Peter Pavlac: No sex in the city of New York

(Tiene a Dych)

FOTO

Peter Pavlac(Tiene a Dych)

Sedím v odletovej hale letiska JFK New York a sledujem nepohyblivý tieň stoličky v tmavom kúte tmavého baru. Je 11. júna 2005, 15.17.

Čaká ma asi deväť hodín letu ponad oceán. Pomerne dlhá doba na to, aby som pomaličky začal sumarizovať všetky tie bizarné udalosti posledných dní, ktoré mali svoj koreň kdesi pred siedmimi mesiacmi v jeden opustený večer strávený celkom nezvyčajne pred obrazovkou počítača. Napojený na internet na zoznamovací a "četovací" portál, špehoval som vtedy rozhovory záujmových skupín ľudí, ktorých jazyk som sa chystal použiť v novej divadelnej hre o petržalskom mládežníckom undergrounde. A narazil som na niekoho, kto zmenil môj život. Ale totálne.

15.50 - Prechádzam cez asi štvrtú kontrolu a nastupujem do lietadla smer Európa. Airbus vygenerovaný na medzikontinentálne lety, obrovské lietadlo, v ktorom strávite osem hodín a je len na vás, ako si na začiatku rozložíte subjektívny čas, aby ste na začiatok predovšetkým zabudli na to, že pred štyrmi rokmi podobné lietadlá napálili do dvojičiek WTC.

16.50 - Strhla sa búrka a my stojíme v rade lietadiel čakajúcich na odlet. Máme už hodinu meškanie, hoci sme sa ešte neodlepili od zeme. Preskúmal som všetkých potenciálne vyzerajúcich teroristov. Sekcie sú prísne oddelené, v tej našej som ich napočítal asi osem. Vzorka je to však totálne multietnická a nikto nezakrýva svoj pôvod.

17.05 - Konečne ma rýchlosť pritlačí do sedadla. Krásna černoška vedľa mňa sa vydesene díva na moju obrazovku, na ktorej už fičí brutálny film Constantine, desivá vízia démonicko-anjelskej sféry s Keanu Reavesom v hlavnej úlohe. Černoška sa odo mňa odťahuje a púšťa si komédiu Ako sa zbaviť muža za 10 dní. Usmejem sa na ňu a je mi jasné, že asi spolu nezačneme hovoriť. Chcem sa už odstrihnúť a začať konečne skladať príbeh posledných dní.

17.45 - Spomenul som si na jeden obraz: kdesi v centre Bratislavy existuje parkovací stĺpik, ktorého tieň sa raz ktosi rozhodol zvečniť. Jedného dňa zobral do rúk štetku s čiernou farbou a obkreslil tieň toho stĺpika. Vtedy som asi po prvýkrát v živote pochopil slovo "zvečniť". Ten tieň tam už zostane "zvečnený", až dokiaľ niekto túto dočasnú večnosť nezmení svojím rozhodnutím. Je stále tam. Ale je to večnosť, ktorej sa môžem dotknúť. Tá asi bude vždy len dočasná.

17.52 - Niečo sa deje. Lietadlom mierne zatriaslo a prudko zmenilo smer. Znepokojivé. Na mapke, ktorá ukazuje cestu a polohu lietadla je evidentné, že sa otáčame. V momente, než by to ktokoľvek mohol začať skúmať, obrazovky sa vypnú. Všetky naraz. Začíname sa po sebe nervózne obzerať.

Pamätám si na môj prvý rozhovor so ženou z internetu. Našli sme si v ten osamelý večer prvého virtuálneho stretnutia spoločný únik, banálnu situáciu dvoch ľudí pod vodopádom, ktorí sa ponoria a v hĺbke priezračne bublajúcej vody sa dotknú ich ruky, stretnú ich pohľady. Taký bol náš prvý kontakt a tak to bolo aj nasledujúcich sedem mesiacov. Pohľad cez trhanú internetovú kameru a slová o živote, krutosti, dôvere a... láske. Áno, až tam do došlo. Slová a vždy len slová.

17.56 - Letuška so svojím profesionálnym úsmevom vysiela extrémne signály, že sa nič nedeje. Toto jej "nič nedeje", je však neklamným dôkazom toho, že sa určite "niečo deje". Vtedy ma osloví krásna černoška. Je to prvý dialóg, ktorý sa tu zjavil. Prečo si išiel do Ameriky? Hovorím jej o divadle, o festivale pôvodnej súčasnej drámy, ktorý som absolvoval a sú to slová formálne, pretože skutočný dôvod mojej návštevy New Yorku bol vlastne iný. Je mi jasné, že to cíti. Máš dobrú angličtinu, skonštatuje a povie mi, že pracuje pre istú charitatívnu kresťanskú organizáciu. Mám pocit, že sa ma spýta, či verím v Boha. Neurobí to, ale nepokoj v jej očiach prezrádza, že práve začala pátrať po Bohu vo svojom vnútri. Neviem, či ho tam nachádza.

18.03 - Na okamih sa zapla obrazovka pred nami. Komusi, kto teraz ovláda celý organizmus nášho airbusu, sa podarilo dať nám informáciu, že sa naozaj vraciame do New Yorku. Ryha v pamäti každého z nás, ktorá má červený nápis "11. september" intenzívne prekrýva akúkoľvek inú myšlienku.

Keď mi žena z internetu, Andrea, po asi dvoch dňoch rozhovorov prezradila, že žije už šesť rokov v USA, má syna a otec dieťaťa sa uchľastal na smrť, chcel som s tým spojením vtedy skončiť. Definitívne. Mal som pocit, že vo mne vzniká nejaký cit. Ale ako by mohol? S človekom, ktorého som nikdy nevidel? Čo ak ma klame? Nič z jej slov sa predsa nedá overiť...? Neskončil som. A teraz sedím v lietadle, ktoré ma ešte pred pár minútami malo bezpečne prepraviť späť do Európy. Ešte pred pár minútami som sa od Andrei vzďaľoval a teraz... som k nej opäť "bližšie".

18.05 - Černoška stíchla. Mal by som niečo urobiť. Upokojiť ju či čo. Letuškin ďalší pokus o presviedčanie nás, že sa nič nedeje, že len hľadá doktora pre kohosi, komu prišlo v prednej sekcii zle, troskotá na stupňujúcom sa nepokoji malých detí mladého párika ortodoxných židov. Otočil som sa za seba. Na perách niekoľkých ďalších sa zjavujú slová. Zrejme modlitby. Ja nemám modlitbu. Mám len svoje príbehy, príbehy vlastnej mysle, ktoré ma spájajú s absolútnom. Nie je to nič transcendentálne. Ani ten fakt, že aj moje ústa sa pohli a začali rozprávať. Len tak, bez impulzu, akoby sa vo mne prebral jeden z ďalších zmyslov, na rebríku do neba, do seba... Černoška pochopila hneď. Placho sa dotkla mojej ruky a naznačila, aby som rozprával príbeh práve jej. Potrebuje ho. Vraj.

Už pár rokov hľadám miesto, kde by som nakreslil svoj tieň. Miesto, kam by som sa mohol raz vrátiť a v rovnaký deň, v rovnakú hodinu splynúť s touto večnosťou. Rozplynúť sa... Prišiel som do USA za jednou ženou. Zoznámili sme sa cez internet a ona mi deň za dňom vykladala svoj osobný príbeh. Príbeh neuveriteľne silnej ženy, ktorá odišla hľadať sen, realizovať sa prostredníctvom muža a ich spoločného dieťaťa.

Viem, že sa musím hrať so skutočnosťou, hrať sa s realitou, viem, že príbeh, ktorý jej idem rozprávať, zo skutočnosti síce vyšiel, ale mojimi slovami z nej odchádza. Začínam sa hrať.

18.09 - Letuška konečne priznáva, že vôbec nič nie je v poriadku. V prednej sekcii ktosi zaútočil na inú letušku a vnikol do kabíny pilotov. Štyria muži exotického výzoru. Tí smelší začínajú organizovať skupinku odporu a odchádzajú s letuškou do prednej sekcie. Tí menej smelší siahnu po palubných telefónoch. Ja ale unikám do sveta vymyslenej skutočnosti a cítim, že toto jediné má teraz zmysel. Černoška sa ma pevne drží a počúva.

Otec Andreinho dieťaťa však začal unikať. Netušila kam, netušila prečo, až sa raz celkom náhodou dozvedela, že za jej peniaze doviedol zo Slovenska na Floridu svoju skutočnú manželku, chodil za ňou a roky ju klamal. Potom prišiel alkohol. Po alkohole smrť. Pomalá a otrasná. Väčšina imigrovaných Slovákov vraj končí v USA v jazere alkoholu. S malým dieťaťom začala bojovať o prežitie. Darilo sa jej to, ale prišiel čas, kedy jej končili víza. A ona neodišla. Nechcela sa vrátiť za svojou rodinou. Už dávno nepatrila do sveta, v ktorom by mala hľadať korene. Nepatrila tam nikdy. Našla si priateľa. Slováka, ktorého rodičia odišli do USA už dávno. Manželstvom jej mohol zabezpečiť zelenú kartu. Manželstvo z rozumu, ktoré obaja akceptovali. Chcel jej pomôcť a ona pomoc potrebovala. Nikdy ho nemilovala. A tak sa vzali.

