Michal Baran strieľa v drese treťoligového nemeckého klubu HSG Konstanz. FOTO – ARCHÍV
MICHAL BARAN je odchovancom Rapidu Bratislava. Prvé reprezentačné skúsenosti získaval v ŠKP Bratislava, z ktorého v sezóne 1997/98 odišiel do Györu, špičkového maďarského klubu, dlhoročného účastníka najvyššej maďarskej súťaže. V jeho drese vybojoval piate miesto v súťaži.
Jeho ďalším zahraničným pôsobiskom bol treťoligový nemecký HSG Konstanz, s ktorým mu postup do druhej najvyššej nemeckej súťaže ušiel iba o jediný gól. Momentálne už druhú sezónu hrá v drese švajčiarskeho prvoligového BSV Stans.
Ako ste spokojný so svojimi momentálnymi výkonmi v najvyššej švajčiarskej súťaži?
„Myslím, že to nie je najhoršie. V priemere dávam 6 až 7 gólov za zápas. V tejto sezóne som zatiaľ najlepším strelcom družstva.“
Kde ste absolvovali svoje prvé hádzanárske krôčiky?
„Bolo to ešte na základnej škole u trénerov Bujalku a Pastierika v Rapide Bratislava. Potom som pokračoval v Červenej hviezde Bratislava (dnes ŠKP Bratislava) u trénerov Růžičku a Végha. Ďalšími trénermi v mojej kariére boli Kukumberg, Kuchynka, Hatalčík, Popluhár, Ivan a Hargaš. Každý z trénerov mi dal niečo. Musím však vyzdvihnúť trénerov Hatalčíka a Hargaša. Za ich pôsobenia som získal sebadôveru, naučili ma mať prehľad v hre a čo je hlavné, dôverovali mi.“
Počas účinkovania trénera Hargaša v ŠKP Bratislava v sezóne 1996/97 ste mali zrejme najlepšiu formu. Čím to bolo?
„Príchodom trénera Hargaša sa zmenilo myslenie hráčov. Dokázal vytiahnuť z každého všetko, čo v ňom bolo. Dokázal motivovať družstvo na každý zápas. Mal vynikajúce a náročné tréningy, z čoho potom vyplynuli aj kvalitnejšie výkony jednotlivcov. Do každého tréningu i zápasu sme museli ísť naplno. Veľmi nám pomohol aj po psychickej stránke. Aj keď sa nám nedarilo, vedel sa nás zastať pred funkcionármi.“
Aké sú vaše reprezentačné hádzanárske spomienky?
„Práve v čase, keď v Bratislave pôsobil tréner Hargaš, tvorili základ reprezentácie hráči ŠKP. Malo to jednu veľkú výhodu. Dokonale sme sa poznali a boli sme výborne zohratí. Svoj prvý reprezentačný zápas medzi seniormi som odohral na Pohári SNP v Trnave. Na ihrisku som strávil asi 10 minút. Za svoj najlepší zápas považujem vystúpenie proti veľmi silnému Španielsku v Trnave, kde sme zvíťazili o gól. Najviac divákov som zažil v jednom z kvalifikačných stretnutí v Berlíne proti Nemecku. Na zápas sa prišlo pozrieť 6000 divákov. Najsmutnejším zápasom v slovenskom juniorskom drese bol pre mňa duel na kvalifikácii vo Švédsku, kde nám stačilo na postup na majstrovstvá sveta do Argentíny uhrať remízu s domácim tímom. Zápas sa pôvodne skončil nerozhodne, ale rozhodcovia napokon uznali ešte jeden gól Švédov, ktorý padol sekundu po skončení zápasu. Hra osudu k nám napokon nebola až taká krutá, lebo do Argentíny sme sa cestovali aj tak, ako náhradníci.“
Z ŠKP Bratislava viedla vaša cesta na zahraničné angažmán a postupne ste vypadli z reprezentácie. Prečo?
„Ešte ako reprezentant som odišiel do maďarského Györu. V polovičke sezóny som sa však vážne zranil. Musel som absolvovať plastiku krížneho väzu v pravom kolene, po ktorej nasledovala takmer ročná rehabilitácia. Počas mojej absencie na palubovke sa v reprezentácii vymenili dvaja tréneri a ja som v nej stratil miesto. Návrat som absolvoval vlani, odohral som viacero kvalifikačných zápasov, ale opäť som z kádra vypadol.“
Zostali ste v kontakte so slovenskou hádzanou?
„Určite áno. Čítam SME na internete a moja rodina mi posiela ďalšie slovenské denníky. S bývalými spoluhráčmi či protihráčmi som v telefonickom alebo mailovom kontakte. Čo sa týka reprezentácie, som stále v širšom kádri. Nominácia mi však v poslednom čase akosi uniká. Napriek tomu budem vždy ochotný reprezentovať. Je a bude to pre mňa najväčšia česť.“ PROKOP SLOVÁČEK
