 FOTO |
pán cukor 0017
svoju mamičku má pán cukor rád. aj keď mu každý deň trikrát telefonuje. odvtedy, čo pred rokmi odišiel študovať do bratislavy. stále ju niečo bolí. najnovšie sú to nohy.
- takže aj za toto môžem ja, mamička?
- to nehovorím! len som si myslela, že keď si už v tej bratislave, hádam mi niečo poradíš!!
pán cukor 0026
pán cukor vo februári chodieval spať zavčasu. vždy spával pri otvorenom okne. v zime aj v lete. lenže od istého času sa začal obávať, že ak nechá na noc oblok nezavretý, vletí mu do izby holub a ráno ho nájde vedľa seba na posteli. zdochnutého. nevedel si spomenúť, či sa také niečo už niekomu stalo, ale to ho upokojiť nevedelo. predstava, že by sa to mohlo prihodiť práve jemu ako prvému na svete, ho privádzala do zúfalstva. desila ho ešte o čosi viac ako možnosť, že sa jeho žena znova rozhodne spávať v jednej posteli s ním.
pán cukor aj napriek tomu nechával okno otvorené. zvyk je zvyk. navyše, vo februári bol ukrutne unavený. bolo zamračené, takže celý mesiac bol smutný. toto počasie ma stojí veľa síl, pomyslel si, keď dvadsiateho ôsmeho zaspával. vtom ho z driemot vytrhol krik. z ulice k nemu doľahli rýchle kroky. a hlasy. mužský a ženský.
- ... ale, tilda, počkaj! veď počkaj! tilda!!
- ... a vieš čo!? vieš ty čo, môj pekný!? trtkať je normálne!!
- tilda..., - ozval sa ešte raz mužský hlas.
za tým už len náhlivé cupotanie topánok na opätku a ticho nočnej ulice.
pán cukor sa rozhodol, že napriek strachu z holubov si bude okno na noc aj naďalej nechávať otvorené.
- aspoň sa dozviem čosi o živote.
pán cukor 0032
hneď po zime sa pán cukor rozhodol, že bude dobrým synom. kúpil mamičke francúzsku palicu. dnes mu preto volala. aj dnes, veru.
- ... predstav si, čo je ten náš primátor za človeka! v bánovciach v noci spŕchlo, veď ide jar, ráno na chodníkoch ešte tu a tam ostali mláky, aj pred radnicou jedna, na celú šírku chodníka, na kraj kaluže si sadol vrabec, nuž som zastala. za radnicou je pekáreň, veď vieš. chlapec na bicykli viezol čerstvé rožky, do slávie. upažila som, nech sa vtáča napije. a hneď sme sa váľali po chodníku. rožky, bicykel, chlapec aj ja. a vrabec sa ani nenapil!!! lenže primátor!? o ničom nevie! určite zasa kade-tade lapkal tú svoju kozatú sekretárku!! a že francúzska palica! veď to nič nevydrží! - dodala ešte mamička a zložila.
niekedy je naozaj ťažké byť dobrým synom, pomyslel si pán cukor. a zložil takisto.
pán cukor 0057
pán cukor býva na dunajskej. keď má čas, rád sa pozerá z okna. dnes má času habadej. včera ho vyhodili z práce.
po ulici kráča sombrero veľké ako koleso od traktora. vedľa neho hopká jeho verný kamarát mäkčeň. pán cukor túto dvojicu dobre pozná. to on im dal tie mená.
sombrero a mäkčeň mieria do bufetu na rajskej. keď míňajú telefónnu búdku na rohu dunajskej a rajskej, zazvoní telefón. sombrero prikročí k slúchadlu. počúva. začne sa obzerať. za búdkou stojí slečna. fňuká. - máš ísť k telefónu...
slečna odmietavo pokrúti hlavou.
- že nejde, - povie sombrero do slúchadla. opäť chvíľu načúva. odtiahne ucho od slúchadla. nakloní sa k slečne. - ... hovorí, že máš ísť k telefónu. ... ehm, okamžite.
slečna nereaguje. verný mäkčeň vykročí.
- môj kamarát hovorí, že máš ísť k telefónu...
slečna utečie. s plačom. po rajskej, smerom ku kamennému námestiu.
- utiekla, - oznámi mäkčeň kamarátovi, čo aj sám dobre vidí.
- utiekla, - oznámi sombrero do aparátu. zúrivý hlas a tresnutie slúchadla na druhom konci počuť až na ulicu.
