Rado Lipták:Dvanásta slabika tanky

Jeseň k nám prišla očakávane, stáli sme v záhrade a pozorovali prvý lístok padajúci z jablone, dopadol jemne k jeho nohe. Dlho sme naň hľadeli. O niekoľko týždňov bola celá záhrada plná zlatej a červenej. Voda v jazierku sa jemne čerila a zlaté rybky požierali krmivo, čo sme im hádzali. Dolu svahom bežalo naše dieťa, výskalo a rozhadzovalo rukami, upozornila som ho, aby neblaznelo. Vyvádzalo aj tak. Cesta k nášmu domu viedla cez záhradu okolo starej veľkej jablone. Neďaleko, napravo od chodníka tiekol slabý potok. Voda v ňom žblnkotala, niekedy až hučala. Vrabce lietali okolo strechy domu. Ten ružový krík, čo som zasadila na jar, sa prijal, teraz už bol odkvitnutý, lupene kvetov som naschvál nechala zhniť na zemi, mám rada vôňu hnijúcich ružových okvetných lístkov už odmala.

Cítim sa zúfalo, môj muž sedí na dvore a rozpráva dieťaťu strašidelné historky. Tešia sa, v záhrade sa prechádza Aurel, prišiel sa poradiť s manželom o obchodných veciach. Mám z toho zlý pocit, takýto pocit som mala, keď zobrali otca na výsluch a o päť rokov prišiel človek, ktorého som nepoznala a vydával sa za môjho otca. Jeho prvý pohľad spočinul na majetku a druhý, nedefinovateľný na mne, bolo v ňom niečo zvieracie a nízke, chladné, len vášeň. Vášeň mu zostala. Zmutovala na svoju najvyššiu formu a hnala ho z domu preč.

V tom pohľade nebola otcovská láska, ale túžba. Túžba, ktorej som porozumela až neskôr, keď som ho videla v meste s nejakou ženou, mala veľké prsia a oči kurvy. Vyzývavé a silné pri pohľade z očí do očí, silnejšie ako moje aj ako mamine. Bola to asi najsilnejšia vec, s akou som sa v živote stretla. Žiarili suverénne, akoby neexistovalo nič, čo ich môže zničiť, akoby boli stredom vesmíru. Otec sa mi pozeral na prsia a povedal: Čo na ňu povieš, nie je rozkošná? Moja dcéra vyrástla. Žena sa usmiala a povedala: Niekedy ju zober k nám. Zasmiali sa obaja a odišli, mama večer plakala.

Pršalo celý deň. Muž išiel do mesta, dieťa sa hralo vo svojej izbe. Pozorovala som ťažké kvapky, ako kropia suché listy, ktoré pod okno privial vietor. Bol to studený jesenný vietor, taký, aké vejú až v októbri. Dieťa začalo plakať, pýtalo sa na otca, vysvetlila som mu, že otec príde čoskoro.

Prišiel Aurel, mal zmočené šaty a kýchal. Povedala som mu, nech sa osuší. Aurelove vlasy boli jemné a tmavé, čelo mal vysoké a pohľad nejasný, zastretý zvláštnou vzdialenosťou, ktorú si vypestoval ako obranu pred prienikom do duše. Keď sa zobliekal v kúpeľni, pozorovala som ho škárou medzi dverami a zárubňou. Nebol veľmi svalnatý, skôr šľachovitý, z podbrušia mu visel zanedbateľný penis. Napriek tomu ma na ňom čosi priťahovalo. Nevedela som to pomenovať, bol ako výzva, bez emócií, bez navonok pozorovateľnej vášne, človek bez vonkajšieho tvaru s prísľubom tvarov vo vnútri. V kuchyni som pripravovala čaj a v myšlienkach som sa dotýkala jeho tela, chcela som poznať jeho reakciu na moje dotyky. Keď som sa otočila, sedel na stoličke a pozeral z okna, bol v mužovom župane. Nepáčila som sa mu, nepozeral na môj zadok, nemapoval prsia, len tam sedel, akoby sa sústredil na niečo neuveriteľne dôležité, niečo, čo je väčšie než náš dvor, dedina, okres.

