SME
Nedeľa, 24. október, 2021 | Meniny má KvetoslavaKrížovkyKrížovky

Dušan Mitana Zjavenie

Volajme ho Dušan. Alebo Jonáš. Mama mu hovorila Duško, otec Dušan. Priezvisko: Jonáš. Po otcovi. Syn je nositeľom otcovho priezviska, známa vec. Otec sa volal Michal, po archanjelovi Michaelovi. Matka Mária, za slobodna Bučková. Bolo mu fuk, ako ho volajú

ILUSTRÁCIA - DANIEL PASTIRČÁK

, napokon, v istom štádiu života bol aj budhistom, veril v karmu a reinkarnáciu, hoci bol vraj pokrstený luterán. Tak mu hovorili. Pochopiteľne, že si na to nepamätal, veď mal iba osem dní, kto by si to pamätal.

Pamätal si iba na svoj prvý pocit: STRACH.

Áno, na počiatku bol strach.

Býval v sieťovej detskej postieľke, kovovej, natretej bielou farbou, mreže boli z povrazov ako siete na futbalových bránkach, z oboch strán, bola to klietka, ale on bol ešte malý, slabý, neduživý, nedosiahol hore, aby stiahol tie bočné mreže, a vrchom nevylezie, hoci klietka nie je zhora uzavretá. Nevyletí! Je malý, a aj keby sa dokázal postaviť a opustiť klietku, dom neopustí! Vidí z postieľky okná a aj na oknách sú mreže, husté železné mreže. Keď sa narodil, bola tu krčma, ale dedo dostal echo o znárodnení, najprv chcel krčmu podpáliť, ale uhovorili ho. Rozpredal inventár a premenil krčmu na byt. Bývali v ňom spolu s tetou Annou a strýkom Emilom.

Jonáš je sám a vie, že ho zvonku zamkli a niekto ho pozoruje. V kľúčovej dierke občas zbadá oko: studené, belasé, nehybné oko; možno je sklené, umelé, mŕtve, lebo nikdy nežmurkne. Mama je už v robote, robí predavačku v neďalekom obchode so zmiešaným tovarom s názvom BUDÚCNOSŤ, dedo odišiel kosiť lúku, je tu sám, a je mokrý, opäť sa počúral, ale musí vydržať až do obeda, vie, že mama príde a vyslobodí ho, vymení mu plienky, áno, musí vydržať, lebo to oko ho sleduje, a keby začal kričať, plakať a prosiť o pomoc, to mŕtve oko by ožilo, dvere by sa otvorili a Agitátor by sa mu začal posmievať: "Zas si sa pošťal, nevydržíš ani do obeda, ty kopa hovien, nikdy nebude z teba chlap?"

Podnájomník, áno, mali podnájomníka a hovoril, že sa volá Nero - jeho skutočné meno sa nikdy nedozvedeli... Bol mladý, hádam dvadsaťročný, prišiel s "úderkou" rovnako mladých nadšených dobrodincov, ktorí presviedčali zaostalých dedinčanov o šťastnej budúcnosti v spoločnom JRD, preto ho medzi sebou volali Agitátor, ale oficiálne ho oslovovali súdruh Nero - tak sa mu to páčilo. Ostatní agitátori opustili ich dedinu, lebo väčšina hlúpych občanov ešte nebola zrelá pre budúcnosť a odmietala podpísať prihlášku, ale Nero zostal. Za podnájomníka ho museli prijať, hoci neplatil ani korunu; prikázali im to z MNV, kde mal súdruh Nero vlastnú kanceláriu. Keď sa ho pýtali, čo vlastne robí, dobromyseľne odvetil: "Pomáham ľudom na ceste do Raja." Aj im pomohol. Najmä strýkovi, ale vlastne aj otcovi. Otec bol v 38. roku na západných hraniciach, v Čechách, a až do smrti tvrdil, že sme nemali ustupovať. Bol presvedčený, že líniu by Nemci neboli prerazili, hovoril, že bunkre boli dokonale opevnené a absolútna väčšina obrancov bola ochotná zomrieť, ale západné veľmoci ich zradili. Bolo to vraj menšie zlo. Neskôr, o veľa rokov neskôr mu syn vysvetľoval, že ich nezradili iba západné veľmoci, ale aj Stalin, ktorý podpísal tajnú zmluvu s Hitlerom, ale tomu už otec neveril; stále spomínal na to, ako s hlbokým ponížením a plačom vyprázdnili bunkre, opustili hranice a vrátili sa domov, na Slovensko. Istý čas slúžil vraj na Bratislavskom hrade, kde boli maštale pre kone, ale jeho prevelili k spojárom. Jonáš si nevedel predstaviť, že na Hrade boli kone v maštaliach - on si pamätal, že tam boli neskôr, v šesťdesiatych rokoch minulého tisícročia, reštaurácie a vinárne pre komunistov. Keď sa tam raz chceli ísť navečerať a popiť pár pohárov vína s kamarátmi po jednej vernisáži, maštaliar na nich zavolal esenbákov. Bolo to v tých zlatých šesťdesiatych rokoch, keď sa na chvíľu otvorili okná a začal sa mierny prievan a oni, naivní, ale plní odvahy, nádeje, ba i radosti zo života chceli tým maštaliarom vyznať lásku a pripiť si s nimi na večnuju pamjať. Dostali od esenbákov takú nakladačku, že sa im zlomeniny a tržné rany na dušiach hojili nasledujúcich dvadsať rokov.

