Ilustrácia Milan Prekop.
K problematike modernizácie učebníc a osnov
Každý kto ma pozná vie, že na rozdiel od svojich kolegov a spoluobčanov beriem reformu školstva vážne. Reformy ponúkajú už dnes možnosti, o ktorých sme včera ani nesnívali. Jedným z cieľov reforiem je vylepšenie učebníc, v ktorých je, podľa ministerstva, viac ako päťdesiat percent zbytočných údajov a škola tak poskytuje celkom zbytočné vedomosti.
Napríklad učebnice slovenského jazyka a literatúry odjakživa zaplavujú prívaly úplne zbytočných básnikov a spisovateľov. Z nich mnohí nie sú, neboli a ani nebudú slovenskí. Predmet nespĺňa, čo sľubuje. Navyše spisovateľov učebnice často uvádzajú viacerými menami, ktoré vôbec netreba vedieť. Nemám na mysli iba to, že známy spisovateľ Mark Twain je v učebniciach označovaný aj za celkom neznámeho človeka, za akéhosi Samuela Langhorna Clemensa. A čo spraví autor slovenskej učebnice? Dokáže sa iba sa opičiť po Američanoch. Čo za zbytočnosti sa dozvieme napríklad o básnikovi Ivanovi Kraskovi? Že je to vlastne nejaký Ján Botto. Kto z moderných mladých ľudí by z toho nemal smrť Jánošíkovu?
Stačí sa však, aspoň orientačne, pozrieť na problém bližšie. Napríklad v učebnici je údaj o českom spisovateľovi a jeho diele, ktorý celkom zbytočne znie takto: Jaroslav Hašek: Osudy dobrého vojaka Švejka. Tu si treba položiť zásadnú otázku. Načo Jaroslav? Koľko je asi Haškov? A informáciu i vedomosti možno hneď skrátiť, napríklad vo výstižnom: Hašek: Švejk. Zo štyridsaťtri znakov s medzerami je zrazu trinásť a iba s jednou medzerou - vyše sedemdesiat percent údajov bolo v pôvodnej verzii úplne zbytočných, teda ešte viac ako tvrdí ministerstvo! Veď to podstatné človek vie aj zo skrátenej verzie Hašek: Švejk. Poznatok: stačí to aj v praktickom živote, napríklad v takej náročnej televíznej súťaži, akou je Milionár. Podobne možno postupovať aj s komentárom - zostručniť ho: Hašek: Švejk. Obraz debilného vojaka pod debilným velením v minulom storočí.
Spisovateľov a ich diela možno aj zlučovať podľa podobného kľúča do určitých množín a podmnožín - podnecovať aj v tomto priestore matematické myslenie. Pretože minister školstva je matematik. Ak bude nahradený novým, tak sa to rýchlo "preondí" na chemické alebo aké bude potom treba. Nateraz platí matematické myslenie, takže množinou sú napríklad: Tolstoj: Kareninová, Flaubert: Bovaryová, Zola: Nana - všetky ich postavy sú kurvy.
Zvláštnu podmnožinu tvorí Nana, lebo nebola vydatá a mala podstatne viac partnerov: Kareninová a Bovaryová disponovali priemerne dvomi partnermi, až u Nany tento počet vytvoril väčšiu podmnožinu. A žiakov možno hneď viesť k tvorivému mysleniu a položiť im vyslovene literárno-matematickú otázku: Koľko percent tvorili Kareninová a Bovaryová z Nany? Ktorá z nich bola najviac vystavená riziku pohlavných chorôb a prečo?
Nová zoštíhlená učebnica musí byť jasnejšia a stručnejšia. Jej obsah musí byť vždy jednoznačný: Dostojevskij: Hlavná postava knieža Myškin sa domnieva, že medzi ľuďmi by malo prevládať porozumenie a súcit - z toho je vhodne odvodený aj názov románu: Idiot. Alebo: Shakespeare: Rómeo a Júlia - mladí ľudia sa usilujú prejsť od duchovnej lásky k fyzickej. Nepoznajú sviatosť manželstva, a preto, prirodzene, spáchajú samovraždu. Takže by nemali byť pochovaní na cintoríne, teda medzi dobrými kresťanmi! Aj keď ide iba o divadelnú hru.