18.13 - Ohnisko odporu v našej sekcii sa skonsolidovalo. Každý je ďaleko, viac sám než celkom na začiatku. Nikto zrazu nie je člen anonymného davu. Samota, ktorá si pýta spriaznenú dušu. Samota, ktorá potrebuje súcit. V kúte čupí mladá žena a trasie sa. Nie je to hystéria. Chce len odísť. LEN. Černoška sa ku mne ešte viac pritisne a dáva mi najavo, aby som pokračoval a nevšímal si všetkých naokolo. Ona ma potrebuje a nie je tu nikto iný komu by som mohol inak pomôcť.

A potom som sa s Andreou zoznámil ja. Najskôr nezáväzné rozhovory cez Azet.sk, neskôr nekonečné dialógy cez všetky typy messengerov, aké na internete nájdete. Internet je geniálny a v tej istej sekunde zradný. Poviete všetko, čo by ste neboli schopní si povedať zoči-voči, dokážete spoznať myslenie a dušu, ale hoci myseľ je všetkým, v konečnom dôsledku sa stáva ničím. Prázdnom. A stále viac a viac cítite tú otrasnú bolesť ne-dotyku. A potom ma zavolala k sebe. Aby som prišiel za ňou do USA. Manžel, ktorého nemiluje ju začal vydierať. Sám nemá peniaze a snaží sa ju cez dieťa zmanipulovať, snaží sa ju presvedčiť, aby začala poskytovať domáce sexuálne služby s názvom Dominatrix, zavolá si vás do domu úchylný bohatý tučný sadista a žiada vás, aby ste ho bičovali, až kým sa nespraví. Podmienka: nesmie sa ženy dotknúť. Ako dlho však takáto podmienka vydrží? Andreina naliehavosť, aby som prišiel sa stupňovala. Mala strach. Obrovský strach. A potom jedného dňa prestala písať. Hľadal som ju cez všetky dostupné kanály, obvolal celú rodinu... zmizla. Vyparila sa, akoby nikdy predtým neexistovala.

18.23 - V jednej z uličiek nášho lietadla vyrástla "zbraň", s ktorou sa tí odvážnejší chcú pokúsiť vyvaliť dvere na pilotnej kabíne. Patafyzické čudo vytvorené z vozíka na jedlo zaťažené hasiacimi prístrojmi a všetkým ťažkým, čo bolo po ruke.

Keď som priletel do USA, podarilo sa mi nájsť dom, v ktorom žila, v Brooklyne, kdesi na hranici medzi židovskou a čínskou štvrťou. Majiteľ mi nevedel povedať nič. Mal som už len jedno číslo. Na Andreinu najlepšiu kamarátku. Silviu. Našiel som ju v centre Manhattanu. Povedala mi, aby som prestal pátrať, že sa stalo čosi, čo by Andrei mohlo veľmi poškodiť, ak by sa to zverejnilo. Prosil som ju, kričal na ňu, že sa s ňou musím stretnúť, že ju milujem a potrebujem sa jej dotknúť, aby som pochopil, že táto virtuálna láska nie je len tieň mysle, ktorá sa postavila pred slnko pocitu a zanechala stopu bez možnosti nakresliť ju. Bez dotyku sa nakresliť nedá. Nepovedala mi nič a nechala ma stáť v centre Manhattanu, kdesi medzi 6. a 7. avenue okolo 53. street, na rohu ulice mesta, ktoré mi zrazu prišlo ako letiace voľným pádom. Bolo 14.35 a ja som zbadal svoj tieň. Na špinavej zemi anonymného chodníka. Zobral som kriedu a poprosil pána, ktorý krákal ako vrana, aby ho obkreslil. Zakrákal a urobil tak. Ktovie koľko tam ten tieň vydrží. A to je koniec.

18.33 - Skupina odbojných pasažierov sa pobrala do prednej časti lietadla. Všetkým už je jasné, že toto je finále, že o pár minút sa rozhodne. Pozeráme sa von z okienka a vidíme približujúce sa mesto. Sme príliš nízko. Černoška chce, aby som ešte rozprával. Až do konca. Ja už ale nemám čo. Viem, že som skončil, ale ona ma ešte potrebuje. Zaryje mi ruku do pleca a plače. Poviem jej, aby radšej zavolala domov. Naša blízkosť sa stratila. Berie palubný telefón a ťuká číslo. Volá svojho otca.