Pes brechal, dieťa ho ťahalo za chvost. Náš pes mal veľký čierny fľak na chrbte, inak bol biely. Často zúril, ale s dieťaťom sa vedel hrať najlepšie. Aurel ich pozoroval. Čakal muža, pre kúpu nejakého pozemku. Búrka ho zastihla v autobuse a kým stihol k nám dobehnúť, zmokol. Teraz sa sušil a čakal na manžela, vedela som, že ten tak skoro nepríde, ale mlčala som. Nechcela som rozprávať, nemám rada zvuk svojho hlasu, je mi odporný. Vôbec som netúžila zmeniť niečo na tomto okamihu, preto som pokračovala v príprave čaju. Kuchyňa bola plná jazmínovej vône a tepla sprevádzajúceho varenie. Aj on mlčal, ale inak než ja. Chcel prehovoriť, len nevedel ako na to. Ticho ho zjavne otravovalo, ale slová neprichádzali, tak len pozeral z okna. Keď som mu podávala čaj, naschvál som sa dotkla jeho ruky, nič si nevšimol.

Bol to chlad alebo teplo, v určitom okamihu na tom nezáleží, vo svojich extrémoch sú oba smrteľné. Naše miesto vo vesmíre je vymedzené teplotou, je to pásmo, kde sa môžeme dotýkať, ovoniavať, bozkávať. V kuchyni bolo teplo, mohli sme robiť všeličo, ale len sme si tam tak udržiavali svoje meravé pozície.

Muž čakal Aurela, mali ísť dohodnúť podmienky predaja nejakej stavby. Pršalo, dážď rozmočil zem, zase prídu celí zablatení. Budú sa smiať a žartovať, možno niečo vypijú. Rozmýšľala som, koľko ľudí sa zmestí do môjho príbehu, mohlo by ich byť aj dvesto, ale neviem, odkiaľ by sa zobrali. Musela by som zorganizovať nejakú akciu. Sedenie, v ktorom by som rozoberala emotívne poruchy a psychické problémy pacientov, tak ako sme sa to učili v škole. Tu mám len jednu pacientku, jej muž je alkoholik. Rozpráva mi veci, ktoré rozpráva aj farárovi, sú únavné, plné nekonečného utrpenia. Neliečim ju, iba počúvam a niekedy ani to, len kývam hlavou a pozerám z okna. Vtáci sa zhromažďujú na susednej streche, občas zápasia, občas kŕmia mladé a niekedy súložia, je to krátke a neuveriteľne rýchle, ako klipnutie oka. Stačí klipnutie oka a je tu nový vtáčik.

Aurel kráčal vpredu a môj muž za ním, rozprávali sa, ale nepočula som o čom. Môj muž sa zasmial. Prestalo pršať, ale bolo stále mokro, gumené čižmy sa im lepili k zemi. Dieťa mi sedelo na nohách a rozprávalo svoje detské nezmysly, úplne šťastne rozprávalo tie najväčšie hlúposti, aké som kedy počula. Nemali ani hlavu, ani pätu. Veta sa končila úplne niekde inde ako začala a možno bola pravdivejšia ako akákoľvek moja veta. Manžel s priateľom išli do kôlne, po chvíli sa odtiaľ začalo ozývať búchanie. Keď sa vrátili, žartovali, mali čosi vypité. Chcela by som povedať: pamätám si, že sa bavili o politike, ale nie je to pravda. Nepamätám si, o čom viedli rozhovor, nespomínam si na vtipy, ktoré môj muž hovoril, len si ich viem predstaviť. Vždy sú to tie isté, všetci sa smejú len zo zdvorilosti. Muž si to nikdy nevšimne, skoro nikdy si nič nevšimne. Vidí len seba a svoje obchody, je to šťastný človek. Raz na to svoje šťastie umrie a aj potom bude vyzerať šťastne. Jeho priateľ je iný, často mlčí, často hľadá slová a trpí.

Keď som uložila dieťa, už spali, opití. Môj muž spal na lavici a Aurel spal na gauči, košeľa mu vytŕčala z nohavíc, z úst mu tiekli sliny. Muž šťastne chrápal. Priatelili sa už od školy, boli ako úplne rozdielne dvojčatá. Nemali nič spoločné, napriek tomu stále spolu chodili a stále čosi vymýšľali. Obchody sa im darili, len keď boli spolu. Bolo to obludné, nedokázala som preniknúť cez ich puto. Ani vtedy, keď sme s Aurelom v lete sedeli v záhrade a ja som si vyzliekla blúzku. Ľahla som si na slnko a on len tupo a nešťastne hľadel na vodu. Sladká vôňa toho okamihu je pre mňa ešte aj teraz zdrojom mnohých potešení, on na ňu už dávno zabudol. Alebo vtedy, keď som ovoniavala orgován, čo mi priniesol. Chcel niečo povedať, ale len tak civel. Vyzývavo som sa smiala, možno som sa na chvíľu cítila dobre, tak dobre, ako sa cíti môj manžel. Plná šťastia, nekonečného a úplného šťastia trvajúceho stotinu sekundy.

