|
ILUSTRÁCIA - FRANTIŠEK KUDLÁČ |
Daniela KapitáňováMuž, čo sa došuchtal k Valérovi, vyzeral ako bezdomovec. Oblečený mal svetlý dámsky kožuch utiahnutý v páse šálom a na hlave ruskú ušianku. V oboch rukách niesol igelitky. Mlčky si naukladal tašky na lavičku vedľa Valéra a prisadol si. Valér zacítil prenikavý smrad špiny a alkoholu. Vybral dvadsaťkorunáčku, potom k nej pridal ešte jednu a podal mu ich:
"Choď si dať polievku." Mal ľahký nosový prízvuk.
Bezdomovec peniaze zhúžval, vložil si ich niekam dovnútra kožucha. Sedel ďalej.
"Rád by som tu bol sám," povedal Valér, "nemohol by si ísť inde?"
"Ten zakrpatenec mi dáva stále kockový cukor," povedal muž nariekavo, "a tie poondené slamené baby. Najhorší je kockový cukor, ten nenávidím," pokračoval muž rovnako kvílivo," aj bomby sa z neho robia, potom zalezie do zubov." Škodoradostne sa zasmial. "Ale tentoraz uvidí, zakrpatenec jeden. Si myslí, že budem chodiť stále? Pri Kolese dávajú kapustnicu aj šnicel!"
"Správne," pritakal Valér, "choď ku Kolesu." Muž sa spýtal:
"Už je sedem? Vždy chodí o siedmej." Valér vybral mobil:
"Ani šesť." Bezdomovec sa začal chichotať:
"Stará ťa vykopla z domu, čo? Akurát na Vianoce, čo?" Valér nereagoval.
"Tie slamené baby si aj tak nikdy nenechám. Načo by mi boli?" Naliehal:
"Ty by si si nechal slamené baby? Ale ja som dobrý človek, ja mám srdce a na to si pripime!"
Vybral fľašu a výdatne si upil. Podal ju Valérovi:
"Vypi si na moje dobré srdce!"
"Som tu autom, ale ďakujem, akoby sa stalo." Muž sa nahol sa k Valérovi a znalecky mu pošúchal bundu:
"Pravá koža, čo? Nemáš špaka?" Valér vytiahol škatuľku cigariet a ponúkol ho.
"Pozri," začal Valér, "dávno som tu nebol, rád by som v pokoji pospomínal. Dám ti celú škatuľku, ak si presadneš inam." Muž sa zatváril nerozhodne, potom zase zakvílil:
"Toto je jediná lavička na okolí, preto si ten zakrpatenec zvykol chodiť sem a ja mám dobré srdce." Valér zavrel oči. Muž ho ďobol do pleca:
"A kde si teda bol?"
"Prosím?"
"Si hovoril, že si tu dávno nebol. Kde si bol? V Amerike, čo? Havdujudú, mister?"
Valér len pokrútil hlavou. Muž pokračoval:
"Som bol v Rumunsku, ešte za komunistu. Jedli studený rybací olej. Rumun zje všetko. Pozri, zakrpatenec!" Valér otvoril oči. Nevidel nikoho.
Lavička zostala ešte z čias, keď tadeto viedla cesta pomedzi domy. Teraz boli všade skladiská a hangáre.
"Kde je?" spýtal sa Valér. Muž ukázal kamsi do tmy:
"Tam je, zasran. A nie že mi zase donesie kockový cukor. Načo mi je kockový cukor? Som nejaká panička v kancelárii? Som mu povedal, že najbližšie nech mi radšej nedonesie nič. Aj tie slamené baby som hodil do smetí." Podozrievavo sa zadíval na Valéra:
"Ty máš rád kockový cukor?" Valér sa zasmial: "Nerozmýšľal som nad tým. Ale ja stále nikoho nevidím." Muž prikývol:
"Sú ako v televízore. Šťuk. A už sú všetci."
Valér vstal.
"Počkaj, nechoď," muž ho ťahal za rukáv, "si myslíš, že som blázon, čo? Tak povedz, si myslíš, že som blázon, čo? Stavím sa o tie dve dvacky, že zakrpatenec sem príde. Chodieva každý rok. Vždy na Vianoce. Mi dá ten cukor a potom takú slamenú bábiku."
Valér zaváhal. Muž horlivo pokračoval:
"Pred pár rokmi sa rozchýrilo, že tuto bude automobilka dávať bezdomovcom večeru aj prachy, som došiel. Jasne, že nedávali, tak som sa pobral. To bol vtedy taký teplý december, pamätáš sa? Jeden sveter stačil človeku na Štedrý večer, pamätáš sa?"
Valér si sadol. Povedal:
"Tridsaťpäť rokov som nebol vo vlasti, neviem." Muž sa odtiahol. Zamračil sa:
"V akej vlasti?"
"Doma, tu." Muž s neskrývaným uspokojením zvolal:
"Si bol v Amerike, čo? Havdujudú, mister, čo?"
