|
FOTO |
Výtvarníčka JOJA PAVLIK (1950) (na snímke) vraví, že nemá čas myslieť na starobu a ešte by potrebovala sto rokov, aby stihla zrealizovať všetky svoje nápady. Narodila sa v Bratislave, ale od roku 1979 žije a tvorí v Nemecku. Po tieto dni vystavuje v K. Gallery na Ventúrskej ulici svoje netradičné a veľmi invenčné klobúky a tiež šperky.
Vaše klobúky pôsobia ako nádherne sfarbené skulptúry. Keď ich človek vezme do ruky, sú príjemne mäkké, a nech ich obracia akokoľvek, šitie na nich nenájde. Ako to?
Základným materiálom, z ktorého klobúky vyrábam, je čistá merino vlna. Je fajnová a nepichá. Vyrábam z nej filcový materiál spôsobom starým tisícročia, ktorý vymysleli ľudia nútení robiť si takmer nezničiteľné šatstvo čo najjednoduchšou technológiou. Je síce jednoduchá, ale zároveň nesmierne prácna a fyzicky náročná.
Ak to nie je výrobné tajomstvo, priblížite ju čitateľom?
V podstate ide o to, že už farbenú vlnu, ktorá sa kupuje v baloch, spracúvam holými rukami prostredníctvom horúcej vody a šichtového mydla. Dovtedy sa s ňou hrám, kým nevytvorím kompaktnú látku, pevný materiál. Nepoctivé spracúvanie by sa mi neskôr vypomstilo. Kedysi 'plstenie' vykonávali muži, lebo je to otročina. Na väčšie kusy filcu používam rumpľu, neexistujú žiadne iné technické vymoženosti.
Kedy vznikne prvá výtvarná predstava o budúcom klobúku?
Už pred začatím plstenia musím mať predstavu o farebnej škále, kompozícii a forme klobúka. Našťastie, možnosti sú nevyčerpateľné a každý klobúk je iný. Keď je tkanina hotová, zarolujem ju do uteráka, aby som z nej dostala vodu, mydlo a vzduch. Tým ešte viac skompaktnie, každý kúsok sa od začiatočnej fázy zmenší asi o 40 percent, aj s tým treba počítať.
Ako to, že nemusíte šiť?
V tretej fáze sa začína samotná kreatívna práca, aby bol každý klobúk naozaj takou skulptúrou na hlavu. Tkaninu opäť za horúca tvarujem rukami na drevenej hlave. Všetky moje klobúky sú z jedného kusa materiálu, naozaj nepoužívam šitie. Napriek tomu vynikajúco držia tvar, môžu sa aj skrčiť, preprať a budú také ako predtým.
O vaše klobúky je veľký záujem. Nezdajú sa ženám trochu extravagantné?
Hoci sú plné fantázie, v prvom rade musia perfektne sedieť a byť nositeľné, hoci sú extravagantné. Ale myslím, že každá žena si u mňa vyberie ten správny klobúk, robím aj vyslovene jednoduché tvary, hoci zostávajú nápadité. Niekedy ma pri tvarovaní klobúka prekvapí, ako si materiál sám hľadá cestu. Takéto 'výkyvy' potom podčiarknem, zdôrazním, nepovažujem ich za chybu.
Pôvodne ste v Bratislave vyštudovali kunsthistóriu. Ale pritom ste v Nemecku robili tvorivé workshopy, svoju umeleckú činnosť ste začínali tvorbou tapisérií, maľujete, robíte klobúky, šperky. Čo z toho je vašou najväčšou srdcovou záležitosťou?
Klobúky sú moja vášeň, preto som nezakotvila pri sukničkách, vestičkách alebo papučkách. Chcela by som robiť šály, lenže to je náročné aj na priestor a zanecháva to mozole (smiech). Čo sa šperkov týka, fascinuje ma kombinácia teplého materiálu - plstených korálkov či vtáčích pierok so studeným kovom, striebro, meď, polodrahokamy. No a obrazy - do K. Gallery som priniesla jeden vytvorený maľbou akrylovými farbami, aplikáciou organzy a bieleným chlórom. Rada robím niečo z ničoho. Milujem, keď mám z niečoho bezcenného, doslova pohodeného na ulici, vytvoriť dielo.
foto - archív