- vraj si ju môžeme pojebať sami.
vykročia. zrazu mäkčeň zastane. - ... ale to nebolo od neho pekné, však?
pán cukor 0059
možno život v páre považovať za vyššiu formu spoločenského styku, aj keď sa jar nevydarí? toto sa opýtal sám seba pán cukor raz večer v máji.
celé popoludnie sa tešil zo života v parčíku na šafku. svietilo slnko. takých dní bolo tej jari dokopy päť. objektom jeho záujmu bolo postupne niekoľko zmiešaných dvojíc rôzneho veku. v rôznom štádiu vývoja dôverností. zvíťazil malebne ufúľaný párik alkoholikov. na lavičke nielen randili, ale aj bývali. ona pekná nebola. on... bol taký škaredý, že pán cukor sa neodvážil zapamätať si, ako vyzeral. ich rozhovor si zapísal na okraj novín.
- ydem nám nyečo pohladat, karolenko.
- šo!? nykam!
- mne nygdo nyš neurobý, nemaj bój, karolenko.
- neskaj nemóžež nykomu veryt.
- mne nygdo nyš neurobý, karolenko. hentoto trydžko uš nemóžeš nosyt. špynavé. od kávy, aha, hen aj hen... nájdem ty čosyka pjekne. obýdem komtajméry. aj volačo na jedenie ty nájdem, karolenko. budeme hladný, ket sa večer zobudýme.
- tak ic. a nye že sa budeš nyegde toto... zajebávat. toto brucho máš odo mna, moja. pamataj!
no a večer, keď už pán cukor sedel v kresle doma na dunajskej, napadla mu tá otázka: - možno život v páre považovať za vyššiu formu spoločenského styku, aj keď sa jar nevydarí?
pán cukor 0084
- zajtra by som mohla urobiť osie hniezda so šodó, čo povieš, zlatino?
- výborne, mamička, to je skvelý nápad.
- to som rada, že som si na to spomenula. už som z komory vytiahla kotlík.
- kotlík?
- na šľahanie snehu. nad parou! zlatinko, ty si už ani nemôžeš pamätať, ako sa to robí.
- ale mami! pravdaže si to pamätám.
- nehovor mi 'mami'!
- prepáč, mamička.
- šodó som nešľahala odkedy nás otecko... nie, neboj sa, nejdem plakať. vieš aký bol zaprášený!? zlatino, a prídeš tak, aby si zomlel orechy, alebo mám poprosiť niektoré z mokráňovie deciek?
- mamička, ja zajtra nemôžem...
- tak v piatok. výborne! počkáme do piatku.
pán cukor zložil slúchadlo. tešil sa, ako bude sedieť na balkóne a čítať noviny z celého týždňa. tak ako každý piatok.
až do večera mal zo seba zlý pocit. vedel, že by sa mal tešiť. netešil sa. a pritom - orechové hniezda so šodó miloval nadovšetko.
pán cukor 0116
pán cukor zarastá husto a rýchlo. neznáša zle oholenú tvár. neznáša akúkoľvek nedokonalosť. začal sa teda holiť pred zväčšovacím zrkadlom. od tých čias má pán cukor zo dňa na deň väčšiu hlavu.
pán cukor 0117
sú aj dni, keď sa pán cukor pristihne pri tom, že sa mu zachcelo spoločnosti. vtedy sa ide prechádzať po uliciach. chodí po laurinskej, michalskej, sedlárskej a cez hlavné námestie znova na laurinskú. s rukami za chrbtom. dôstojným krokom. niekoľkokrát dookola. vyžaruje z neho vážnosť. keď svieti slnko, tu a tam niekoho pozdraví. jemným kývnutím hlavy. oprotiidúci odzdravia. kto by neodzdravil? vzápätí sa im na tvárach zjavia pochybnosti. kto to je!? odkiaľ ho poznám? odkiaľ ma pozná!?
pán cukor má veľmi rád ten zdesený záblesk v ich očiach.