Nie je to však jediný aspekt, ktorý bude potrebné do nových moderných učebníc premietnuť. Treba prihliadnuť na výzvy rozličných organizácií a už v prváckych šlabikároch sa musí odraziť fakt, že súčasnú rodinu už netvorí nevyhnutne aj otec. Potom tiež skutočnosť, že sú medzi nami aj invalidi a inak postihnutí občania. A aj občania napríklad odlišnej farby pleti a podobne. V podstate to nie je nemožné. Uveďme si modelový príklad: V chalúpke pri lese žije Terka s mamičkou a veľkým kvapkadlom. V susednom domčeku býva s mamičkou jej partnerka Anička: vzorne sa starajú o sestričky Rózku, Betku, Zuzku, Milku, Andreu, Irenku, Elišku, Vierku, Sabinku, Renátku, Soničku, Katku, Juditku, Slávku, Ľubku, Boženku, Marcelku a o klonovaciu misku. Iba v domčeku pri zastávke nemajú v rodine ani kvapkadlo, ani klonovaciu misku, lebo tam na noc chodí Číňan o barlách alebo hrbatý černoch na vozíku. Rómovia, čo žijú opodiaľ, mu vozík už dvakrát vrátili. Šuplíkovci, na konci ulice žijú tiež bez otca, lebo sa ešte nevrátil z výkonu trestu... A tak ďalej. Možnosti reformy a určitého spriehľadnenia učebníc sú jednoducho obrovské.
O matematike a cnosti
Ak sme doteraz hovorili iba o literatúre, je samozrejmé, že reforma školstva sa musí dotýkať aj iných zbytočných predmetov. V prvom rade bude potrebné, aby vypadli. Ide napríklad o filozofiu a podobné - pre moderného človeka zbytočné - nezmysly. Pri filozofii alebo sociológii totiž ešte možno tvorcov učebníc v rozumnej miere a pomerne ľahko kontrolovať. Ale v náuke o spoločnosti, ktorá je principiálne nezameniteľná so sociológiou, politológiou, filozofiou, sociálnou psychológiou alebo podobnými ledačinami, to už našťastie možné nie je.
Cieľom reformy je totiž vyvolať u žiaka tvorivé myslenie a práve uvedené disciplíny tvorivé myslenie doteraz zabíjali. Podľa amerických testov gramotnosti možno u žiaka pozorovať tvorivosť iba vtedy, keď už nie je zaťažený vedomosťami. Žiaka totiž, a to je celosvetová skúsenosť, môžeme zaťažiť akýmkoľvek faktom, ale on aj tak stále myslí iba na holé baby. Pri dnešných babách mu však nijaké vedomosti nepomôžu. Lepšie spraví, ak sa dobre "ohodí" a párkrát ich prevezie po pešej zóne v tatkovom meďáku. Práve preto môže byť náuka o spoločnosti optimálny názov pre nesúrodý mišmaš nezáväzných tvrdení, ktoré mu na taký život úplne vystačia. Dodajú mu akýsi "mazut vedomostí", potrebný pre voľnosť a tvorivosť v myslení. Ak potom žiak sám, nezávisle od vedomostí, dospeje k názoru, že slovenský parlament má dve komory - poslancov a ich poradcov a ak výsledok tohto tvorivého aktu nebude v súlade s faktami, tým horšie pre fakty. Tatko mu k meďáku prikúpi hovorcu a chlapec bude zase múdry ako lusk. Podobne aj estetiku nahradí estetická výchova, teda neurčité, nesúrodé a nekontrolovateľné blúznenie o umeleckej kráse vtelenej do črpákov, ľudových výšiviek a joggingu.
