|
FOTO |
Manželka Dušana ich neznášala a Jána stálo veľa síl obhájiť ich. "Fúzy nosil starý otec, fúzy nosí otec a budem ich nosiť aj ja," povedal jej pri raňajkách. "Tomu ty nerozumieš. Je to chlapská záležitosť. A bude ich nosiť aj Janko," dodal a mužne tľapol syna, ktorý sa batolil pri kuchynskom stole. Janko neustál rovnováhu, spadol a udrel si noštek o doma tkaný koberec. Zúfalo sa rozplakal. "Nerev! Chlapi neplačú," povedal Jankovi Ján a tváril sa prísne. Na syna bol pyšný. Bude z neho policajt, takisto ako ním bol jeho prastarý otec, starý otec a jeho otec. Jano sa už nevedel dočkať chvíle, keď Janka prijmú do policajného zboru. V duchu videl titulky v miestnej, ba možno aj v celoštátnej tlači - štvrtá generácia Piaterovcov hrdo nosí meno Ján, mužné fúzy a rovnošatu policajta!
Jánove fúzy boli síce ťažko vyvzdorované, ale riedke. Ján premýšľal, či by nebolo vhodné zájsť s týmto problémom k lekárovi. Tajne dúfal, že jestvuje liek, presnejšie nejaká vodička, ktorá po pravidelnom a hojnom používaní zmnohonásobí počet ryšavkastých chlpov pod jeho nadpráporčíckym nosom. Dvere na wc sa prudko otvorili. Stál v nich Miroslav Greif, Jánov kolega a priateľ od práporčíckeho štúdia. "Volá ťa starý. Máš ísť okamžite k nemu," povedal Miroslav. Už týždeň sa k Jánovi správal odmerane. Presnejšie od okamihu, keď Ján dostal certifikát absolventa protidrogového kurzu a bol náčelníkom menovaný za okresného koordinátora boja proti tejto pliage mládeže a ľudstva. Miroslav sa nevedel preniesť cez Jánov veľký úspech. No Ján veril, že sila priateľstva im pomôže prekonať túto prekážku a raz, keď bude Ján okresným veliteľom a Miroslav jeho zástupcom, budú sa nad tým obaja srdečne smiať.
Veliteľ Andrej Spusta, starým by si ho Ján nedovolil nazvať ani v mysli, sedel za stolom v kancelárii a prísne sa tváril. "Očuj, Jano," povedal otcovsky, keď sa mu Ján predpisovo zahlásil. "Ty máš ten protidrogový kurz?" "Áno," odpovedal Ján a v duchu si domyslel: "Už je to tu! Drž sa Jano, drž sa!" "Tak si zober služobné auto a choď do strojárskeho učilišťa. Vieš, kde to je?" povedal veliteľ. Jánom prebehla vlna sklamania. Nič však na sebe nedal poznať. "Už dávnejšie som to sľúbil riaditeľovi a nejako som na to pozabudol. Urob im tam nejakú šikovnú protidrogovú prednášku. Učili ťa to. Či nie? Prihlás sa u Juraja Baľáka. To je vychovávateľ, čo to má na starosti," povedal veliteľ a zatváril sa, že skončil.
Nadpráporčík Ján Piater čakal akciu s obkľúčením, vyjednávaním cez megafón, streľbu s mohutnou kadenciou a divokú automobilovú naháňačku ulicami okresného mesta. Nuž čo. Nejako treba začať. Juraj Baľák ho čakal vo svojej maličkej pracovni. "Sadnite si. Fajčíte?" spýtal sa Jána. Sám fajčil. V ruke držal horiacu cigaretu a popolník na stole bol už spolovice plný. Ján záporne pokrútil hlavou. Piaterovci robili u polície, nosili fúzy a nefajčili. "Tak vy nám budete prednášať o drogách?" povedal Baľák a hľadel cez dym na Jána. "Áno. Mám na to certifikát," povedal Ján. "Uhm. A už ste niekedy videli drogu?" pokračoval Baľák. Ján smutne pohol plecami. "Nooo... Na obrázku," musel priznať. Baľák sa nonšalantne nahol, vyfúkol dym a otvoril spodnú zásuvku na pracovnom stole. "Chcete nejakú vidieť?" povedal. Ján nadšene prikývol hlavou. Baľák siahol do zásuvky a vybral z nej dve balené cigarety. Vypýtal si ich asi pred rokom od priateľa Karola Pilarčíka. Chcel ich vyskúšať na rybačke, ale akosi na ne pozabudol. Teraz mu prišli vhod. Juraj Baľák rád žartoval. "Tak tu máte džointy. Inak aj džonesy. Marihuana. THC, tráva, grass, mariška. Ako chcete," povedal a podal cigarety Jánovi. Tomu sa od nadšenia rozklepali ruky. "Môžem si ich nechať?" povedal. "Jasné," povedal Baľák a zahľadel sa Jánovi do očí. "Som rád, že pôjdete pred mojich študentov pripravený," povedal a Jánovi sa na okamih zazdalo, že uvidel v jeho bledomodrých očiach smiech.
*
Po prednáške uháňal nadpráporčík Piater mestom so zapnutou húkačkou. Do veliteľovej pracovne vošiel s víťazoslávnym úsmevom. "To sú marihuanové džonesy," odpovedal na jeho nechápavý pohľad po tom, ako ich položil na veliteľský stôl. Teraz je Ján doma, v kúpeľni, a pyšne si uhládza riedke fúzy. Manželka Dušana zatiaľ hľadá v skrini neformálne oblečenie. Po najväčšom úspechu v okresných dejinách boja proti drogám bol Ján Piater poverený ďalšou úlohou. "V neformálnom oblečení navštíviš v klube Ilúzia koncert skupiny z hlavného mesta. Odhalíš drogových dílerov a privedieš ich na policajnú stanicu," povedal mu veliteľ a otcovsky ho potľapkal po pleci. "Som presvedčený, že ty to zvládneš," povedal a Jánovi sa od šťastia zatočila hlava. Chvíľu zápasil s pokušením zatelefonovať otcovi a poradiť sa s ním. No akcia bola tajná, to mu nikto nemusel ani povedať. "Narkomafia má prsty všade," pomyslel si a pustil z ruky telefónne slúchadlo. "Všetko bude dobré. Oveľa lepšie ako si vieš predstaviť. Viacej ti nemôžem prezradiť," odpovedal manželke na otázku, prečo nemôže ísť s ním do klubu na koncert. Potom sa v kúpeľni zamkol. Musel si umiestniť na nejaké nenápadné miesto služobnú zbraň. V žiadnom prípade nemienil ísť do potencionálneho brlohu narkomafie neozbrojený. Po dlhých a ťažkých úvahách si ju zastrčil zozadu do nohavíc, ako to videl vo všetkých akčných filmoch. Cez trčiacu pažbu prehodil staré batikované tričko. Ján Piater sa pozrel na seba do zrkadla a prísne prižmúril oči. "Všetko, čo poviete, môže byť použité proti vám," povedal. Bol pripravený.
*
Pred klubom stál hlúčik mladých ľudí. Ján pristúpil k nim. Do začiatku koncertu zostávalo ešte dosť času. Chcel ich popočúvať, možno sa dozvie niečo zaujímavé. "Jano, máš dobrý deň. Drž sa ho!" pomyslel si. "Dáš si koláčik?" spýtala sa Jána dievčina, ktorá stála tesne vedľa neho. V ruke držala mikroténové vrecko plné drobných koláčov. "Hej," povedal Ján. Ako si všimol, viacerí už žuli. Nechcel byť nápadný. Myseľ mu pracovala na plné obrátky. Čakal teraz už dôverne známe džonesy alebo injekčné striekačky, že by sa niekto mohol pri čakaní na koncert drogových dílerov napchávať obyčajnými koláčmi, tomu nerozumel. Nakoniec na to prišiel. "Maskujú sa. Nebudú predsa drogovať na ulici," pomyslel si. Koláč mu nechutil, ale statočne ho požul a prehltol.
*
V civile maskovaný nadpráporčík Ján Piater stojí pri barovom pulte a popíja rovno z plechovky Kamikaze. Odolal lákaniu čapovaného piva. "V službe nepijem," takmer povedal barmanovi. Teraz mu to bolo smiešne. Skoro sa prezradil ako malý chlapec. Niečoho sa však musel napiť, pretože koláč mu v žalúdku ležal ako kameň. Nakoniec si vybral stimulačný drink. Zaujalo ho, keď mu barman oznámil, že je v ňom mariška. "Ale neškodná a povolená ministerstvom," povedal barman. Ján bol už rozhodnutý, že si prázdnu plechovku vezme so sebou a dá ju pozorne preštudovať do laboratória v krajskom meste. V tom istom, kam putovali dva nedotknuté džonesy z dopoludnia. Nápoj mu chutil čoraz viacej. Kapela na malom javisku práve skončila zvukovú skúšku. "Máte horalky?" spýtal sa Ján barmana. "Koľko?" povedal barman. Ján si kúpil tri. Keď kapela začala onedlho hrať, dojedal poslednú. "Slaďoš?" povedala mu dievčina spred klubu a usmiala sa na neho. Ján jej nerozumel, ale prikývol. Začalo mu byť zima. Vtom spustila hudba. Niečo také Ján ešte nikdy nepočul. Bicie a basová gitara mu cez uši vchádzali rovno do celého tela. Rytmus bol od prvej chvíle taký sugestívny, že Ján sa pri barovom pulte roztancoval. Všimol si to až po chvíli. Naposledy tancoval pred rokom na plese policajného zboru. Bol to valčík. Potil sa a snažil sa Dušane nestúpať po nohách. "To nie ja, to tá hudba," pomyslel si Ján, keď si uvedomil, že sa už hodnú chvíľu vlní. Priestor pod javiskom bol už plný. Ján sa vybral rovno do najväčšej tlačenice. Cestou mu prišlo opäť na um, ako sa takmer preriekol s pivom. Nahlas sa rozosmial. Bolo mu to čoraz smiešnejšie. Tancoval a smial sa. Hudba sa do neho valila a rozvibrovala mu každú bunku v nadpráporčíckom tele. Keď sa konečne na chvíľu utíšil, všimol si, že v hudbe sa ozývajú nesmierne smiešne zvuky. Nevedel zistiť, kto a čo je ich pôvodcom, pretože o skrečovaní ich na práporčíckej škole neučili. Nanovo sa však rozosmial. Celým ja sa mu valili vlny horúcej radosti. Nadpráporčík Ján Piater začal skákať do výšky a kričať od nadšenia. Hustý dav okolo sa mu zdal bezo zvyšku naplnený priateľmi. Potom si všimol, že v jeho bezprostrednom okolí nikto iný neskáče. V prvej chvíli ho to vyplašilo. Pred rokmi bol na koncerte skupiny Kabát. Doteraz si pamätal na opojný pocit, keď hrozil spolu s ostatnými nad hlavou vztýčenou rukou. Boli ich však stovky. Teraz bol sám. Nevedel sa však zastaviť. "No a?" pomyslel si.
*
Po koncerte, na ktorom Ján Piater nezistil výskyt žiadnych drog, išiel domov. Ponáhľal sa nočnými ulicami a zdalo sa mu, že kráča najmenej rok. Nevadilo mu to, pretože takéto mesto Ján nepoznal. Vyrástol, vyštudoval a žil v ňom, ale dnešné mesto bolo úplne nové. Z lámp, výkladov aj kríkov parku sa na Jána nezadržateľne valili farby, vône a zvuky. Odrazu sa mu v nose zjavila Dušanina vôňa. Bola najlepšia zo všetkých. Ján pridal do kroku.