Vtedy si Jonáš povedal: "To vám nezabudnem. Za toto budete kruto pykať." Nepovedal si to však iba sám pre seba, boli pri tom aj iní kamaráti, dobrí chlapci, ktorí uverili pražskej, dubčekovskej jari - ba niektorí verili utópii o komunizme, ktorý sa dá zreformovať zvnútra aj po 21. auguste 1968. Jonáš chcel vtedy odísť zo školy - študoval v 2. ročníku na VŠMU, ale jeho ročníkový vedúci Peter Balna ho uhovoril: "Dušan, nebláznite, to nemá zmysel, musíme proti nim bojovať zvnútra." Peter dobojoval o necelý rok, vyhodili ho z katedry a o pár mesiacov zomrel na infarkt.

O čom sme to hovorili? Aha, o otcovi.

V 44. roku bol vraj otec spolu s dvoma východoslovenskými divíziami pripravený zúčastniť sa SNP, ale nejakým nedopatrením ich Nemci odzbrojili ešte pred Povstaním, a tak sa ocitol v nemeckom koncentráku. Na dôkaz toho, že neklame, ukázal Jonášovi pliešok s akýmisi vyrazenými číslami, hoci syn vôbec nepochyboval o pravdivosti otcových slov. Bolo mu ho ľúto, cítil, že otec sa zato (začo?) hanbí a ktovie prečo sa chce komusi ospravedlňovať. Otec spomínal, že keď ich oslobodili Američania, stačil sa ešte zúčastniť 5. mája aspoň Českého národného povstania v Prahe. Čechov mal rád ako vlastných bratov; pred vojnou sa učil za krajčíra kdesi v južných Čechách, a boli to vraj najkrajšie roky jeho života. Bol aj členom Sokola a s hrdosťou ukazoval fotky: najradšej mal bradlá a hrazdu. Po 45. roku vstúpil do Demokratickej strany, založil si krajčírsku dielňu a začal "podnikať". Mal troch tovarišov, darilo sa mu. Oveľa neskôr Jonášovi vysvetľoval: keby neboli prišli komunisti, dnes by si študoval v Paríži. Jonáš mu veril, hoci sa mu zdalo byľku nepochopiteľné, že vtedy bol už otec členom Komunistickej strany. Vstúpil tam vraj preto, aby on, Dušan, mohol študovať aspoň na Strednej všeobecnovzdelávacej škole v Novom Meste. Jonáš veril otcovej verzii príbehu, ale podľa Agitátora to bolo celkom inak. Podľa Agitátora otec neposlúchol rozkaz, vôbec sa nevrátil na rodné Slovensko, ale s viacerými "hrdinami" dezertoval, prebehol na nepriateľskú stranu a cez vojnu bol v zahraničnom odboji, lietal na anglických lietadlách a bojoval proti Slovenskému štátu na strane komunistov. Agitátor bol ešte veľmi mladý, neskúsený, pochádzal z hlboko veriacej katolíckej rodiny, nečudo, že sa pomalšie orientoval v politickej situácii a poplietol si Jonášovho otca s jeho švagrom, strýkom Emilom. Dušan nerozoznal komunizmus od fašizmu - mal iba štyri roky - ale bol na strýka pyšný, nesmierne pyšný, že lietal na bojových lietadlách; najradšej sa hral s ich miniatúrnymi kópiami. Potom však začali vysielať v rádiu prenosy z akýchsi procesov a každú chvíľu hlásili, koľko zradcov ľudu už popravili, a vtedy Agitátor ponúkol strýkovi pomoc: prevedie ho cez hranice, ale musia cestovať až k rieke Morave. On pochádza z Devínskej Novej Vsi, pozná tam každý kúsok zeme a má "skvelé kontakty". Ba nechcel za to ani peniaze, vraj nemajú žiadnu cenu, preto mu stačí iba nejaké zlato a šperky. Dobre vedel, že dedo rozmýšľal rovnako; peniaze, ktoré ušetril počas vojny ako krčmár, aj s tými, ktoré dostal za rozpredaj inventára, premenil na zlato, drahé kamene a rôzne brošne, prstene, retiazky a náušnice. Agitátor chcel všetko, ale dedo nepadol na hlavu; dal mu iba časť pokladu, zvyšok dostane až po "úspešnej akcii". Agitátor zúril, vyhrážal sa, ale dedo sa iba smial: "Zasran, ja som starý ruský legionár, takým ako ty som vykrúcal krky holými rukami." Agitátorovi nezostalo nič iné iba súhlasiť, a tak sa istého dňa vybrali so strýkom do Devínskej Novej Vsi. Akcia sa zrejme podarila, lebo strýko sa nevrátil. Ale ani Agitátor sa nevrátil. Možno zdrhli spolu, utešoval dedo tetu Annu, manželku strýka Emila, bol to hochštapler, za to moje zlato bude mať "za kopečkami" celkom slušný začiatok. A možno ich oboch chytili, teta bola oveľa skeptickejšia. Uvidíme, musíme trpezlivo čakať, tak veru.

