Dobová rytina, ktorá vcelku verne približuje podobu aj atmosféru mesta, hradu a okolia na prelome stredoveku a novoveku. FOTO - ARCHÍV
V Archíve mesta Bratislavy je uložených niekoľko tisícok listín, listov a úradných kníh. Jedna z najstarších stredovekých kníh nesie názov Aechtbuch, čo sa dá voľne preložiť ako Kniha trestne stíhaných. Ide vlastne o najstarší samostatný súdny protokol vedený v rokoch 1434 – 1519. A hoci zločinnosť a potláčanie kriminality v našom meste má omnoho staršie korene, nezaškodí začať prvým zaprotokolovaným prípadom. Je datovaný v stredu pred sviatkom Zjavenia Pána, čiže 4. januára, Anno Domini 1436.
Pred prešporským richtárom a mestským súdom sa zodpovedal Martin Tzymerman (Tesár) s piatimi spoločníkmi, inak povolaním kopáčmi. Výpočet obvinení bol pestrý a z hľadiska vtedajšej jurisdikcie mimoriadne závažný.
Kopáči sa podgurážili v krčme Martina Pernhertla a po záverečnej hodine, ktorá sa celomestsky záväzne oznamovala vždy večer tzv. pivným zvonením (bierglocken) jedného zo zvonov, odmietli odísť. Vehementne sa dožadovali ďalšieho vína, čo sa vzhľadom na ich stav a apetít dalo vcelku pochopiť. Tento z dnešného hľadiska banálny priestupok bol však vážnym prečinom proti ustanoveniam „nášho milostivého pána cisára (Žigmunda) a mesta“, ako sa uvádza v protokole. Navyše ho sprevádzala a znásobovala skutočnosť, že kopáči hrali v kocky, čo „náš milostivý pán cisár i mesto zakázali pod trestom straty hlavy a majetku“. Nariadenie o zákaze hazardných hier, ako napokon každé nariadenie, sa zvyklo v meste vždy verejne vyhlasovať.
Krčmár Martin odmietol podnapitých hostí obslúžiť, ba nadôvažok im zobral aj kocky. To kopáčov tak rozzúrilo, že začali krčmára mlátiť hlava-nehlava a nebyť zásahu krčmárovho pomocníka, boli by ho zamordovali, ako sami priznali pri vypočúvaní.
Výkriky a nočný hurhaj neušli pozornosti okoloidúceho kata a jeho paholkov. Zapojili sa do obrany krčmára, bitka však neutíchla. Až zásah mestskej nočnej stráže zlomil odpor kopáčov, ktorých uvrhli do mestskej väznice. Register obvinení kopáča Martina a jeho spoločníkov sa rozrástol aj o útok na úradné osoby. Akoby ani to nestačilo, kopáči sa v žalári navzájom zaviazali prísahou na sv. Prokopa a sv. Václava (vo výpovedi sa nezmienili a ani v zápisnici sa neuvádza, prečo si vybrali práve týchto svätcov), že sa krčmárovi kruto pomstia.
Súd sa po zosumarizovaní uzniesol, že kopáči sa dopustili viacerých hrdelných trestných činov. Verejná poprava, ktorá aj v stredovekom Prešporku bola vzrušujúcim predstavením, sa však tentoraz nekonala. Na príhovor prešporského župana Juraja Rozhanovského a majstra Konráda, ktorý bol hlavným staviteľom cisárskeho veličenstva a zodpovedal za vtedajšiu rekonštrukciu hradu, ako aj na základe verejnej záruky desiatich prešporských mešťanov súd obvinených omilostil. Trest zmenil na podmienečný a mená mešťanov, ktorí sa za odsúdených kopáčov zaručili cťou a celým majetkom, boli zapísané do spomínaného Aechtbuchu.
VLADIMÍR SEGEŠ