Je však zaujímavé, že matematiku toto premenúvanie stredoškolských predmetov predbežne vôbec nezasiahlo, aj keď názov počty by tiež úplne stačil. Prečo by aj matematiku nemohlo nahradiť čosi iné, nemá azda aj ona na to právo? Viem si predstaviť, ako rýchlo by sa uchytil názov "moderná občianska počtoveda" alebo ešte jednoduchšie "rátacia výchova". A čo taká biológia ako náuka o beštiách alebo chémia ako alchymistická výchova? Veď keď sa už dnes Duch vznáša nad vedami, tak prečo nie nad všetkými?
Za najdôležitejšie bude potrebné považovať spojenie matematiky a etiky. Trúfam si tvrdiť, že máloktorý predmet, aspoň pri výučbe, väčšmi luže a menej sa pridržiava etiky ako matematika. I keď ide azda o tradičnú konvenciu, matematika ako eticky nepríznaková je dnes už nepredstaviteľná. Svet matematiky je doteraz čistý a naivný iba preto, lebo zúfalo a zanovito vytvára svet neskutočných duchov a ilúzií. Duchovia, ktorí v matematických príkladoch žijú, cestujú alebo pracujú, sú zodratí zo svojej občianskej a ľudskej kože; matematik im vytrhá mäso a ich kosti rozomelie na prášok aj s ich prirodzenými ľudskými žiadostivosťami. Cestujúci, tak ako kedysi, ide v matematike z mesta A do mesta B. Áno, zistíme akou rýchlosťou a dozvieme sa, kedy uzrie svoju destináciu. To áno. Ale to, že v meste B sa tento, naoko aj slušný, cestujúci zoznámi s barmankou, chytí kvapavku a jednou ranou, celkom opitý, rozbije okrem hotelového zrkadla aj dve manželstvá, to všetko matematika s cynickým nadhľadom vynecháva.
Iba pokrytectvo matematike bráni, aby svoje príklady viac priblížila k životu, napríklad príkladmi a úlohami inšpirovanými severoamerickým súdnictvom: Ak jeden farár sprzní za rok troch miništrantov, koľko miništrantov sprzní sto farárov za tri roky? Nijaký matematik by dnes taký príklad neumiestnil v učebnici za nič na svete. Ale ani podobné zadanie, ak by bolo čo len v trošku "negatívnejšej" forme. Napríklad: Ak jeden neschopný, nezamestnaný murár sfušuje za rok tri domy, koľko domov sfušuje sto murárov za tri roky? A o koľko obabrú sociálku, keď berú podporu - takých šesť "litrov" mesačne? Každý matematický príklad sa dnes radšej pohybuje v rovine subjektívnej lyriky alebo pripomína bukolické piesne starých majstrov. Postava z matematickej úlohy je žiarivo belostná ako Botticelliho Venuša, práve zrodená a vyliezajúca z mušle, alebo ako priesvitné telíčka na stredovekých obrazoch anjelikov. Akoby už tým, že je matematická, bola táto úloha aj duchaplná, a akoby sme už pod vplyvom tejto duchaplnosti nemuseli tvorivo uvažovať o jej dôsledkoch: Ak jeden robotník vyrobí za rok tri lokomotívy, koľko lokomotív vyrobí sto robotníkov za tri roky? Do tejto úlohy nevošlo vôbec nič z mentality dnešného slovenského človeka, lebo potom by úloha musela pokračovať: A koľko lokomotív vyrobia, ak usúdia, že vyrábať lokomotívy je úplná kravina a idú po pol roku radšej oberať hrozno do Francúzska? Čo je matematiku do toho, že s nedokončenými lokomotívami potom zaplníme celú Vrakuňu?
Nielen kedysi, ale aj dnes sa matematik, prirodzene iba ak vstúpi do svojej disciplíny, správa ako žrec v nadpozemskej svätyni a tvári sa, že so skutočným životom vôbec nesúvisí. Nielen preto, že "jeho" cestujúci nepije pivo a nebehá za ženami; nielen preto, že "jeho" murár muruje poriadne a dobre, ba dokonca počas celej pracovnej doby; nielen preto, že produktom matematiky je fádny robotník, ktorý k rostopašiam skutočného života nemá vôbec sklony.