Čakali. Na strýkov list - podľa dohovoru. A dočkali sa; onedlho prišli namiesto listu dvaja iní Agitátori v dlhých čiernych kožených kabátoch, s čiernymi klobúkmi, pýtali sa tety Anny: "Kde je váš manžel?"

"Neviem. Odišiel do roboty a viac sa nevrátil."

Ukázali fotografiu a spýtali sa: "Je to váš manžel?" Teta sústredene pozerala na fotografiu, potom odmietavo pokrútila hlavou: "Nie, to nie je môj manžel, môj manžel žije."

"Len ak by vstal z mŕtvych," zarehotal sa tučný bulo a ukázal fotografiu Jonášovi: "Synak, je to tvoj strýko?" Jonáš si zobral nezreteľnú fotku do oboch dlaní, na zemi, na brehu rieky ležal muž, ktorý sa podobal na všetkých strýkov, a nad ním stál chlap, ktorý sa podobal na všetkých Agitátorov. "Chlapček, že je to tvoj strýc?" povedal druhý Agitátor a láskavo ho pohladkal po hlave. "Priznaj sa a je to vybavené." Dušan sedel v tej svojej zamrežovanej detskej klietke a márne sa pokúšal vyletieť a prehovoriť, stále iba koktal a nikto tomu nerozumel, ale v tej chvíli, ako zbadal tú fotografiu, niečo sa stalo: natiahol ruku k Agitátorovi a povedal svoje prvé slovo: "Daj."

Mama sa rozplakala, zrejme od šťastia.

Chytila ho do náručia, vytiahla ho z klietky, bozkávala ho na čelo, na temeno, na oči: "Žije. Počujete? Duško žije."

"Ako viete?"

"Hovorí."

"Aj opice hovoria: Daj."

"Dušanko, synček, prečo si až doteraz mlčal?" spýtala sa matka.

A Jonáš odvetil zreteľne, celou vetou: " Nebolo o čom hovoriť."

Prvý Agitátor sa usmial: "Milý chlapček." A druhý si odpľul: "Idiot." Dušan súhlasne prikývol: "Idiot: Daj, daj, idiot."

"Kto je pre teba idiot, zasran?"

"Prestaň, vidíš že je to neškodný idiot," chlácholivo pohladkal prvého Agitátora druhý Agitátor.

Zdalo sa, že Agitátori zabudli, prečo vlastne prišli. "Prečo sme sem vlastne prišli?" spýtali sa navzájom, takmer naraz.

"Fotka."

"Aha, skoro som zabudol." Chmatol Dušana za blond vlásky a strčil mu pred oči fotografiu: "Poznáš ho?"

"Daj."

Agitátor bol byľku zmätený: "Čo chceš, čo chceš, čo ti mám dať?"

"Tata."

Agitátori si uľahčene oddýchli, konečne to majú za sebou, zasran sa priznal.

"Tak to je tvoj tata?"

"Daj."

