Chránených snežienok sú plné lúky

slovenský názov napovedá, že sa zjavuje po zídení snehu.

Pre svoj rast vyhľadáva najmä lokality s primeranou vlhkosťou (nie však trvale zamokrené), v miernom polotieni vyspelých stromov, tam, kde nemá inú rastlinnú konkurenciu.

Keď v týchto dňoch vojdete do petržalských lesíkov, privítajú vás krásne bielo-zelené koberce. Poslov jari – snežienok – je tu toľko, že pomaly niet kam stúpiť. Čoskoro vystrčia hlávky aj na ďalších miestach Bratislavy. Napriek tomu, že ich je ako maku, sú zapísané ako ohrozený druh, ktorý treba chrániť. Za odtrhnutie či predaj snežienok hrozí vysoká pokuta. Už vlani zmizla z ulíc tradičná súčasť nastupujúcej jari – predajcovia kytičiek snežienok. Čo sa vlastne stalo, čo zmenilo roky trvajúce návyky späté so snežienkou?

Trpíme pre iných

V okolitých krajinách sa tak podarilo zdevastovať prirodzené miesta výskytu snežienok, že takmer vyhynula. Preto ju navrhli zapísať do súboru opatrení CITES na ochranu prírody. Jednou zo zásad CITES je, že ak nejaká krajina, ktorá k tomuto dohovoru pristúpila (tzv. Washingtonský dohovor), navrhne zviera alebo rastlinu na ochranu, stáva sa táto súčasťou rovnakej ochrany vo všetkých zúčastnených štátoch. A keďže Slovensko je účastníkom dohovoru, stala sa snežienka chránenou aj u nás.

Napriek tomu, že na Slovensku je ich toľko ako snáď nikdy predtým. V okolí Bratislavy ich možno bez problémov nájsť napríklad na Železnej studničke.

Snežienky rastú aj popri toku Dunaja, vrátane hrádzí vodného diela Gabčíkovo. Sú ich plné lúky. Snežienky však nerastú len vo voľnej prírode – desaťročia sa pestovali v záhradách ako okrasné rastliny (z niekdajšieho Ruska sa ešte v 18. storočí do celej Európy rozšírila plnokvetá snežienka), a aj dnes len ťažko nájdeme záhradku, kde by sa na jar nevystrčilo spod snehu niekoľko týchto nežných kvietkov.

Bežne sa dajú kúpiť ich cibuľky v supermarketoch, kde si z ich ochrany nerobia ťažkú hlavu. Kto si kúpi niekoľko cibuliek snežienok, môže byť vystavený rovnakej represii ako ten, kto ich niekde v prírode vyplieni do posledného kusa.

Vyplieniť sa však snežienka ani nedá – jej cibuľky sú dobre ukryté pod vrstvou zeme a navyše sa rozmnožuje aj semienkami.

Po odkvitnutí sa plody skláňajú k zemi, pukajú a mravce semienka odnášajú do mravenísk, kde po čase vyklíčia. Postarajú sa tak o svoje postupné rozširovanie. Stačí teda neničiť mravce.

Snežienku nemôžu vyničiť jednotlivci zberom a viazaním do kytičiek – vyhynúť by mohla po takom zásahu do krajiny, ktorý by trvale zmenil napríklad hladinu spodných vôd, zlikvidoval by lužné lesy. Hoci takáto možnosť teoreticky jestvuje, je naozaj len teoretická. Snežienka má totiž „tuhý korienok“. A tak sa možno raz opäť dostane z „červenej knihy“ ohrozených druhov nazad do našich príbytkov.