Jeseňou končia všetky veselé nádeje, zostávajú len tie smutné a melancholické. Tak ako u môjho otca nezostala jeho nová žena s najsilnejším pohľadom, len čo vysvitlo, že je chudobný a že zo svojho bývalého majetku nedostane úplne nič. O rok nato ho našli zamrznutého v byte s vypnutým kúrením. Ležal na zemi, pohľad upieral do stropu. Na papieri vedľa mŕtvoly bolo napísané haiku:

jesenné lístie

unášané prúdom kde

ústi v prístave,

hlbokokarmínové

tam vlny iste čeria sa

Predtým než umrel som ho stretla niekoľkokrát. Bol bledý, akoby stratil všetku energiu, z jeho pohľadu vymizla vášeň aj vulgárna radosť. Už niekoľko rokov nepísal poéziu a posledný rok už ani neprotestoval. Smrť je asi dokonalé zmierenie sa s prírodou, nerovnováha, ktorú sme vytvorili svojimi chybnými činmi, nás nakoniec stiahne, aby sa opäť nadobudol plynulý rovnovážny stav. Smrť a narodenie sú najdokonalejšími stavmi tunajšej rovnováhy. Ách, tá nivelizujúca rovnováha, splodila aj moje manželstvo a nerozlučnosť môjho muža a jeho priateľa, ako to neznášam, ako túžim prekonať jej zväzujúcu tiaž. Je to vôbec možné, nie je všetko len ohybom, pri ktorom každý pohyb končí tam, kde začal. Alebo ozaj v tom meniacom sa plynutí nedokáže naša myseľ nič iné, než sa zacykliť ako zle neprogramovaný algoritmus.

Dieťa je celé od blata, lopatkou si udiera do gumenej čižmy. Strúha grimasy plné pochabej bezduchosti, sú len znakmi bez predmetu. Nemajú iný význam než urobiť ich kódovača šťastným. Ale čosi uniká, je to nedostihnuteľné, len v pamäti ostávajú miesta, z ktorých si dieťa postaví rodinu. Rodina môjho dieťaťa bude štvorčlenná, ak sa nič výnimočného nestane, ak sa konečne neporuší rovnováha. Ách, ako túžim po vyslobodení. Dnes sa ukázalo slnko, všetko bolo zvlhnuté, ráno sa zo zeme odparila vlhkosť. Poštár priniesol niekoľko listov, všetky boli adresované mužovi. Vyšla som na lúku, bolo mi trochu chladno, ale tak to bolo správne. Chcela som, aby mnou prechádzali zimomriavky, aby sa aspoň čosi vo mne ozvalo. Na potôčiku sa utvoril ľad, voda pod ním plynula, nebola v nej žiadna pravidelnosť, žiadna rovnováha, iba krása. Nekonečná krása vyplývajúca z jej jasu a temnoty, z lomeného svetla kryštálikov ľadu. Vlhké lístie sa mi pod nohami kĺzalo. Sused pracoval v kôlni, ozýval sa odtiaľ hluk, jeho žena niesla dosky. Boli ťažké a navlhnuté. Moja jediná pacientka išla s károu do obchodu. Susedke sa podlamovali nohy, mala rakovinu a nemala jeden prsník. Bola ako chrobák uviaznutý v kvapke, bolo zábavné ju pozorovať, ako sa trepe a trmáca. Jej jeden krok vpred neznamenal nič pre ľudstvo, napriek tomu v ňom bolo toľko odhodlania, vypätia ako pred olympijským skokom.

