Irena Mikócziová-Bosá vo svojich najlepších rokoch, keď sa nezľakla nijakej európskej hráčky.
Na nedávnych oslavách osemdesiatky slovenského stolného tenisu pútali pozornosť aj naše bývalé hráčky-reprezentantky. Zaspomínali sme aj na voľakedy pohľadnú štíhlu dievčinu, ale bojovníčku ako lev. Vyznávačku obrannej techniky s výpadovými útokmi, ktorými ničila svoje súperky. Dnes už dáma nakupujúca oblečenie v obchodoch pre moletky Irena Bosá, vydatá Mikócziová. Kto sa čo len trochu zaujímal o malé biele loptičky, ten ju pozná.
Začínala v Spojoch
Irenka prežila pri zelených stoloch veľa rokov zo svojho života. Narodila sa pred skončením vojny 19. januára 1945, a pretože jej rodičia správcovali na štadióne Dynama Spojov a obhospodarovali aj stolnotenisovú herňu, nemohla sa nestretávať so športovcami. Členkou klubu bola od roku 1955 a potom, roku 1961 odišla na ďalších šesť za lepšími podmienkami do Lokomotívy Rača, ktorá sa premenovala na Lokomotívu Bratislava a mladá hráčka tam strávila 16 rokov. Dobre ju poznajú aj v hlohoveckej drôtovni a v DAC Dunajská Streda, kde skončila aktívnu činnosť roku 1989. Teda 34 rokov života súťažne s raketou v ruke. Z nich takmer plných 20 v ligových súťažiach. A nedá rakete pokoj dodnes. Ešte minulý rok hrala na bratislavskom turnaji veteránov. Veď je členkou medzinárodného Swaythling Clubu Internacional. Za tie roky dosiahla plný kôš úspechov. Keďže mala herňu priamo doma, je len prirodzené, že hrávala s každým, kto prišiel. Chlapec či dievča, ligový hráč, reprezentant, alebo len začiatočník. Tak rástla jej výkonnosť. Štyrikrát bola dorasteneckou majsterkou ČSSR a prvý raz už dvanásťročná roku 1957, trikrát zvíťazila v dievčenskej štvorhre a rovnako aj v zmiešanej, keď boli jej partnermi Thomasová, Míšenková a Polakovič. A konkurencia nebola slabá. Iba na Slovensku bolo v šesťdesiatych rokoch 988 oddielov a 26 248 hráčov. Iba v Bratislave boli kluby Poštárov, Slovana, Spojov, Štartu, Matadoru, Slávie, Lokomotívy. V rokoch 1952 - 1967 bolo zo Slovenska 16 československých reprezentantov a ona medzi nimi.
Najväčší triumf z Londýna
Bosá pretavovala svoj talent na medaily od trinástich rokov, keď sa dostala na čelo ženského rebríčka. Pätnásťročná bola ôsmou hráčkou v ČSSR. V rokoch 1962 a 1965 druhá. Potom vstúpila aj do Európy. Roku 1966 bola dvanástou hráčkou kontinentu, roku 1976 a 1980 tretia, o rok neskôr štvrtá. Roku 1968 vyhrala s Grofovou štvorhru na silno obsadenom turnaji o Dunajský pohár v Bratislave. Najväčším triumfom je však strieborná medaila z ME 1966 z Londýna, kde vybojovala s Lužovou bronzovú medailu. Bronzová na ME bola aj s československým družstvom v rokoch 1964, 66, 68. S Lokomotívou Rača sa stala víťazkou Veľtržného pohára 1967. Bola poprednou dlhoročnou československou a slovenskou reprezentantkou, hráčskou osobnosťou tých rokov. Vyhrala niekoľko celoštátnych turnajov, má aj tituly majsterky Slovenska. Nedávno ju Slovenský zväz stolného tenisu zaslúžene vyznamenal. Jubileum mal on i ona, okrúhle, pretože čas tečie rýchlo ako roky športovcov i nešportovcov.
FOTO - ARCHÍV
Autor: IGOR MRÁZ