Valér povedal ticho a zamyslene:
"Ešte ďalej, v Rodézii." Muž zneistel:
"To je niekde v Antarktíde, čo?"
"V Afrike." Muž sa škeril:
"Kúzelníci s bubnami a černošky, čo? Dáš mi ešte cigo?"
"Veď si si ani nezapálil," prekvapene odvetil Valér, ale vybral škatuľku a ponúkol ho. Muž si zobral dve. Spýtal sa:
"Aké sú?"
"S filtrom." Muž sa rozosmial, až sa rozkašľal:
"Som myslel, že aké sú černošky, chápeš, a ty že s filtrom. To je dobré. Černošky s filtrom!" Valér ho prerušil:
"Takže vtedy bol teplý december?"
"Som sa chcel vrátiť, načo by som tu zostával, Nemec nedá aj tak nikomu nič. No," pripustil zdráhavo, "možno som sa trošku naladil, však vieš, Vianoce, človek je sentimentálny, čo? Mal som so sebou pár deci a našiel som túto lavičku. Som tu nebol dvadsať rokov. Ty si odtiaľto, z Devínskej?" Valér prisvedčil:
"Tu kdesi stál náš dom. Neviem to určiť bližšie. Možno za svetla..."
Obaja chvíľu mlčali. Bezdomovec si odpľul:
"Život je sviňa s rypákom, čo? Pozri, už si sadli k večeri." Ukázal rukou zase kamsi do tmy. Valér sa rezignovane zasmial:
"Nič tam nie je, žiadna večera."
"Vtedy som ich videl po prvýkrát, keď bol ten teplý december. Zrazu som zbadal rozsvietené okno. Práve začali večerať. Za vrchstolom sedel muž, vedľa žena a oproti mne dve deti. Vianočný stromček nebol ozdobený, iba čo na ňom viseli tie slamené baby." Valér sa zamyslel:
"Kedysi sa na Vianoce vešiavali slamené figúrky na stromček. Každý z rodiny si zavesil toľko panákov, koľko mal želaní." Muž sa zahniezdil:
"Ty to odkiaľ vieš?" Teraz sa zasmial Valér:
"To je moje zamestnanie. Skúmam zvyky." Muž sa zase od smiechu rozkašľal:
"Aj černošky skúmaš, čo? Či majú filter!" Valér nezmenil intonáciu:
"A potom?"
"Po večeri ku mne pribehol ten zakrpatenec, jedno z tých detí. Dal mi kockový cukor a takú slamenú babu. Nič nepovedal. Chodí sem každý rok na Štedrý večer a vôbec nerastie. Má aspoň pätnásť. Je takýto." Zdvihol ruku asi meter od zeme, potom ju mierne nadvihol. "Väčší nie je. Trpaslík." Valér sa zamyslel:
"Tu v Devínskej sme mali takého suseda, bol len o čosi starší ako ja. Už ani neviem, ako sa volal. Ale to je... to je strašne dávno."
"Si emigroval za komunistu?"
"V šesťdesiatom ôsmom sme zostali s rodičmi v Juhoslávii."
"Som bol za komunistu v Rumunsku. Hovoril som ti?"
"Hej."
"Jedli studený rybací olej. Rumun zje všetko. My sme mávali na Vianoce šošovicovú polievku. Títo," ukázal do tmy, "majú kapustnicu. Pri Kolese vraj dávajú šnicla," dodal vyčítavo.
"Gašpar," zvolal zrazu Valér, "už si spomínam, volal sa Gašpar."
"Kto?"
"Ten chlapec, čo nenarástol." Muž zvolal udivene:
"Ty poznáš zakrpatenca?"
Valér sa uškrnul:
"To bolo pred štyridsiatimi rokmi! Teraz to musí byť chlap pred penziou... ako ja."
"Toto je chlapec," trval muž na svojom. Valér dopovedal so smútkom v hlase:
"Boli sme k nemu krutí, vysmievali sme sa mu. A ja možno viac ako ostatní. Volal som ho Gašparko."
"Život je sviňa s rypákom," skonštatoval bezdomovec. Valérovi čosi napadlo:
"Hovoríš, že ti nosieva cukor a panáka?"
"Ti hovorím od začiatku. Kockový cukor a slameného panáka."
"Niekde je dones taký zvyk: spletú slamenú bábiku, do vnútra strčia lístoček so želaním a po večeri s ňou vybehnú von. Veria, že ak stretnú tuláka a dajú mu kus cukru s tou figúrkou, ich želanie sa splní." Muž neveriacky pokrútil hlavou:
"To si si teraz vymyslel, čo?"
"Prečo by som to robil?" Muž sa nahol tesne k Valérovi a povedal:
"Keď som sa vtedy ráno zobudil, nebol nikde na okolí žiaden dom. Všetko som pochodil, ale nikde nič. Najbližší dom je zopár kilometrov."
"V noci bol a cez deň nie?"
