|
"Vieš, kde mám krídla?" pýta sa prostitútka Lea bezdomovca Boleša. "Nižšie, nižšie, ešte nižšie. Už kľačíš?" |
Najsilnejšou stránkou inscenácie Barokové oblaky, ktorá mala uplynulý víkend premiéru v Divadle a.ha, je určite textová zložka. Režisér Štefan Korenči vzal rozhlasovú hru Jána Milčáka a presadil ju nielen na komorné dosky divadla, ale aj na Vajnorskú ulicu a do domu 1989. Podarilo sa mu to spôsobom, ktorý aktualizovanú hru nekladie do rozporu s jej nosnou myšlienkou.
Konflikt vďaka citlivej réžii nevzniká ani medzi "pouličnou" scenériou - na Vajnorskej sa premávajú pracovité dámy najstaršej profesie a spolu s nimi houmlesáci - a poetickým jazykom autora, ktorý pre inscenáciu dopísal texty k piesňam. Práve tie majú najsilnejší náboj a posúvajú dianie vyššie aj vďaka jemnej psychológii postáv.
Prostitútka Lea, ktorej vstup na scénu je zakaždým "typizovaný" - vypadne spoza opony, vezme peniaze, utrie si ústa a trošku si šnupne, spieva, že tá, ktorá sa predáva, vždy niekoho ľúbi. Spieva o nečujnom tichu a modlí sa za svitanie, pričom v hlave počuje šuchotanie motýlích krídel, ale rozpráva o dvoch predmetoch "osobnej ochrany" - tým druhým je nôž, ktorým ju napokon podrežú.
Dvaja bezdomovci Boleš a Tiburc sú prototypmi bezmocných človiečikov, ktorým uniklo šťastie pomedzi prsty a oni v špinavých dlaniach držia už len zvyšky svojej dôstojnosti. Boleš, ktorý robil u mäsiara a nebavilo ho to, lebo mal celý deň krvavé ruky, sa nechá ruským mafiánom a pasákom Sergejom najať na vraždu. Tiburc síce sníva, že bude mať svoj pomník a na steny domov píše kriedou básne, lebo žijú dlhšie ako človek, ale Boleša pokojne burcuje k vražde opisom, ako vyzerá mačka, k-k-k-keď ch-chytá myš. Obaja bezdomovci aj napriek roztržkám vždy chodia spolu, pretože kto zostane sám, je stratený.
Tentoraz to, vcelku optimisticky, bude Sergej. Boleš ho zabije v hneve za vraždu Ley a napriek tomu, že sa dotkol smrti, jeho ruky zostávajú čisté. Hoci mu na rozdiel od Leiných motýlích krídel šuchotali v hlave peniaze, nezabudol a pootvoril dvierka na klietke, v ktorej boli všetci uväznení.
Psychologicky ďalšou zaujímavou postavou, jediným navonok "usporiadaným" človekom v hre je, paradoxne, podnikateľ. Prichádza do mesta hľadať svoju sprostituovanú dcéru Moniku, ktorá "prestáva byť dámou s uhlíkom v rozkroku", aby ju vytrhol zo Sergejovho zhubného zovretia. Predsa však zostáva tým, kto miluje, ale zároveň nechápe, pretože sa Ley pýta: To sa nemôžete vzoprieť? A dodáva, budem sa za vás modliť. Ale ona odpovedá - Za seba sa modlite, pretože jeho vinu chápe lepšie ako on sám.
Korenči, ktorý v Milčákovej hre vycítil príbuznosť s Brechtovou Žobráckou operou, dokázal zladiť drsnosť prostredia so zhudobnenými básňami o stratených dušiach, ktoré sa po sľuboch lásky z osemdesiateho deviateho vyrojili na ulicu zotročené mocnejšími a bezohľadnejšími. Vďaka tomu sa nová hra v repertoári Divadla a.ha, ktorá je zaujímavou a osobitou reakciou na pompézne muzikály, stáva pozitívnym zážitkom.
FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Divadlo a.ha: Barokové obláčiky. Premiéra: 8. október 2005. Autor: Ján Milčák. Réžia: Štefan Korenči. Hrajú: Martin Horňák, Renáta Rundová, Peter Sklár, Martin Vanek, Igor Adamec a Veronika Koščová.