*
"Už si doma, Janko?" ozvalo sa zo spálne. "Uhm," odpovedal Ján a zápasil s topánkou. Keď sa konečne vyzul, vpálil do kúpeľne, aby si umyl ruky. Pozrel na seba do zrkadla. Na chvíľu ho zaujali zreničky očí. Nestihol sa im však venovať, pretože oveľa viacej ho upútali fúzy. Boli neuveriteľne smiešne. Ján sa nahlas rozosmial. "Čo je? Stalo sa niečo?" ozvalo sa opatrne zo spálne. "Nič. O chvíľu som pri tebe," povedal Ján a bez rozmýšľania sa načiahol za mydlom.
*
"Ty si si oholil fúzy," neveriacky povedala Dušana, keď ju dlho a vlhko pobozkal. "Vyzerali, ako keď do hovna napicháš zápalky," povedal Ján. Dušana na okamih stuhla. No keď sa Ján rozosmial, začala sa smiať aj ona. Ešte nikdy ju nepočul smiať sa tak krásne. V hlave sa mu ako spodky k jej smiechu ozvali bicie a basa kapely z klubu. Jánovo telo sa zase chcelo vlniť. Namiesto tanca začal hladiť Dušanu. Pomaly jazdil dlaňami po jej horúcom tele. Všetko bola hudba. On bol hudobník a Dušana nástroj. Naladil ho a zľahka položil na struny slák. Bicie a basa v hlave ho bezpečne viedli vpred.
*
Keď Ján Piater o dve hodiny zaspával, v hlave mu ešte stále doznievali Dušanine tlmené výkriky. Znova a znova si v mysli prehrával jej dlhý obdivný pohľad a slová: "Teda Janko... Ani som netušila... Janko... Ach, Janko..." "Výborný deň. Naozaj výborný. Škoda, že som nenašiel v klube žiadne drogy. No a čo. Nejde všetko odrazu. Dobre, že som si oholil tie fúzy. Vyzeral som s nimi ako taký k... Ako môj otec," pomyslel si nadpráporčík Ján Piater a spokojne zaspal.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Karol D2 Horváth , narodený 15. februára 1961 v Bratislave, vyrástol v Malackách. Vysokú školu, FF UPJŠ, odbor slovenský jazyk a literatúra - dejepis, vyštudoval v Prešove. S manželkou, dvomi deťmi a psom žije na Orave. Okrem učiteľstva si vyskúšal aj prácu pastiera oviec, pomocného stavebného robotníka, tajomníka MNV, divadelného režiséra a dramaturga, šéfredaktora súkromnej rozhlasovej stanice, redaktora Odbornej redakcie zábavných žánrov v Slovenskom rozhlase, copywritera v reklamnej agentúre, scenáristu animovaných rozprávok, lektora divadelných workshopov a festivalov, barmana, novinára a režiséra televíznej reality šou. V literárnej súťaži Poviedka 2004 získal najvyššie ocenenie. Debutoval zbierkou jedenástich poviedok Karol D. Horváth . Uverejnená poviedka je z pripravovanej druhej zbierky s názvom Karol D2 Horváth , ktorá bude pokrstená počas festivalu Poviedka o týždeň v piatok 2. decembra po vystúpení literárnej skupiny Živý dôkaz (ktorej je členom) v bratislavskom Subclube (účko).
Autor ilustrácie Andrej Kolenčík sa narodil 3. augusta 1984 v Bratislave. Absolvent Školy úžitkového výtvarníctva v súčasnosti študuje grafiku v ateliéri Róberta Jančoviča na VŠVU a animovanú tvorbu na FTF VŠMU v Bratislave. Venuje sa voľnej grafike, komiksu, grafickému dizajn a tvorbe filmov.
