FOTO - ARCHÍV
Podľa báje sa Leandros z Abydu na maloázijskom brehu Helespontu (dnešných Dardanel) zaľúbil do krásnej Hero. Táto Afroditina kňažka strážila večný oheň v chráme Sestos na protiľahlom, európskom brehu morskej úžiny. Hero opätovala Leandrovu lásku, keďže však bola kňažkou, museli sa milenci schádzať tajne, čo bolo spojené s mnohými nástrahami. Leandros nedbal na varovania svojej sestry Hermiony a noc čo noc plával na druhú stranu úžiny. Riadil sa svetlom lampáša, ktorý vo veži v Seste zažínala Hero. Keď raz za búrky lampáš zhasol, Leandros stratil smer a utopil sa. Búrlivé vlny vyhodili jeho mŕtve telo práve pod vežu milovanej Hero. Tá v zúfalstve skočila z veže a zabila sa, aby v záhrobí čo najskôr dostihla svojho milenca.
Tento príbeh už od staroveku stvárňovali mnohí majstri pera i výtvarní umelci. Celkom svojsky inšpiroval aj veľkého ctiteľa antiky, anglického básnika lorda Byrona, ktorý roku 1810 za silného vetra zopakoval Leandrov výkon a preplával úžinu za čosi vyše hodiny.
Nemenej zaujímavý je aj osud bratislavských tapisérií. Vznikli v anglickej kráľovskej tkáčovni v Mortlake pri Londýne okolo roku 1630 podľa návrhu maliara a rytca F. Cleyna z Rostocku. Tapisérie utkali z vlny a hodvábu. Keby ich tkal iba jeden tkáč, ich výroba by mu trvala údajne viac ako 20 rokov. Do Bratislavy sa tapisérie dostali pravdepodobne prostredníctvom kolínskeho kupca Jabacha, ktorý ich predal vtedajšiemu uhorskému prímasovi, ostrihomskému arcibiskupovi Jozefovi Baťánovi (Batthyány), prvému majiteľovi novopostaveného Primaciálneho paláca. Keď roku 1903 mesto odkúpilo palác od cirkvi, pri adaptačných prácach sa našli tapisérie pod tapetami v predsieni Zrkadlovej siene. Predpokladá sa, že ich tam ukryli pred napoleonskými vojskami. Od roku 1959 sa tapisérie stali majetkom Galérie mesta Bratislavy. Aj vďaka poštovým známkam z rokov 1974-76 (na snímke) bratislavské tapisérie stvárňujúce tragickú lásku legendárnych milencov obleteli takmer celý svet.
Autor: VLADIMÍR SEGEŠautor je historik