"Ako vravíš. V noci bol a cez deň nie. Keby mi nezostal ten cukor a panák... som prišiel o pár dní zas, ale nič. Tak mi napadlo, že prídem na Vianoce. Sem na túto istú lavičku. Najprv nič a potom zrazu - osvetlené okno. Bola to tá istá rodina a zakrpatenec znova došiel. Dal mi cukor a tú slamenú babu. Toto je už..." začal rátať na prstoch, "už štvrtý rok. Naposledy ten muž za vrchstolom nemal ruku."
Valér vydesene zašepkal:
"Nemal ruku?"
"Len prázdny rukáv. Prečo?"
"Gašparov otec... strčil ruku do miešačky... na mieste mu ju odtrhlo."
"Tak to budú oni!" radostne zvolal muž, "aspoň vidíš, že netáram."
"Nemôžu to byť oni," skríkol Valér, "Gašparov otec zomrel ešte skôr, než sme emigrovali. Nemôžu to byť oni. Okrem toho je to štyridsať rokov. Nemôžu to by oni!"
Muž mykol plecom:
"Tak nemôžu." Valér vyskočil a postavil sa vedľa muža.
"Kde? Povedz, kde to je?"
Muž zobral Valérovu ruku do svojej, vystrel ich, priložil si k obom hlavu akoby zacieľoval a povedal:
"Presne tuto. Vidíš niečo?
"Vôbec nič." Muž mu pustil ruku a sadol si.
"Možno," začal Valér nešťastne, "možno naozaj existuje nejaký časový posun a ty vidíš to, čo bolo pred štyridsiatimi rokmi. Všetko súhlasí, všetko súhlasí... to predsa nemôže byť náhoda!" Muž ho prerušil, keď vyskočil:
"Ide!"
Valér ho pozoroval, ako sa šuchtavými krokmi snaží ponáhľať. Stratil sa mu niekde za kríkmi. Nič nepočul. Po hodnej chvíli sa muž vrátil. V jednej ruke držal horčicový pohár, naplnený priezračnou tekutinou. V druhej boli dve slamené bábiky. Sadol si.
"Som sa ho spýtal, ako sa volá. Povedal, že Gašpar a teraz mi nedal cukor, ale toto." Napil sa a rozkašľal. Valér zažmúril oči. Zdesene vydýchol:
"Gašpar?"
"Hej, povedal, že Gašpar. Ale že ho volajú Gašparko."
"Čo mám robiť s týmto?" muž zdvihol ruku s figúrkami. Valér odpovedal mechanicky:
"Dal ti dve?"
"Dve."
"Podľa povery sa splní aj tak len jediné želanie." Muž zobral do každej ruky jednu bábiku.
"Keď pozriem, čo je v nej, splní sa mu to?"
Valér pokrčil ramenami:
"Vraj. Ale iba jedno."
"Doteraz som sa do žiadnej nepozrel. Nevedel som. Zasvieť mi."
Valér vybral mobil a svietil na špinavé prsty muža, ktoré nahmatali zložený papierik zvnútra figúrky. Muž ho rozložil. Na linajkovom papieri bolo detským písmom napísané: Nech odíde Valér Šilág navždy do Afriky! Muž sa zamračil:
"To je nejaká dobrá blbosť, čo?" Valér vzlykol a začal sa chvieť.
Muž vyťahoval lístok z druhej figuríny. Z podobného linajkového lístku nahlas čítal: "Nech už začnem rásť!" Muž si ťažko vzdychol:
"Chudák malý krpatý. Dúfajme, že sa mu splní toto. Čo tam po nejakej Afrike!"
"Život je sviňa s rypákom," skonštatoval smutne Valér, "už pôjdem. Môžem ťa niekam zobrať? Ku Kolesu?" Muž ukázal hlavou do tmy:
"Ešte svietia, počkám tu s nimi." Valér vykročil, keď sa muž za ním ozval:
"Čo myslíš, ktoré sa mu splní?"
"To prvé," povedal Valér.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Daniela Kapitáňová sa narodila a žije v Komárne, vyštudovala divadelnú réžiu v Prahe, venuje sa rozhlasovej tvorbe a publicistike. Bola finalistkou prvého ročníka literárnej súťaže Poviedka (1996), debutovala v roku 2000 úspešnou novelou Samko Tále: Kniha o cintoríne, ktorá vyšla na Slovensku (v štyroch vydaniach) a v Čechách (Host Brno), pripravuje sa jej maďarské (Jelenkor kiadó), švédske (Skosnöret Stockholm) a francúzske (Editions L'Engouletemps) vydanie. Pred dvomi týždňami vydala detektívny román Nech to zostane v rodine!
Autor ilustrácie František Kudláč (1954 v Bratislave) je akademický maliar a grafik. Absolvoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe. Venuje sa hlavne litografii, serigrafii, knižnej i novinovej ilustrácii a maľbe. Mal dve samostatné výstavy a zúčastnil sa na viacerých kolektívnych. Časť svojej tvorby prezentuje v predajnej galérii ART 4 na Klariskej 4 v Bratislave.