- tak, a teraz sa chvíľu trápte vy, - usmieva sa. až kým nestretne ďalšiu obeť.
pre tento pocit chodieva pán cukor medzi ľudí rád. keď už to musí byť.
pán cukor 0169
v lete sa pán cukor občas dokonca odhodlá posedieť si na lavičke. najčastejšie sedí na lavičke na hornom konci hviezdoslavovho námestia. aj toto leto sa mu to stalo. obzeral si okoloidúcich. tešil sa zo života. hádam aj hodinu.
zrazu pán cukor znepokojnie. hore námestím plachtí žena. v nápadne veľkom klobúku. hráškovozelenom kostýme. čiernych lodičkách na ihličkovom opätku. starostlivo vyberá, kam stúpiť, aby jej opätok neostal trčať medzi kameňmi dlažby. snaží sa ponáhľať. aby to zamaskovala, rozdáva nepríčetne žiarivé úsmevy. rovnováhu udržiava mierne upaženými rukami. malíčky má afektovane otrčené.
- a táto krava je moja žena, - vzdychol si pán cukor.
- čo hovoríš, zlato?
- ale nič, zlato.
- pôjdeme už domov?
- ale pravdaže!!
pán cukor 0192
celkom na konci leta vyšiel pán cukor znova z domu. zistil, že prší. dal si ruky v bok a začal protestovať. čím viac protestoval, tým viac pršalo. pán cukor sa však nevzdával. protestoval tri dni. pršať neprestalo. potom prišla povodeň. potom voda opadla. po mesiaci si na veľkú vodu nikto ani nespomenul.
jediným dôkazom, že vôbec bola, sa stalo to, že pán cukor sa definitívne presvedčil, že je veľmi ťažké dosiahnuť, aby človeka brali vážne.
pán cukor 0388
suseda z piateho stále chodí v čiernom. pán cukor sa s ňou rozprával iba raz. na jar to bude sedemnásť rokov. on bol vyniesť odpadky, ona vetrala psa. malého bastarda. čierneho, pravdaže.
práve sa zotmelo, pri smetiakoch ostalo tak dajako útulno.
- umrel vám niekto? - opýtal sa vtedy pán cukor, keď sa už o počasí a naničhodnej mládeži porozprávali.
- nie, ja mám takú povahu. smutnú.
- aha! - pokýval hlavou pán cukor.
- viete, ono je to tak. plakať sa bojím, ale smutná som skoro stále.
- aha!
- plakať sa bojím tak veľmi, až mám niekedy strach, že z toho umriem.
- tomu rozumiem, - pokýval pán cukor hlavou. pani z piateho na to nepovedala nič, len silno stisla pery.
no a v predposledný deň roka vraj umrela.
pán cukor 0389
pani z piateho bola prvý nebožtík v dome. parte príbuzní zavesili na nástenku ku schránkam. zbehol sa pri ňom hlúčik obyvateľov domu. práve v čase, keď sa pán cukor vracal z vianočnej dovolenky od mamičky. aj s manželkou.
- to je tá, čo stále chodila v čiernom, - poznamenal ktosi.
- aspoň ju nemusia prezliekať, - pomyslel si pán cukor. vzápätí zistil, že to povedal nahlas. - veselého silvestra, - usmial sa pán cukor na susedov.
pán cukor 0002
na nový rok sa pán cukor ani nevyzliekol z pyžamy. sneží. deň je tmavý, akoby slnko na celý svet zabudlo. ani nezažal, urobil si kávu a stúpol k oknu. spomenul si na jednu svoju odloženú a nepoužitú myšlienku. znova sa jej zľakol.
- dám ti ešte jednu šancu, cukor, - povedal nahlas, keď dopil kávu.
- čo hovoríš, zlatko? - ozvalo sa od pletenia.
- šťastný a veselý, zlato.
- aj tebe, zlato. a nestoj pri tom okne večne. prečo sa my dvaja nemôžeme pekne porozpr...
ďalej pán cukor nepočúval. uvedomil si, že ani tento rok nedokáže byť dobrým synom, manželom a spoluobčanom.
a to ešte netušil, že o poschodie nižšie už domovníkovi synovia koledujú prezlečení za troch kráľov.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Autor poviedky a ilustrácie Silvester Lavrík sa narodil 24. januára 1964 v Spišskom Štiavniku. Pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy, neskôr autor a režisér divadelných, rozhlasových a iných audiovizuálnych diel. Knižne debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro (2002). Vlani vydal monodrámu Villa Lola a album cestopisných čŕt Slovensko v lete . Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz , ktorá vystúpi dnes o 19. hodine v bratislavskom Subclube (účko) na nábr. L. Svobodu v rámci trojdňového festivalu POVIEDKA s programom Total brutal live, po ňom sa uskutoční krst novej zbierky poviedok S. Lavríka s názvom Zlodeji .
