SME
Štvrtok, 29. október, 2020 | Meniny má KláraKrížovkyKrížovky

Márius Kopcsay Domov

Zazvonil zvonec. Muchovi sa zazdalo, že sa začala vojna. Ale boli to len sťahováci. Manželka už bola hore, prepletala sa pomedzi škatule s pobalenými knihami, šatmi, dokumentmi, kozmetikou a pohármi. Sťahováci sa na to všetko nedôverčivo dívali.

Igor Ondruš: Nový domov, 2005, olej na papieri, 30 x 20 cm.

"Toto všetko máme sťahovať?" hovorili si. Tak ako každý deň, i dnes sa cítili zaskočení svojou prácou.

"Dnes nejdete do práce?" pýtal sa Muchu do telefónu jeho nadriadený Gulášik. "Všetci vás tu čakajú."

"Ja sa dnes predsa sťahujem," habkal Mucha ospalo.

"Hej?" povedal na to Gulášik. "Tak potom zajtra. Zajtra už budete presťahovaný? Zajtra už prídete?"

Mucha si varil kávu, ale uvedomil si, že kuchynský stôl nie je pripravený na sťahovanie, lebo je zaprataný haraburdím. Poodkladal teda rýchlo haraburdie a šetrne robotníkom oznámil, že v kuchyni je ešte nejaký nábytok, ktorý by bolo treba odviezť. Vyšiel na balkón, bolo veľmi príjemne, zapálil si cigaretku a díval sa na lesy, ktoré sa už kde-tu začínali zelenať. Priviazal na balkóne psa, aby sa sťahovákom nemotal pod ťažkými nohami.

"Keď sa sťahovala Gizela," povedala pred pár dňami svokra, "veľmi zle sa pobalila. Veľmi zle, aj tí sťahováci sa sťažovali, že mala samé malé taštičky a škatuľky."

Bolo vidieť, že svokra je na sťahovanie svojej dcéry, zaťa a vnuka zvedavá, rada by tiež vedela, do akých škatuliek a taštičiek si vopchali svoj byt, ale nepozvali ju, a tak sa to nikdy nedozvie. O chvíľu bol byt prázdny, odhalili sa pestré farby tapiet, ktoré si sem Muchovci dali iba štvrť roka pred sťahovaním povylepovať. Bol teplý slnečný jarný deň, nik netušil, že posledný - ďalej už bude iba vietor a dážď. V prázdnom byte ostali dôležité veci (pár kníh, doklady a starý počítač, dvaosemšestka so štvormegovým harddiskom, vo vnútri ktorého spočívali Muchove články od decembra 1996), takisto i kuchynský riad a jedlo, ktoré sa nestihlo pobaliť. To všetko sa odvezie poobede alebo zajtra, alebo cez víkend osobným autom.

Sťahováci už zasa zvonili, všetko je naložené, môže sa ísť. Do sťahovacieho autobusu nastúpili Mucha, jeho žena a dieťa. Autobus sa pohol.

"Prečo ideme tak pomaly?" pýtal sa syn.

"Aby sme niečo nestratili alebo nerozbili," odvetil mu otecko.

Prišli do mesta na Binderovu ulicu, kde mali bývať. Binderovej ulice sa boja všetci sťahováci, pretože je úzka.

"Ako tam len vojdeme?" hovorili si medzi sebou. "Zbúrame dačo?"

Napokon stačilo zvalcovať iba jeden zlatý dážď a obrovský červeno-žltý sťahovák zacúval do brány Binderovej 1.