Príčinou tohto amorálneho postoja v matematike je to, že výsledkom má byť vždy iba "matematický príklad", ktorý sa ani nepretvaruje, že by mal niečo spoločné s etikou alebo so životom. Matematik žije v ilúzii, že takéto "príklady" mladých ľudí priťahujú. Ale v skutočnom živote je celá doterajšia matematika fakticky zbytočná. A ak je zbytočná v živote, potom treba konštatovať, že v škole je zbytočná hneď niekoľkonásobne. Napríklad každý učiteľ vie, že keď mu minister, ktorým je v poslednom čase väčšinou matematik, sľúbi zvýšenie platu o tritisíc korún, dostane hneď na druhý mesiac o tisícpäťsto menej ako doteraz. Ale to ešte nič nie je. Horšie je, ak sa zníži inflácia v prvom jarnom týždni pred splnom o 0,00000003 %. Učiteľ potom dostane o dvetisíc menej a zoberú mu lístky na obed. Ak sa inflácia nezníži, nič sa nemení - znamená to len toľko, že učiteľ už nikdy nedostane príspevok na cestovné a dajú mu z jeho súkromných prostriedkov preplatiť úradný papier.
Mne napríklad zobrali lístky na obed, keď jeden taký matematik sľúbil, že dostanem trinásty plat. A aj keď som z neho uvidel sotva 25 % a aj tie bez DPH, lístky mi doteraz nevrátili. Ani trinásty plat, ktorý, pamätám sa, pred každým učiteľom bezmocne ležal, zmasakrovaný a ubiedený ako postava z matematického príkladu, sa už nikdy nevrátil. Ak teraz sľubuje zvýšenie platov nielen minister školstva, ale navyše sa do tohto procesu angažuje aj minister financií, každému učiteľovi musí byť úplne jasné, že nepríde iba o kabát, ale že v hre sú, žiaľ, už aj nohavice a topánky. Teda ak sa aj povie, že sa akože "zvýši", je vopred jasné, že na zvýšenie nie sú a ani nebudú peniaze.
Chcel som tým všetkým povedať iba toľko, že aj do matematiky musí vstupovať etika, ak nemáme matematiku považovať za určitú formu náboženstva alebo čisto za predmet viery. Lebo aj keď sa na Slovensku stále dá s niečím rátať, už sa u nás, žiaľ, vôbec nedá rátať s obyčajnou slušnosťou.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Oliver Bakoš sa narodil v Bratislave 29. decembra 1953, kde žije, pracuje a tvorí. Pôsobí ako vysokoškolský pedagóg, je vedúcim Katedry estetiky na Filozofickej fakulte UK. Z oblasti estetiky vydal knihy Paradoxy vkusu (1989), Básnik a vec (2000). Venuje sa prekladaniu diel popredných filozofov (Nietzsche, Kant, Gadamer, Schelling). Ako prozaik debutoval humornou knihou o smutných veciach Katedra paupológie (2001) a v roku 2003 vydal zbierku humoristických poviedok s názvom O učiteľoch a ľuďoch .
Poviedku ilustroval Milan Prekop (narodil sa 11. septembra 1973 v Bratislave), absolvent Pedagogickej fakulty UK a VŠMU. Obrazy vystavoval v Bratislave, Poprade, Banskej Štiavnici, Košiciach a v Čechách, Poľsku a Francúzsku. Ilustroval knihy Viliama Klimáčka, Olivera Bakoša, Tomáša Horvátha, Petra Pavlaca, Mareka Kupča, Tom von Kamina a kanadské vydanie zbierky básní Jána Buzássyho. V roku 1999 vydal bibliofíliu Čudovať sa možno vari len samotnému čudovaniu .