Prvý povedal druhému: "Zapíš, priznal sa. Poznal tatu."

Dušan pokrútil hlavou: "Neni tata. Daj."

Pochopili: chce si strýka prezrieť zblízka, prosto, chce ho identifikovať. Už bolo neskoré popoludnie, aj hladní boli, aj vypiť bolo treba, nechceli sa zdržovať. Podali Jonášovi fotku, vlastne, iba mu ju požičali a spýtali sa: "Je to strýco?"

Dušan sa neunúval verbálnym priznaním: strčil si fotku do úst a s chuťou ju prežúval. Kým sa im ju podarilo zachrániť - strkali mu špinavé smradľavé prsty do úst a šklbali kúsky papiera, mama s tetou sa smiali, až plakali; Agitátori ich bili po ústach: "Nerehocte sa, nemáme kópiu. Hajzeľ, vypľuj ten obrázok," prosili Jonáša, ktorý si búchal päsťou po hrudi ako mladý orangutan a hovoril: "TATA TU."

"Kúrva, prehltol ho, ten zasran prehltol vlastného strýca ... a že idiot."

"Idiot, idiot," Dušan sa spokojne usmieval...

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Dušan Mitana sa narodil 9. decembra 1946 v Moravskom Lieskovom v robotníckej rodine. Základnú školu vychodil v rodisku, zmaturoval roku 1964 na Gymnáziu v Novom Meste nad Váhom. Rok manuálne pracoval v rodnej obci, potom začal študovať novinárstvo na FF UK v Bratislave, po roku však prestúpil na VŠMU, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. Po skončení štúdia roku 1972 dva roky pracoval ako redaktor literárneho mesačníka Romboid. Od roku 1975 žije ako profesionálny spisovateľ. Po viacročnej časopiseckej príprave knižne debutoval zbierkou poviedok Psie dni (1970), v ktorej sa zamýšľa nad zmyslom života a podstatou ľudskej existencie. Novela Patagónia (1970) je príbehom mladého človeka, ktorý sa búri proti zaužívaným spoločenským konvenciám a hľadá si vlastný životný priestor. Zo súčasnosti tematicky čerpajú aj poviedky zaradené do knihy Nočné správy (1976). So zdanlivo všedným príbehom ich postáv je v ostrom protiklade nečakané, často šokujúce až absurdné zakončenie. Spoločensko-kritický román Koniec hry (1984) na pozadí detektívnej zápletky rieši problém morálky a svedomia skutočného vinníka, za ktorého znáša trest niekto iný. Román je kritikou morálneho stavu spoločnosti v poslednom desaťročí totalitného režimu. Svojrázne komponovaná kniha úvah, esejí, štúdií, slovníkových hesiel, lekárskych diagnóz a poviedok Hľadanie strateného autora (1991) je autorovou výpoveďou o jeho nazeraní na svet, na jeho možný vývoj i na princípy vlastnej tvorivej činnosti. Knihy poviedok Slovenský poker (1993), Patagónia (1994), Prievan (1996) sú tematicky rámcované súčasnosťou. Mitanove rozhovory a úvahy z rokov 1990 - 1998 dostali knižnú podobu pod názvom Pocity pouličného našinca (1998). "Fantasticko-faktografický pararomán s vesmírnou zápletkou alebo Dejiny spásy v 10 častiach s prológom a epilógom" je podtitul knihy Návrat Krista (1999) na ktorú voľne nadväzuje aj najnovší román Zjavenie, z ktorého prvú kapitolu publikujeme. Kniha vyjde na budúci týždeň.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Ako na rodinný rozpočet v troch jednoduchých krokoch
  2. Ako sa technologické spoločnosti starajú o bezpečnosť platieb
  3. Darujte úsmev dvakrát pre šťastie mnohých rodín
  4. Oprášte cestovateľské plány, jeseň sa nesie v znamení poznávania
  5. Vyberte sa s nami za strašidlami. Žiadny strach, bude to zábava
  6. Kaufland otvára prvú predajňu s fotovoltaickým systémom
  7. Ako je na tom naša ekonomika? Začína sa konferencia #akonato
  8. Ako zamestnať cudzinca: Čo musíte vedieť a na čo si dať pozor
  9. Tiguan eHybrid: bežné problémy plug-in hybridov sa ho netýkajú
