživenie nastáva, keď uchádzačke Anne Márii, radovej redaktorke regionálnych novín, zazvoní v kabelke mobilný telefón. Si dosúťažila, uľavuje si Halenár. Predseda prosí všetkých, aby vyšli na chodbu a sami si určili poradie, v akom budú prichádzať k individuálnej obhajobe. Z chodby sa dovnútra prebíja ako prvá Anna Mária. Halenár musí na toaletu.
Je to strašné! Všetko sú to inteligentní a vzdelaní ľudia. Nadpriemerne vzdelaní a nadpriemerne inteligentní. Každý z nich má za sebou niekoľko pobytov v zahraničí. Mnohí strávili v zahraničí dlhé roky. Na vysokých postoch. V civilizovanej Európe. Halenár vchádza do kabínky po Ľubomírovi Hágovi, copywriterovi reklamnej agentúry. Míňali sa v úzkom priestore, nebolo sa kam vyhnúť, takže omyl je vylúčený. Bol to Hág. Pri pohľade do misy po inteligentnom človeku je PhDr. Halenárovi dvojnásobne ľúto. Kde sa to berie v tých ľuďoch? Čo je to? Dôsledok zanedbanej rodinnej výchovy v rannom detstve alebo nepozornosť? Či arogancia? Pocit nadradenosti? Už Publius Ovidius Naso si všímal podobné nešváry na Rimanoch. Naozaj sme sa nepoučili? Ani trochu?
PhDr. Halenár je so svojou obhajobou pred výberovou komisiou spokojný. Krhútsku problematiku nespomínal. Ani nikto z komisie sa na to nepýtal. Krhútska téma bude mať zmysel až v prípade víťazstva. Teraz nad Krhútmi Halenár vôbec nerozmýšľa. Potrebuje si vyvetrať hlavu. Blúdi vyzdobeným mestom, počúva miešanie kolied a replík a smiechov. Počúva cudzie hlasy a rozmýšľa nad tými známymi. Náhle sa ho zmocňujú výčitky kvôli synovi. Málo sa s ním rozpráva, nepočúva ho. Nepovažuje jeho detské problémy za dostatočne dôležité. Presne tak, ako nepovažovali Halenárove detské problémy za dostatočne dôležité jeho rodičia. Vybavujeme si iba účty našich rodičov? Vedome? A potom sa čudujeme, že máme odrazu doma neonacistu alebo narkomana? Halenárovi zovrelo srdce. Všetko dá do poriadku. Všetko dobehne. Ešte nie je neskoro. Zhlboka dýcha. Vdychuje vône klobás a rebierok a rumu. Dostáva chuť na grog.
"Dobrý večer, pán doktor!" Marína. Kľúčiková. Na prednáškach sedí tak, aby ju mal Halenár stále na očiach. Alebo sa Halenár tak pohybuje pred katedrou, aby ho Marína stále videla. Možno si to len Halenár namýšľa. Chlapi v jeho veku si také veci namýšľajú. Ktovie, čo si namýšľa Marína. "Riešim dilemu," rieši dilemu Halenár. "Nemám ešte kúpený stromček." "Za rohom predáva starenka nádherné stromčeky. Pomôžem vám vybrať? Chcete kúpiť?" "Nesmiem kúpiť. Nedáte si grog? Alebo víno?" "Je mi zima." "Pozývam vás na víno, Marína."
Do Zeusu chodievajú košickí umelci. Nie sú vždy košickí a nie sú vždy umelci, no Halenár nepozná veľa podnikov, v ktorých sa cíti isto. A pred Marínou sa chce cítiť isto. Za stolom sedí známa partia: majster Pavol, šialený dramatik, Sara Katrina Hallenar, rozhlasová moderátorka, Noto Kimita, japonský básnik a György Mészáros, železničný inžinier na dôchodku a stále aktívny umelecký fotograf. György ponúka dve miesta vedľa neho a Maríne aj spoluprácu. "Figurálne ste zaujímavá," zisťuje okamžite György. "Je to moja žiačka." Ale nikomu nie je jasné, či sa tým Halenár chváli, alebo len chce niečo dopovedať. Čašníčka prináša varené víno, téma strieda tému, takže o chvíľu je už jedno, či je Marína učiteľkou alebo žiačkou.
Sara Katrina vyzvedá na chodbe, aký bol konkurz. Počas diskusných relácií, ktoré robila s PhDr. Alfonzom Halenárom a maliarom Fedorom Halenárom, sa s Halenárom intelektuálne dosť zblížila. Všimla si to aj Eva a ťažko to znáša. Jej obavy sú zbytočné. Sara aj Alfonz majú cit pre mieru, aby nikoho nezraňovali. "V rádiu som bola na vecku po tej... no..." pátra ešte stále na chodbe Zeusu Sara Katrina. "Anna Mária?" spomína si Halenár. "Áno! Fuj," buchne Sara Halenára po pleci. "Zazvonil jej mobil, keď sme boli spolu vnútri. Myslím, že sa odpísala sama." "Mobil ešte nikoho neodrovnal. Aby sme neboli prekvapení."
Chodba medzi schránkami a výťahom je neosvetlená. Za normálnych okolností to Halenár zvláda bez problémov. Dnes to nezvláda. Robí prestávky, po stenách hľadá stále nové záchytné body, aby sa posúval dopredu. Už ani približne nevie, kde to je to dopredu. Ďalšiu prestávku využíva na premýšľanie. Nevie si spomenúť, či kúpil, alebo nekúpil stromček. Či ho nezabudol v metre, alebo v taxíku. Čím to vlastne cestoval naposledy? A vôbec! Je táto tmavá chodba tou správnou tmavou chodbou? Teraz ho už naozaj zamrazí. Zúfalo rozhodí ruky a chrbtom pravej dlane buchne o dvere výťahu. Toho správneho.
V celom byte je tma. Akurát v obývačke svieti Discovery Channel. Eva leží zhasnutá pod dekou, pod lícom diaľkový ovládač, z otvorených úst slina. "Ľúbim, ťa," bľaboce Halenár, ale Eva nereaguje. Presunie sa teda do kuchyne. Zažína malé svetlo. Na stole leží sekera. Halenára za posledných niekoľko minút preskakuje druhá smrtka. Skôr, ako dostáva definitívne infarkt, všíma si lístok vedľa sekery. "Tatík! Zajtra ideme. Sľúbil si to."
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.
Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Ján Mičuch sa narodil 22. novembra 1964 v Košiciach. Venuje sa písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásem a kabaretov, vydal básnickú zbierku Ticho, tichšie, horúco a audiokazetu s výberom rozhlasových fejtónov Denník cestovateľa v Supershope. Publikuje aj na internete www.micuch.sk. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Zvyšok svojho literárneho, ale aj civilného života chce venovať už len naprávaniu informačných krívd na krhútskom národe.
Maliar Dávid Baffi sa narodil 23. decembra 1980 v Rožňave. Od roku 2000 študuje na Vysokej škole výtvarných umení u prof. Ivana Csudaia.
