|
Jozef Sabovčík (vpravo) v jednej z hlavných úloh programu otváracieho ceremoniálu ZOH 2002 na ľadovej ploche Rice-Ecclesovho štadióna v Salt Lake City. FOTO - ARCHÍV TASR |
n. Chodili susedia, chodili aj oni, hoci plocha bola otvorená a fúkalo ako na Sibíri. V Slovane ho veľmi nechceli, veď detí mali dosť a on bol tenký a slabý. Až keď mal šesť, dali mu legitimáciu klubu a zapísali ho: Jozef Sabovčík, Bratislavčan, narodený 4. decembra 1963. Ani na um im nemohlo prísť, že sa z neho vykľuje po K. Divínovi a O. Nepelovi tretí muž z hlavného mesta, ktorý získa na OH medailu. A k tomu prvý na svete, čo skočí v súťaži vydarený štvoritý skok (31. 1. 1986). Na skoky bol totiž veľký talent, hoci takmer stále mával zdravotné problémy. Chýbali mu väčšie i silnejšie svaly a neposlúchali ho kolená.
Napriek všetkému
bronz zo ZOH
Aj tak sa stal Jozef svetovou krasokorčuliarskou osobnosťou. Šesťkrát bol majstrom bývalej republiky. Dvakrát získal zlatú medailu na ME (1985, 86). Najcennejšia je však bronzová zo ZOH v Sarajeve 1984. Ale aj to, že sa stal profesionálnym majstrom sveta v súťaži družstiev. Ešte roku 2002 bol na ZOH v Salt Lake City jedným z hlavných členov otváracieho a záverečného ceremoniálu. Ba že ešte aj teraz je členom profesionálnej americkej revue a pýši sa svojimi saltami i skokmi, hoci nedávno mal už 42 rokov! Dôkaz, že svoj šport miluje, že je v ňom majstrom a ako vraví, ľad a korčule sú popri rodine jeho životom. Medzi najlepšími Európanmi sa objavil už ako 15-ročný na ME v Záhrebe a bol sedemnásty. V tom istom roku sa predstavil aj vo svetovej súťaži vo Viedni a patrilo mu 19. miesto. A škriabal sa vyššie a vyššie. Na ME 9., 5., 8., i druhé miesto 1983 v Dortmunde. Na MS v tom istom roku v Helsinkách skončil šiesty (nemal ani dvadsať), ba roku 1985 v Tokiu dokázal, že je štvrtý na svete. Trénerky Anderlová, Lojkovičová, Múdra, Búřilová mali radosť, že im pred očami rastie veľký majster.
Skončil v plnom rozkvete
Pred ZOH 1984 nebol celkom zdravý. Členok i väzy v pravom kolene nezaručovali plnohodnotný výkon. Ledva predtým dokončil jazdu na ME v Budapešti a nemohol takmer vôbec trénovať. Bol však odhodlaný "na život a na smrť", ako sa hovorí. "Nech mi prasknú aj obe kolená, musím siahnuť na medailu," sľuboval trénerke. Získal bronz, medailu pre ČSSR po dvanástich rokoch po Nepelovi. Pred ním boli iba veľké esá Scott Hamilton z USA a Kanaďan Brian Orser. Za ním však aj také veľké mená ako Boitano (USA), Kotin a Fadejev (ZSSR), Schramm (Rakúsko). Bola z toho cenná medaila. Hneď po jej zisku povedal: "Ja sa z toho zbláznim." Sám neveril po toľkých peripetiách. A odvtedy nič. Už 22 rokov. Skromne budeme sedieť teraz pred obrazovkami počas ME v Lyone. Po Sarajeve stihol ešte Jozef vybojovať štvrté miesto na MS 1985 v Tokiu. Ba pridal aj slávny štvoritý skok na MS 1986 v Kodani a pomýšľal na ďalšie ZOH.
Jazdí aj po štyridsiatke
Nestihol. Nasledovali tri operácie kolien. Mal ešte ďaleko do 25 rokov, no svoju symfóniu musel ukončiť. Oženil sa a odišiel za oceán. Čas sa však ukázal milosrdný, telo spevnelo, i šľachy, vykorčuľoval opäť na ľad, aj keď len medzi profesionálov, pre zábavu. Salto dozadu s dopadom na jednu nohu sa opäť vydarilo, ba sem-tam aj štvoritý skok. V Amerike to platilo a platí, Jozef trénuje a jazdí stále, len nedávno sa predstavil v Prahe. Skrátka "Jumping Joe", skáčuci Jozef, podľa Carla Fassiho jeden z najväčších talentov tohto športu. Čo všetko mohol dokázať, keby mal pevnejšie zdravie. Nič sa nedá vrátiť. Naše eso žije teraz s druhou manželkou a dvomi synmi v Salt Lake City a vraví, že kým skočí aspoň trojitý skok, bude jazdiť.
IGOR MRÁZ