Mám už len pár sekúnd, aby som sa vrátil do reality a predstavil si skutočné okolnosti príbehu, ktorý som jej práve rozprával. Prišiel som za Andreou do USA, pretože sme sa obaja chceli dotknúť, pretože sme obaja chceli pochopiť, či to dokonalé spojenie myslí znamená aj čosi viac než len slovo prchavej lásky. Tisíckrát som sa jej pýtal, či to chce. Či chce, aby som vstúpil do jej života. (Muž, ktorý sa prechľastal na smrť, dieťa, aj manžel, ktorý mal zabezpečiť zelenú kartu... to všetko bola pravda.) Prišiel som za ňou, vstúpil do jej brooklynského bytu, dal jej pusu... Zastavila ma a povedala, že už niekoho má. Že tú samotu bez dotyku už jednoducho nevedela vydržať. Potom si toho niekoho jeden večer zavolala k sebe a aby mu dokázala, že ľúbi jeho, nie nejakého virtuálneho človeka spoza oceánu, milovala sa s ním vo vedľajšej izbe. Ja som tam sedel, díval sa na program nejakého zabávača a všetko počul. Ten pocit, ktorý som v sebe mal neprajem zažiť nikomu. A vtedy mi zavolala Silvia. Jej kamarátka. Pochopil som, že sa pre tento okamih stala mojím anjelom a pomohla mi ešte v tú noc od Andrei dôstojne odísť.

Ešte pár týždňov pred mojím odchodom do USA som celkom náhodou spoznal úplne inú ženu. Dotkli sme sa, ale ja som potreboval odísť do nenávidenej Ameriky, aby som pochopil, či tam je to miesto, kde chcem namaľovať svoj tieň. Žena, ktorá sa so slzami v očiach so mnou pred pár dňami na letisku vo Viedni lúčila, ma čaká. Už vie, čo sa stalo. Povedal som jej pred chvíľou do palubného telefónu, že sa cítim ako Coelhov Alchymista. Prešiel som cez oceán, aby som zistil, že skutočný poklad je doma. Znie to trochu banálne, ale čo iné vám môže napadnúť, keď sedíte v lietadle, ktoré sa zrejme o pár minút zrúti?

18.33 - Počuť výkriky a chaos bitky. Černoška vedľa mňa rozpráva so svojím otcom. Ten ju však zrazu utíši. Asi je povedal, aby prestala hovoriť a začala len nahlas dýchať. Vidím na nej, ako ju to upokojuje. Nádych... výdych... ticho jej dychu je elektrizujúce. Nádych... výdych... nedokázal som svojím príbehom to, čo dokázalo ticho dýchania. Černoška sa upokojuje. Existuje už len v spojení so svojím otcom. Zostal som sám. So svojím príbehom. Možno raz niekto objaví tieto moje poznámky a povie Jane, žene za oceánom, že som už bol na ceste... na ceste za ňou... mal som len malú nehodu... ale možno sa ešte uvidíme... a v tichu spoločného dychu každý nakreslíme tieň toho druhého...

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor poviedky Peter Pavlac (*1976) je absolventom VŠMU v Bratislave (odbor dramaturgia). Od roku 1999 pracuje ako interný dramaturg v Činohre SND, kde spolupracoval o. i. na inscenáciách Stoličky (1999); Picasso v bare Lapin Agile (2001); Horor v horárni (2002); Štvrtá sestra (2002); Ujo Vankúšik (2004); Riaditelia (2004). Pre Činohru SND pripravil adaptácie próz Veľké šťastie (Timrava, 2003) a Rozhovor s nepriateľom (Lahola, 2004). Pravidelne externe spolupracuje s ďalšími slovenskými a zahraničnými divadlami (aj v súvislosti s European Theatre Convention). Jeho divadelné hry Vernisáž v Pasáži a Deus ex machina (insc. 2002, r.: P. Lančarič) sa objavili vo finále súťaže Dráma (2000, 2001). Ďalšie jeho hry uvedené v réžii Patrika Lančariča: 3.3.3. (v spolupráci so Z. Haasovou; insc. v ŠD Košice); Fun(e)brak s.r.o. Epizóda I. (insc. v MD Bratislava); Moja mama mala brata (insc. v Štúdiu L+S s otcom a synom Labudovcami). A hry "čakajúce" na svoje uvedenie: Partybr(e)akers (2004); Fun(e)brak s. r. o. Epizóda II. (2005). Knižne debutoval roku 2001 zbierkou poviedok Hra na smiech, ktorá bola ocenená prémiou Literárneho fondu.

Autorom fotografie južného Manhattanu je Koloman Kertész Bagala.

Najčítanejšie na SME Bratislava


Inzercia - Tlačové správy


  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  8. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  9. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  10. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  1. Návod, ako si s kreditkou užijete dovolenku a ešte aj ušetríte
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  3. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  5. Už aj seniori presadajú do SUV
  6. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  7. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  8. Bratislava gets a new public space and park
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  10. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 5 540
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 4 072
  3. Ako sme jazdili v socializme 2 462
  4. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 1 921
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 723
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 366
  7. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 122
  8. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 102
  9. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 685
  10. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 602