Išla som do mesta. Dieťa kráčalo vedľa mňa, často sa potkýnalo, keď sa potklo, zodvihla som ruku a ono ostalo visieť vo vzduchu, až pokiaľ nestúpilo zase na zem. Počas pracovnej doby bolo mesto prázdne, tak som si nerušene vybavila nákupy. Na veži najväčšieho kostola v meste sedeli holuby. Bola to renesančná stavba, ktorá viac než kostol pripomínala pevnosť. Jednoduchá ihlanovitá strecha jej dávala zvláštny orientálny výraz, vždy som mala tú stavbu rada. Videla som ju aj z obchodu s poľnohospodárskymi pomôckami, kúpila som strychnín pre krtka, ktorý sa zatiaľ nič netušiac v temnote prehrabával zemou našej záhrady. Bohvie, či trpia krtkovia denným snívaním tak ako holuby, psy alebo prasce. Alebo sú to len bezmyšlienkovité stvorenia, ktoré sa prerývajú za sústom potravy stále dookola. A možno sú tupé ako pávy, ktorých perie pripomína vitráž v kostole naplnenú jasom. Páv aj tiger sú symbolmi Ježiša, krtko by mohol byť srdcom Ježiša, bijúcim v temnote bez zmyslu a dôvodu, aj keď kdesi tam vonku sú hladní kŕmení chlebom a rybou.

Dieťa sa šťastne usmievalo, v hračkárstve si vyhliadlo hračku, ktorú som mu musela kúpiť, pretože za ňou úplne šalelo. V autobuse sa nedalo dýchať, ľudia neznesiteľne smrdeli, bol to zápach uzavretej masy. Vonku beznádejne plynula krajina. Všetci sa snažili udržať rovnováhu, iba ja som myslela na to, ako ju prelomiť, ako sa oslobodiť, byť slobodná ako môj otec vychádzajúci z väzenia. V okamihoch oslobodenia je duša najprázdnejšia a najvoľnejšia, každá slabika je súčasťou poézie a srdce hladko udržiava tempá. Myseľ sa naplní farbami a vôňami. Je to nádherný pocit, akoby poskladaný z lupeňov ruží, ľalií, lekien. V autobuse však žije príšera, tá najdesivejšia a najodpornejšia príšera rovnováhy. Všetko hľadá úkryt, aj tá najmenšia čiastočka šťastia.

Niekoľko kameňov ležalo v malej ruke dieťaťa, medzi nimi jeden kremeň. Pýtalo sa ma, prečo je ten kameň taký biely, povedala som mu, že neviem. Nechcelo mi veriť a stále dobiedzalo. Kráčali sme po poľnej ceste smerom k nášmu domu. Kade-tade už boli chumáčiky snehu. Poletovali aj vo vzduchu - drobné v bezvetrí. Niekoľko z nich pristálo a roztopilo sa aj na tvári dieťaťa, bola červená od chladu. Dieťa sa smialo a jednou rukou vo vlnenej rukavici sa snažilo vločky chytať. Vždy, keď si myslelo, že už nejakú má, pozrelo sa do dlane a sklamane vzdychlo. Na brmbolci čapice ich však bolo niekoľko, leskli sa, keď dieťa hýbalo hlavou. Bolo to úžasné divadlo, okamih pravdy, v ktorom sa mi ukázali zrniečka prášku drviace rovnováhu na ilúziu a ja som sa stávala konečne slobodnou. Je to smiešne, ale v tej chvíli to bolo tak. Cítila som tu voľnosť a silu možných pohybov. Tmavá a svetlá hmota sa vytvorila tak, že som v tom všetkom cítila energiu, ktorá bola jasnejšia než akýkoľvek iný možný stav.

Ružový krík spálil mráz, ľad roztlačil aj nádobu na vodu. Jemný biely prášok pokryl celú záhradu. Celý deň som sa pohybovala s určitým druhom šťastia v tvári. Pred sebou som mala víziu, ktorá mi sľubovala toľko možností. Dedina bola akási menšia, ľudia na priedomiach vydychovali paru a cigaretový dym. Srdce mi bilo rýchlejšie. V hlave mi hučal mocný vír, snehové vločky prikrývajúce vrcholce kopcov, teraz prikrývali aj záhradu, dom, dedinu a okres. Môj muž hral s Aurelom karty, hádali sa. Stála som vonku a hľadela na tú krásu, tak ako pozerajú zvieratá na potravu. Pes behal po dvore a zúrivo vrčal na susedovho orecha. Teplo z dverí sálalo do dvora. Bol to iba klam, ale dokonalý a jasný. Neverila som ani jednej z vecí vo svojom okolí. Nemali tú dávku pravdivej sily, boli len ozdobou. Na chvíľu mi v mysli vytvorili ilúziu dokonalosti, ale to stačilo, aby som vedela, čo urobím. V noci som sa potichu vykradla z manželskej postele. Naboso som prešla po chodbe a zvedavým pohľadom premerala Aurelov zanedbateľný penis.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka