Základom výzdoby bývala slama
Jedinou výzdobou v domoch našich predkov bývala voľakedy slama. Šikovné ruky ľudí ju vedeli spracovať zalamovaním, strihaním či obtáčaním. Vytvárali z nej drobné ozdoby a z nich zložitejšie útvary, čo si vešali nad stôl, ktorý bol centrom celého sviatočného diania.
"Robili sa vence alebo útvary podobné lustrom v kostoloch. Zo slamy, papierikov a látky sa vyrábali aj reťaze a slama sa kládla aj ako dekorácia na stôl. Symbolizovala želanie dobrej úrody. Časté boli aj látkové vystrihovanky v podobe snehových vločiek, ktoré sa lepili na drevenú hradu domu, alebo kvety z tekvicových semiačok," vysvetľuje Jana Menkynová, hlavná konzultantka a dizajnérka ÚĽUV-u.
Súčasťou výzdoby bolo aj rituálne pečivo, často so zvieracou podobou, ktoré sa vyrábalo z vodového cesta a malo zvieratám zabezpečiť zdravie a silu. Na stole muselo byť všetko, čo si gazda prial, aby sa mu urodilo aj v budúcom roku.
"Výzdoba z ihličia sa u nás udomácnila neskôr. Vianočné stromčeky sa najprv vešali pod strop na drevenú hradu. Ozdobovali sa orieškami, jabĺčkami, látkou, medovníkmi či salónkami, ktoré boli vyrobené podomácky, asi z cigaretových papierikov. K tradičnej výzdobe sa ľudia postupne vracajú. Aj na západnom Slovensku sa opäť vyrábajú ozdoby, ktorých základ tvorí slama. Robia sa aj paličkované, drôtené, drevené, hlinené či kovové."
Jedľa mešťanov siahala až po plafón
"V deň po svätej Lucii tradične zaplavili prešporské rínky predavači jedličiek, smrečkov a borovíc, no vážené rodiny ich ponukou zväčša pohŕdali. Každý Prešporčan, ktorý čosi znamenal, bol už dávno dohodnutý s niektorým horárom z okolia, že si k nemu príde po striebornú jedličku. Jedľa, ktorá siahala až po plafón vysokej meštianskej izby, rástla aj pätnásť rokov. Horári ich pestovali v osobitných škôlkach a viedli si dlhodobé záznamy objednávok. Kupec si po strom musel osobne prísť najskôr deň po Lucii a najneskôr tri dni pred Štedrým dňom," píše v knihe Z kuchyne starého Prešporka (Matica Slovenská, 2001) jej autor Peter Ševčovič.
Do horárne po jedličku vraj chodievali obyčajne v nedeľu celé rodiny. Pani horárka im navarila a až po jedle sa išlo po stromček. "Boli to drahšie jedličky ako na trhu, no boli strieborné a vykúpené namáhavým peším výletom, lebo v devätnástom storočí ľudia ešte osobné autá nemali. V bezprostrednej blízkosti Prešporka bývalo oveľa viac obývaných horární ako dnes a mali dobrých, starostlivých a ústretových gazdov," píše sa v knihe.
Zaužívané bolo aj orezávanie smrekových či borovicových konárov (čečina alebo čačina), z ktorej sa okolo brán a aj doma robili girlandy a vence ozdobené šiškami či inými prírodnými ozdobami. Tradičným prvkom výzdoby bolo aj imelo, ktoré bolo čarovnou rastlinou. Symbolizovalo súdržnosť a silu a zároveň aj liečivú moc, lebo pomáhalo pri mnohých chorobách. Vešalo sa na lustre a bozk pod ním mal zabezpečiť šťastie.
Zaujímavým prvkom výzdoby domácností v Bratislave boli v minulosti aj živé kvety. Najtypickejším bol biely orgován, ktorý záhradníci špeciálne rýchlili tak, aby vykvitol akurát na Vianoce, ale kupoval sa aj jazmín či zlatovky.
PRIPRAVIL - PROKOP SLOVÁČEK
Legendy o stromčekuViacero zdrojov uvádza, že vianočný stromček sa po prvý raz objavil v Európe okolo roku 1605. Zachoval sa záznam kronikára, ktorý píše, že na Vianoce si ľudia postavili v izbe stromček, na ktorý povešali ruže z papiera, oplátky, jablká a trvanlivé pečivo.
Ľudia si najčastejšie zdobili smrečky, až neskôr prišla na rad borovica a jedlička. V súvislosti s vianočným smrekom sa spomína legenda o Martinovi Lutherovi. Vraj sa raz vo sviatočný večer vracal domov a tisíce hviezd prebleskovali pomedzi vetvičky smrekov. Luther zrýchlil krok, aby o tom mohol čo najrýchlejšie porozprávať svojej rodine. Lenže nevedel presne slovami vyjadriť tú krásu, čo videl, a tak sa vrátil do lesa, vyťal mladý smrečok a doma ho ozdobil zapálenými sviečkami. Neskôr hovoril, že stromček sa pre neho stal symbolom noci, v ktorej sa narodil Ježiš Kristus. Niektorí duchovní sa tejto obyčaji bránili až do 18. storočia a kázali proti vianočným stromčekom. V roku 1851 sa v jednom z amerických kostolov objavil vianočný smrek a priniesol ho samotný pastor. Časť veriacich ho obvinila zo šírenia pohanských zvykov, no on našiel v knižnici dostatok dôkazov, že zdobenie stromčekov je kresťanského pôvodu.
Ďalšia legenda hovorí o tom, ako spoznali vianočný stromček keltskí druidi. Jedného večera sa vybrali k starému dubu, aby priniesli svojmu bohovi, prebývajúcemu v ňom, krvavú obeť mladého princa. Zachránil ho vraj misionár Winfried, ktorý im porozprával o narodení Ježiša a prosil ich, aby zanechali uctievanie pohanským lesným bôžikom. Potom poradil druidom, aby vyťali stromček, doniesli ho domov a uctili si tak narodenie Božieho dieťatka.
Za adventný veniec vďačíme nedočkavým deťom
Slovo advent pochádza z latinského slova adventus a znamená príchod. Autorom adventného venca je evanjelický pastor Johann Henrich Wichern, ktorý sa v roku 1808 narodil v Hamburgu. Vo svojom rodnom meste zriadil útulok pre chudobné a opustené deti a nazval ho Drsný dom. Deti, ktoré mal v opatere, sa ho vraj neustále vypytovali, koľko dní ešte ostáva do Vianoc. Ako odpoveď vymyslel rafinovanú fintu. Vyrobil drevený adventný veniec s tenkými sviečkami, ktoré symbolizovali všedné dni a so štyrmi hrubými, ktoré sa zapaľovali počas štyroch adventných nedieľ. Jeho pôvodný nápad ľudia časom modifikovali do mnohých podôb.