  10. Prichádzame o pamiatky? Obnoviť všetky by trvalo 180 rokov
  1. Prvé bezbariérové fitko vo Zvolene otvára ZŤP cestu k športu
  2. Zánovné vozidlá na slovenskom trhu za rok zdraželi až o 15 %
  3. Oprášte cestovateľské plány, jeseň sa nesie v znamení poznávania
  4. Darujte úsmev dvakrát pre šťastie mnohých rodín
  5. Ocenenie získali Innovatrics, Kellys Bicycles a Bivio
  6. Ako získať nabíjaciu kartu k novému elektromobilu?
  7. Ako sa technologické spoločnosti starajú o bezpečnosť platieb
  8. Vyberte sa s nami za strašidlami. Žiadny strach, bude to zábava
  9. Kaufland otvára prvú predajňu s fotovoltaickým systémom
  10. 5. ročník Trhu kože bude po prvý raz aj v Košiciach
  1. Ako budú tento rok vyzerať vianočné dôchodky a kedy ich vyplatia 14 853
  2. Kaufland otvára prvú predajňu s fotovoltaickým systémom 6 806
  3. Stravovacie zlozvyky Slovákov. Odborníci radia čomu sa vyvarovať 6 446
  4. Ako je na tom naša ekonomika? Začína sa konferencia #akonato 6 182
  5. Prichádzame o pamiatky? Obnoviť všetky by trvalo 180 rokov 3 509
  6. Výber žiarovky môže mať vplyv na celkové zdravie 3 436
  7. Ako na rodinný rozpočet v troch jednoduchých krokoch 3 418
  8. Martinus vykupuje čítané knihy, spustil službu Knihovrátok 2 771
  9. Oprášte cestovateľské plány, jeseň sa nesie v znamení poznávania 2 760
  10. Pracoviská zmenila pandémia. Búšiť do klávesnice môžete aj doma 2 366
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Matej Vagač: Ukradnutý verejný priestor. V Horskom parku sú porušené vlastnícke práva.
  2. Anton Sládek: Bratislava - Heydukova ulica
  3. Anton Sládek: Bratislava - budova bývalej sociálnej poisťovne na Bezručovej - interiér
  4. Anton Sládek: Bratislava - Klemensova ulica
  5. Martin Pekár: Prečo limit 130 km/h život v Bratislave nezlepší
  6. Anton Sládek: Spomienka na továreň Gumon
  7. Anton Sládek: Príjemné detaily na Radlinského ulici
  8. Matej Vagač: Park na Kollárovom námestí opäť v ohrození...
  1. Robert Fico: Pán Kovačič z Markízy, ďakujem, vyhral som vďaka Vám 50 Eur! 32 484
  2. Matúš Lazúr: Neočkovaní dôchodcovia si vianočné príspevky nezaslúžia 15 159
  3. Věra Tepličková: Nepoškvrnené očkovanie - ďalší zázrak alebo zvrátenosť vlády neboráka Hegera? 10 479
  4. Jiří Ščobák: Paní Záborská, jste zbabělec! Dovedete cílit jen na nejsnadnější cíl - ženy 8 269
  5. Martina Hilbertová: Zomrela Gruberová, ktorú sme za komunizmu nemohli počúvať 5 695
  6. Stanislav Martinčko: Veno pre drahú nevestu z úradu práce v Pezinku?? 4 733
  7. Július Kovács: Kaliňák a Počiatek ma chcú dostať do basy pomocou justičnej a policajnej mafie, dodnes ju riadi Fico, lebo som upozornil na ich zlodejstvá. 4 564
  8. Tereza Krajčová: Anglický denník: 16. S panickou poruchou v zahraničí alebo na maličkostiach záleží 4 401
  1. Matúš Sarvaš: Krádeže, vlámanie a drogy u mladistvého. Verdikt súdu? Napomenutie a dohľad (Prípad prokurátora)
  2. Lucia Šicková: Poučenia z herného biznisu 2: Flow, alebo ako pri práci stratiť pojem o čase
  3. Karolína Farská: Česká predvolebná kampaň vrcholí. Nastavuje trend aj pre tú budúcu na Slovensku
  4. Milota Sidorová: Ženy doplácajú na nedostupnosť bývania najviac. Takto to vyriešili vo Viedni
  5. Lucia Šicková: Poučenia z herného biznisu 1: O hrách a systémoch
  6. Róbert Ďurec: Slovensko ako daňový raj? Takto to robia bohatí
  7. Pavol Koprda: 90% hospitalizovaných ľudí je nezaočkovaných. Čo nám to hovorí o vakcínach? Takmer nič.
  8. Karolína Farská: Do Ficovej éry sa vraciame aj bez neho
Skryť Zatvoriť reklamu