"Treba to vyniesť hore?" spýtal sa jeden sťahovák azda v nádeji, že sa dočká zápornej odpovede (kdeže, my už si tie skrine povynášame sami). Ale mal smolu, ako vždy. Zasa len treba nosiť. Celý život iba nosiť. Muchova manželka išla do obchodu kúpiť pivo, aby sa sťahovákom lepšie pracovalo, Mucha odviezol dieťa k babke, aby dospelým neprekážalo. (Neviezol ho, pravdaže, Mucha osobne, pretože nemali auto, odviezol ich kamarát Jaro, ktorý niesol do Petržalky akési pneumatiky, po ktoré museli ísť ešte predtým do Prievozu, do garáže, od ktorej mal kľúče svokor v Lamači.) Potom išiel Mucha do starého prázdneho bytu pobaliť všetko ostatné. Tzv. dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady) už boli prichystané na holom linoleu, zato však v kuchyni bola situácia katastrofálna - v špajzi sa váľali kečupy, na zemi boli porozhadzované igelitové tašky, symbolizujúce stovky nákupov a tisícky vyhodených korún. Mucha triedil horčice, korenia, načaté i nenačaté sáčky s cukrom a múkou. Potraviny, ktoré ešte stáli zato, si nachystal do nového bytu - napríklad kávu alebo zemiakové cesto v prášku s trvanlivosťou až do augusta 1998. Igelitové tašky sa množili, ešteže to svokra nevidí. Pripadal si horší ako Gizela. Prišla za ním manželka, ktorá dosiaľ dozerala na vykladanie v novom byte. Dvom im išlo všetko od ruky - povyhadzovali zbytočné rárohy, postŕhali záclony, odmontovali lustre a vešiaky. Ich kroky na linoleu vo vyprázdnenom byte sa rozliehali ako v kostole.

"Dobrý deň, tak ako?" ozvala sa do telefónu Škvarková z realitky. "Už ste sa odsťahovali? Sľúbili ste mi, že zavoláte."

"Práve dnes sme uvoľnili byt," povedal s hrdosťou Mucha.

"Takže o päť minút môžeme prísť a odovzdáte byt novým majiteľom?" švitorila Škvarková.

"Nuž, ale veď, máme tu ešte nejaké veci. Ale môžeme ich dať v kuchyni do kúta, aby nezavadzali, keď si tu budú chcieť vymaľovať."

"Prosím vás, oni si chcú skutočne prevziať byt a ihneď vymeniť zámku. Ten byt musí byť prázdny ešte dnes," povedala dôrazne Škvarková.

"Ale, teda..." hovoril Mucha.

"Takže kedy? O tretej? O štvrtej? O piatej? O šiestej? O siedmej? O ôsmej?" nástojila Škvarková.

"O šiestej," vzdychol si zaskočený Mucha a vrátil sa ku kečupom a lekvárom - teraz kritériá triedenia zjednodušil a viac-menej všetko hádzal do koša, dokonca i sáčkové polievky a knedle v prášku.

"Dnes nič nenapíšete?" volali Muchovi z prvých novín (odborno-politických).

"Už sú hotové litografie?" volali z druhých (odborno-inžinierskych).

"Už je zajtra? Ešte je dnes? Ešte sa sťahujete?" ozval sa opäť Gulášik z odborno-budovateľského magazínu.

Zástupcovia všetkých periodík sa postupne zmierili so skutočnosťou, že práve dnes sa Mucha sťahuje. Zavolali ešte zopárkrát, a potom dali pokoj. Zavolala aj svokra, že dieťa jej plače, zavýja a nevie, čo s ním má robiť. Našťastie sa práve kamarát Jaro vracal z Petržalky s novými pneumatikami a tak Muchovi pomohol naložiť a odviezť dôležité veci (počítač, pár kníh, doklady), a potom spolu mohli zájsť aj do Petržalky po uplakané dieťa.

"Neviem, čo mu je," lamentovala svokra. "Asi je chorý, má tenké pančuchy a ťahalo mu na nohy aj na uši, lebo má nejaké tenké uši, aj srdce mu tak čudne skáče a chytá sa za cikulíka, aj hlavu nakláňa nabok. To ani nie je on."

Syn v aute zaspal, Mucha ho vyniesol do prázdneho bytu. Položil na zaprášené linoleum v prázdnej obývačke svoju koženú bundu a na ňu uložil dieťatko. Spalo ako anjelik, zatiaľ čo okolo neho vrcholila deštrukcia. Priestor, v ktorom doteraz synček vyrastal, sa menil na nepoznanie. Ozval sa zvonček, Mucha chcel ešte vykonať veľkú potrebu, ale nestihol. Zvonček zúrivo zvonil, prišli noví majitelia so Škvarkovou z realitnej kancelárie, Muchovi sa všetko krútilo v bruchu, zvonček stále zvonil, hoci návšteva, vlastne noví majitelia, už boli vnútri.

"To sem já, no to sem já," hovoril dakto do domového telefónu, a ten dakto bol malý dodatočný sťahovák s malou dodávkou a malou tupou tvárou, ktorého si narýchlo objednali, aby previezol zvyšné veci.

"Prepáčte, ale chvíľku to musíte nosiť sám," hovoril mu Mucha. "Prišli noví nájomníci, musíme im odovzdať byt..."

Mucha si chcel naposledy zapáliť a vypiť kávu na svojej lodžii s výhľadom na okolité kopce.

"Ježiš, vy ste tu nechali zaváraninové poháre," zmarila jeho úmysel Škvarková. "No, im asi nanič nebudú, rýchlo ich vyhoďme!"

Škvarková hádzala poháre do igelitových tašiek, potom ešte rukami poutierala špinu okolo smetného koša a rýchlo zhltla útržok starých novín, aby nešpatili dojem z bytu. Noví majitelia, hoci si už byt predtým poobzerali, prehliadali si ho i dnes mlčanlivými skúmavými pohľadmi. Občas sa na seba veľavravne pozreli, alebo i potichu prehovorili.

"To je tapeta, táto tapeta?" pýtal sa nový majiteľ, a keď chcel Mucha odpovedať, nový majiteľ si zamrmlal: "No čo už, dáko to dáme dolu. A to je stena, táto stena? Takto ste to tu mali? Aha. A ten smetný kôš? To tu akože nechávate? Ale veď sa nám zíde. Nemusíte ho vynášať, my si ho už vynesieme, no čo už. A tie poháre? Tie predsa nepotrebujeme. Aha, tie si beriete. A tú dlážku, to ste si dali naschvál takto? Veď to sa dá vytrhať. A ten výhľad z okna? Nebáli ste sa, keď ste sa vyklonili? To sa dá zastrieť. Ale tie žalúzie... To ste si vy vyberali? Aha. A toto nie je tapeta? Táto žltá, to ste si dali vymaľovať? Naschvál? No chvalabohu, to pôjde ľahko dolu."

Mucha chcel vyniesť smetný kôš, aby unikol neprehľadnej situácii. Zájde ku kontajnerom, rozbehne sa do blízkeho lesa a pobeží až na Kamzík a odtiaľ do Karpát, nikdy sa nevráti.

"Netreba ho vyniesť, pán Mucha, počujete ma?" napomenula ho Škvarková. "Pán Mucha, počujete, tie poháre si zoberte a cestou ich vyhoďte. Pán Mucha, ten podpis, ten podpis, ešte ste sa nepodpísali."

Celí popletení sa poberali na odchod, nový nájomník si už vyťahoval skrutkovač, išiel meniť zámku. Škvarková sa ponáhľala, o siedmej odovzdáva ďalší byt, Muchova žena plakala. Malý sťahovák pred domom zúrivo vytruboval, tašky už mal nanosené na korbe, len cestujúci chýbali.

"Nemohli sme sa s tým bytom ani rozlúčiť," fňukala na ulici Muchova žena. "Ani malý, chudáčik, celé to prespal."

"Čo nariekaš, veď si to sama vymyslela," povedal jej Mucha. "Splnil sa ti sen."

"Chcete ísť šeci se mnú?" opýtal sa malý sťahovák gániac na ženu so spiacim deckom na rukách. "Sem sa preci nezmestíte!"

Na ôsmom poschodí sa už otvárali okná, noví majitelia ich hneď rozskrutkovali a zúrivo vyhadzovali žalúzie, kmásali tapety, vytrhávali linoleum, vetrali smrad po predošlých nájomníkoch, dezinfikovali dlážku, aby ich dcéra nechytila chorobu od toho decka, čo tu predtým spalo.

"Ja pôjdem na korbu," povedal Mucha. "Ale ešte musím ísť vybrať schránku. Niečo tam je."

V schránke bol iba šek na plyn. Slovo "plyn" malo na zloženke veľavravnú skratku "pln". Takže ešte treba zaplatiť ten "pln".

Mucha zobral do rúk vystrašeného psa, ktorý sa vzpieral a metal, akoby ho viedli na bitúnok, a vyškriabal sa s ním na korbu. Za nepriedušným a nepriestrelným okienkom dodávky Mucha uvidel svoju ženu a dieťatko, sedeli vpredu vedľa sťahováka, ktorý práve naštartoval. Mucha zaťukal na sklo, ale namiesto nich sa dozadu otočil sťahovák so spýtavo tupým pohľadom (čo klepeš?). Potom sa pohol.

O ôsmej večer už bolo všetko ponosené, nový byt bol studený, ochladilo sa, začalo sa stmievať. Dieťatko mrnčalo. Mucha bol muž činu, nuž teda postavil oproti sebe tri stoličky, vypratal okolitý priestor, zapol televízor, zažal lampu. Žena mu ustlala na zemi, sama s dieťaťom bude spať na váľande, ktorá stojí v rohu zapratanej izby. Mucha bol taký unavený, že na provizórnom lôžku zadriemal. Ťahalo tu zo všetkých strán.

"Ja chcem ísť domov," povedal synček.

"Buď už ticho, nemrnči stále," odpovedala mu matka.

"Máš, čo si chcela, bývaš v meste, tak sa upokoj," zasyčal na ňu Mucha. V polospánku neustále počul, ako žena s niečím šuchoce, hľadá a nevie to nájsť, nadáva.

Spánok mal povrchný a plytký, budil sa na každý zvuk ako zviera, pociťoval živočíšnu povinnosť strážiť rodinu v neznámom prostredí. Strhol sa na hukot výťahu aj na kroky na chodbe, aj na štekot akéhosi psa na chodbe. Potom sa mu zazdalo, že počul buchot a plač svojho syna.

"Janko spadol z postele," povedala žena.

Keď sa ráno zobudil, bola zima, bolelo ho hrdlo. Spýtal sa ženy, či v noci Janko spadol z postele.

"V noci? Janko? Z postele?" odpovedala mu žena.

Ešte pred dvoma dňami by popíjal kávu a díval sa z lodžie na lesy. Z Malých Karpát by vanul svieži vietor a strhával by detvákom čapice z neposlušných štíc. Sídlisko by bolo neútulné, kostrbaté, ale pritom mladé, svieže a nekonvenčné. Večer by sedel v pohodlnom kresle a čítal by noviny, alebo by sa díval na televízor. Dnes stojí v byte plnom škatúľ so špinavými handrami na dlážke. Vdychuje výpary farieb, ktoré mu rozožierajú sliznicu, syn sa v zúfalstve váľa po zrolovaných zaprášených kobercoch.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Márius Kopcsay (narodený 21. apríla 1968 v Bratislave) je trojnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka (1996, 1997 a 2000). Vydal dve zbierky poviedok Kritický deň (1998, za debut získal Cenu Ivana Kraska) a Stratené roky (2004), pripravuje záverečný diel tejto trilógie s pracovným názvom Zbytočný život (2006). V decembri tohto roku mu vyjde román Domov.

Autor ilustrácie Igor Ondruš (narodený 1972 v Bratislave) študoval maľbu u Vladimíra Popoviča a grafiku v ateliéri Róberta Jančoviča na VŠVU. Venuje sa voľnej tvorbe a knižnej ilustrácii.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  2. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  3. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  4. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  5. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  6. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  7. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  8. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  9. Nenechajme jeden druhého bez pomoci a kontaktu
  10. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej
  1. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  2. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  3. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  4. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  5. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  6. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  7. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  8. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  9. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi?
  10. Aplikácia na likvidáciu škody. Bez obhliadky a bez faktúry.
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 35 367
  2. Ako začínali šéfovia digitálnych firiem? Vplyv malo už detstvo 23 665
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 19 738
  4. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 17 349
  5. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 16 138
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 13 247
  7. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 278
  8. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 347
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 346
  10. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 518
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu