Jaroslav Minárik: Katrina a iné baby

Predtucha je ruka kostlivca,

už vnorená medzi rebrá.

Srdce sa ešte trepe,

ale už iba ešte.

A pritom sa to celé začalo

tak pekne.

1. Blackout

Jano vyliezol aj s kolegami na parkovisko a v oslepujúcom augustovom slnku našli už len roztopený asfalt a v ňom uviaznuté posledné dve autá, svoje. Na prvej križovatke sa Jano zaradil do zápchy. Ešte mu nedochádzalo, čo sa deje. Občania v panike opúšťali pracoviská a rýchlosťou jedna míľa za hodinu sa rútili zachraňovať svoje rodiny. Pred čím? Zapol rádio. Vydesený moderátor opisoval, ako sa morová vlna šíri od epicentra na severovýchode a postupne dominovým efektom odpája od elektriny jeden štát za druhým. Päťprúdová kolóna však bola unplugged a sebestačná. Jano pootváral okná a strechu a vpustil dnu nádherné neskoré michiganské leto. Podvedome hľadal na pravej krajnici odstavené škodovky s vyvarenými chladičmi a zničenými poľskými termostatmi, a nič. Zato o pár minút triumf súkromného podnikania: chlapík s džípom plným fliaš a v ruke papundekel s nápisom: Water 1$. Čoskoro začala ísť na odbyt.

Keď šťastne dorazil domov, už sa stmievalo, a nie hocijako. Obzor obvykle rozsvietený čoskoro splynul s temným obrysom lesa. Jano prešacoval apartmán, hľadal sviečku, ale neskoro: potme sa sviečka bez sviečky hľadá ťažko. Za oknom sem-tam teplé svetielko, inak totálna čierňava a ticho. Zapípal mobil, pracovná porada. O chvíľu už sedeli všetci Slováci pokope, radostne džavotali a škodoradostne komentovali udalosť. Radi by si pozreli vývoj udalostí v telke, ale mali len elektrickú. A tak len klábosili, hádzali za hlavu plechovky od Heinekena a vykúkali von: práve vydesená rodinka opustila byt, nastúpili do tereňáku na parkovisku, pustili klímu a tak tam sedeli až do rána a triasli sa pred doteraz Nepoznaným. Jano sa pred odchodom spýtal Petra: Ide asi dlhý víkend, čo budeš robiť? Aspoň konečne pokosím trávnik, smial sa Peter. Nafty bolo všade dosť zadarmo. Po polnoci otvorili modré Curacao a začali rátať baby, kto ich mal koľko doteraz. Hlúpy Jano bol s rátaním rýchlo hotový a svojím údajom výrazne pokazil priemer, ale aj tak to vychádzalo asi osem na hlavu. Keby som prezradil, koľko nás bolo, získali by ste zaujímavé sociologické číselko.

Ráno aspoň slnko vyšlo. Hneď načapal praktického kolegu, ako bagruje z miestneho bazénika vodu do kýbľov, na umývanie seba a riadu. Nebol sám, kto ho videl, a o pár hodín bol bazén poloprázdny. Jano pohrdol takouto prízemnosťou a vybral sa do superstoru, inteligentne si vodu kúpiť za diéty. Tam scény ako z ďalšieho katastrofického Asteroidu: pulty s nealko nápojmi vybrakované a uniformovaný príslušník rozdeľoval vodu z čerstvo pristavenej Avie, dva galóny na hlavu. Jano si pripadal ako stroskotanec na mori, okolo megagalóny fajnového chľastu, a napiť sa nemôžeš. Teda môžeš, ale ničím nezapiješ. Blúdil okolo nedotknutých regálov s Campari a nič z toho. Nemal zelenú kartu, tak na vodu ani nečakal. Otočil sa smädný späť na ubytovňu, zašiel za paňou správcovou a spýtal sa, či sú na okolí nejaké verejné kúpele, kde by sa dalo učlovečiť. Dostal mapku s krúžkom, ale teta ho upozornila, že v kúpeľoch nie je voda, lebo práve nemajú elektriku.

Na tretí deň ich pozval kolega na večeru. Býval tam už pár rokov so ženou a o blackoutoch už niečo vedel. Mal doma vodu, čo sme mu dosť závideli. Zažil už jeden naozaj tvrdý, februárový. Keďže kozuby sú tu projektované na ozdobu, všetko teplo ide z dreva rovno do komína, ktorý je k baraku prilepený zvonku. Užili si svoje, kúrili v kožuchoch, a žili šťastne, až kým neprežili.

Na štvrtý deň sa Jano nesmelo vrátil do práce. So zachovanou hrdosťou, chladičom plným pitnej vody. Popoludní zašiel do obchodu, len tak, skontrolovať normalizáciu. Pri uličkách s kedysi mrazenými potravinami bol pristavený veľký kontajner a silní chlapi vyhadzovali z chladničiek rozmokvané kartóny s mikrovlnkovým krmivom a tony slizkého rozmrazeného mäsa v igelite. Tréning na budúcu neexistujúcu vtáčiu nádchu. Určite si už vtedy miestni ornitológovia brúsili zobáky na svojich klientov, ktorých hlavnou chorobou je hypochondrická neuróza.

Na piaty deň doplnili bazén. Konečne mohli po tenise vliezť pod sprchu, zo sprchy do vírivky, z vírivky do bazéna. Furt lepšia vrstva slovenského loja na americkej hladine než lepkavý pocit na vlastnej koži. Všetci boli opäť v pohode, aj doma bolo všetko v poriadku, mamina veselá, pohoda. To už bolo dávno. Čo vie taký štyridsaťročný sopliak o živote? Práve sa rozkukáva.

2. Katrina

V robote ho rovno vysmiali: Hurikán? Zvykli sme si, príď zajtra do roboty, žiadne smiešne výhovorky. Tu sme si zvykli, ty si poistený a auto ti neodfúkne. Urobil, ako mu kázali. Hlavne ho varovali: teraz neplávaj v mori za bójami, stiahne ťa to smerom mora a amen. Volá sa to rip tide. Jediná záchrana, neplávať pudovo ku brehu, ale rovnobežne s brehom, až kým sa na teba prúd nevykašle. Pri odchode z floridského letiska Orlando krásne, jasné, teplučké počasie. Po polhodine ho bez výstrahy zdrapol jeden z okrajových chvostov Katriny. Behom pár sekúnd poprepínal stierače na najvyššiu rýchlosť, pokým ich ešte videl. Autá pred ním spomalili akoby podľa zákona na 40 míľ a zapli blinkre. Nedalo sa spomaliť, zrýchliť, odbočiť, ani odparkovať - odstavný pruh bol tak preplnený, že zaparkovanie sa rovnalo skoro istej havárii. Jano mal naposledy takýto strach v šiestich rokoch, keď rozlial na parkety červený atrament a čakala ho bitka: človek uzavretý v klietke, pred sebou dve blikajúce žiarovky, za sebou len nádej, že sa ľudia v takomto - ako to nazvať, u nás sa slabý odvar tohto volá prietrž mračien - vyznajú. Jano sa už dávno nebál smrti, snáď len, že mu odoprú morfium, ale skôr tá hanba, ak to bude on, hlúpy Jano, kto spôsobí kdesi na služobke massenkarambolage. Ako ten vtip za socíka, keď sa v Taliansku vykýblil na diaľnici turista v Trabante a na druhý deň priniesli miestne printové médiá správu na prvej strane: Smrť slovenského veľkoobchodníka s konzervami. Sledoval kilometrometer a zo zelenej smršte sa ako oáza vynorila zelená ceduľa Exit 26, zišiel z diaľnice bez pohľadu do zadného zrkadla, načo, a ocitol sa zrazu v oáze pokoja, v obyčajnej búrke.

Doviezol kolegu do hotela (ten tam trčal posledný, ostatné osadenstvo dostalo pre počasie voľno hneď popoludní), vypol naplno pustené aircondition, pootĺkal cencúle z firhangov, potom sa osmelil a prepol klímu (s malým ká) na kúrenie. O tri sekundy sa v izbe rozjačal požiarny alarm. Vydrapil pekelný stroj zo zásuvky, ľahol si na prednú kapotu s rukami za chrbtom a odovzdane čakal na vykopnutie dverí. Keď sa najbližších niekoľko Fahrenheitov nič nedialo, osmelil sa a zliezol do recepcie. Bez ohľadu na harašmenty musím vyhlásiť, že tam trónila baba ešte škaredšia než je miestny priemer. Vypýtal si od nej na izbu mikrovlnku a chladničku, za každú túto samozrejmosť si vyfakturovali 30 $ za deň. Jano vyhádzal za peľasť postele niekoľko zužitkovaných Heinekenov a až potom sa mu rozklepali kolená. Ako po milovaní s oveľa krajšou babou: niečo zvládnete, na čo by ste si netrúfli, ale ten pocit potom! Zapol telku. Zlovestná žltá špirála ukazovala jasne, kam sa Katrina blíži. Modlil sa ku gustovým (s malm gé) poradcom: vykašlite sa zajtra na golf, pozrite si CNN, bude zle. Bolo. Zavolal mamine domov. Bolo ešte horšie, a nenapadlo, koho poprosiť o pomoc.

Na druhý deň nasadol do minivanu Chevrolet na nonstop trasu Florida-New York. To je dosť ďaleko. Cesty sú v USA ideálne, jediné, čo hrozí hlúpemu Janovi, je kiks a mikro- (prípadne trvalý) -spánok z monotónnosti: všetci tu jazdia na tempomat a tak sa vám bežne stane, že idete hodiny po ľavej a pravej strane päťprúdovej diaľnice a akoby ste získali nových susedov: jeden ide 69, druhý 71 mph, uchlipkávajú kolu, chrúmu burgre, fackujú drzé deti. Na parkovisku si už môžete rovno potykať. Keď Jano zaspával, pokúšal sa pomôcť si rádiom. Človeka by potešilo čokoľvek: rap, hip-hop, funk, prípadne nedajbože hudba, ale oni nie: furt a furt country (zo záhadných dôvodov embargovali K. Kristoffersona a T. Wynette). A potom to prišlo: Now speaks the President. Let's listen. gusto s malým gé oznámil nám, pocestným, že vzhľadom na poškodenie rafinérií po hurikáne Katrina klesli zásoby federálnych rezerv palív na 25 %, ale že po víkende sa vrátia na 50 %. Preto apeluje na všetkých uvedomelých vlastencov, aby obmedzili nákup pohonných hmôt na najbližšie dva dni na najnižšiu nutnú mieru, napríklad do zapaľovačov, a potom bude zase ako nebolo. Jano po tejto správe musel na najbližšom Exite nutne odbočiť a vyrehotať sa, lebo netušil, že história sa až tak brutálne opakuje. Okrem toho mu od smiechu a slzenia vystrelili kontaktné šošovky za výdychy palubnej dosky a posledné kilometre sa orientoval iba čuchom. Dežo vú! Bol taký prezident, tu u nás ho písali Gusto s veľkým Gé. Stačilo, keď zahlásil, že v obchode je dostatok pracích práškov či hajzláku, to bol spúšťací signál prevažne pre dôchodkyne, ktoré do 20 minút vyzbrojené sieťovkami (sexi tašky s kolieskami vtedy ešte neboli) zobrali útokom všetky samoobsluhy v okolí a vybielili regály s tovarom, ktorý bol deklarovaný ako dostatkový (napadá mi ešte múka, cukor, externé harddisky do 60 GB). Samozrejme, ako v USA, aj tu sa zaviedol prídelový systém: dva galóny múky na hlavu. Babka múku zaškrečkovala do trezoru, špajze, a znova sa postavila na koniec rady, tzv. fronty či šóry. Predavač bol bezmocný: takéto jednanie nebolo viazané na občiansky preukaz (chýbali stránky s čiarkami na zakúpenú múku). A tak babka s matným slastným pocitom, že ojebala systém, vláčila monotónne domov napríklad cukor až do večera. Bol to istý pocit orgazmu, pravda, menej intenzívny než pred päťdesiatimi rokmi, ale zato si ho mohla zariadiť aj desaťkrát denne. Na druhý deň si babky spravili vstréču pred vybielenými regálmi a navzájom sa šťastne ubezpečovali: No nehovorila som vám?

Jano cestoval a tankoval. Sledoval, či gustovi prívrženci prejavia nejakú solidárnoĘç s vlastnou vládou, a či si naozaj budú kupovať benzín len do zapaľovačov. Vo Viržínii stúpla cena na 3.50 $ za galón, a čím začalo byť severnejšie, tým bolo drahšie. Nakoniec nastalo niečo, s čím tu Jano vôbec nepočítal: narazil na prvú, druhú, za ňou tretiu vybrakovanú pumpu. Pozrel si mapu a začal lietať ako splašený z dediny do dediny, ale všade ho vítali výčapy s papundeklami a nápismi: Něfti nět. Niežeby bola drahá, nebola. Ráno o siedmej nie že mal byť, ale musel byť v prístave, prvá prezentácia v USA. Záchrana mala napokon podobu černocha s bodrou náladou, boli tri hodiny ráno, a ešte sa ospravedlňoval: máme len tento najdrahší, vysokooktánový. Jano mu s úľavou naslinil stodolárovku, pricapil na čelo a zavelili: Afroameričan, čapuj! Situáciu si nazval potom narrow escape, neskôr prehodnotil na miracle. V hoteli chvíľu fotil Katrinu, keď to začalo byť príliš surové, vypol to.

V štáte Delaware sú pre zmenu čerpadlári všetci Sikhovia a každý má obrovský turban a na hrudi štítok s menom Singh, aby ste si ich nepoplietli. Takéto dôležité veci si však všimnete až po stabilizácii federálnych ropných rezerv.

3. Pes

Predtucha ho naplno prepadla na schodíkoch pri vystupovaní z lietadla. Ešte ho uvítala Kasja s najkrajším úsmevom, aký sa nedá odfotiť, nakresliť, vidieť, iba precítiť. Zložil si veci. Ešte sa stihli zvítať s maminou. Posledné slovo bolo "ďakujem" neskoro po polnoci za pohár brusnicovej šťavy, dotrepaného až z orlandského letiska. Keď ju podopieral, bola ľahučká ako bezvládny vrabček, ktorého zhrabnete z novembrového chodníka do teplých dlaní so želaním prekonať silou vôle to, čo sa už nedá odvrátiť. Niečo vo vás kričí: Ja NECHCEM! O štvrť na štyri nahlásil na pohotovosť hotovú vec. Operátor sa spontánne rozrehotal: Štrkovec? Ďalšia ožranka na Kuchajde? Pošleme, pošleme. Poslali. Do rána odprevadil dve posledné nevítané návštevy. O štvrť na osem sa vybral von. Bola nádherná, kanadská jeseň. Také bezvetrie, že musel myslieť na Einsteina. Zdalo sa, že javorové listy tíško padajú k zemi, ale rovnako z našej inerciálnej pozície mohla Zem stúpať k nim nahor. Až na takéto kraviny myslel, až tak chcel myslieť na iné. Vybral sa ku svojmu obľúbenému napájadlu, skúsiť zabudnúť, ale vedel, že nezabudne. Pokrok za tie roky bol zreteľný. Prezident hovoril po slovensky, babky ťahali naplnené dvojstopé nákupné tašky, ľudia po lakte zahrabaní v búrskych orieškoch a po členky v polozhnitých mandarínkach, a jediná šóra na sídlisku bola... pred bankomatom. Jano ťahal za sebou na silonovej niti český vynález, neviditeľného psa, dýchavičnú obéznu sivobielu fenu, ktorá mala aj netradičné meno: Dobre už bolo. Narodila sa ako predtucha, dnes už z nej bola pomaly istota. Ona nepatrila jemu, naopak.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Jaroslav Minárik sa narodil 31. júla 1960 v Bratislave. Je dvojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka, držiteľ ocenenia Objav roka. Debutoval zbierkou próz Lopatka na diamanty (2001). Publikuje časopisecky a na internete. Venuje sa cestovaniu, hudbe a prekladá súčasných amerických a anglických prozaikov.