 Ladislav Gross, vždy elegantný aj na trénerskej lavičke. Snímka je z roku 1985, keď mal šesťdesiat. FOTO - ARCHÍV |
Bol rok 1995. Ladislav Gross, vzácny človek pre náš šport a osobitne hádzanú, oslavoval 29. septembra sedemdesiate narodeniny. Veselosti bolo za tri kopce, tém ešte viac. Laco okrem iného povedal aj túto vetu: "Pokiaľ mi bude srdce biť, tak s hádzanou. Áno, celý život som ju ľúbil a mám ju rád aj teraz. Keď raz umrieť, tak len s ňou." Chápali sme to, ale nikto by vtedy nebol dal ani deravý groš za predpoveď, že už takmer po troch mesiacoch, hneď po Vianociach (27. 12. 1995) sa so všetkými nechtiac v bratislavskej nemocnici rozlúči.
Jeden zo zakladateľov
Málokto si už pamätá, že ešte po vojne nemala hádzaná, ako ju poznáme dnes, pevné miesto vo svete. Hralo sa na futbalových ihriskách s 11 hráčmi, nejaké zmeny priniesla tzv. česká hádzaná a začínala aj tá so siedmimi hráčmi - medzinárodná. Zviditeľniť sa ju rozhodli vtedajší športoví redaktori L. Gross, Ľ. Zeman, J. Jedľovský, D. Klčo či K. Berky. Zapáčila sa im, zahrali si a pripravili pôdu na jej rozvoj. K najzanietenejším patril práve Gross. Hrával (ako ešte aktívny atlét) za Cvernovku, Kovosmalt i ČH Bratislava a v týchto kluboch začal roku 1949 aj trénovať. Najprv mužov, no roku 1955 si zobral na starosť ženy Lokomotívy a k mužom sa už nevrátil. Vypracoval sa na popredného trénera. Získal päťkrát titul majstra ČSR s Lokomotívou, Interom a Štartom, osemkrát vybojoval Čs. a Slovenský pohár. S Topoľníkmi hral roku 1985 vo finále PVP.
Trénoval stovky hráčok
Dlhé roky presedel na trénerských lavičkách, ale nie nadarmo. Roku 1957 spolu s kolegom K. Hošťálkom priviezli z MS v Juhoslávii pre ČSR zlaté medaily. Dievčatá vyhrali vo finále nad Maďarskom 7:1. Stovky hráčok prešlo jeho rukami, no najradšej spomínal na tieto: Ríšová, Janečková, Kučerová, Maléřová, Bartáková, Kammermayerová, Kosprdová, Kotlínová, Dvořáková, Schmidtová, Murzínová, Čilíková. A aby sa niekomu nezdalo, že to bola náhoda, k zlatu pridali obaja aj bronz z roku 1962 v Rumunsku. Takmer nové družstvo obhajovalo titul, pretože od roku 1957 sa o svetového šampióna nehralo. Rumunsko bolo doma a aj zvíťazilo pred Dánskom a ČSR. Čo by sme dnes dali za takýto úspech.
Výborný bol aj mimo lavičky
Laco bol nezmar. Hráčska a trénerská kariéra mu nestačili, navyše bol desaťročia popredným redaktorom-publicistom, no on sa stal aj výborným medzinárodným rozhodcom IHF (1958 - 65), spolu rozhodoval asi 1600-krát. Nestačilo, v rokoch 1963 - 65 a1990 - 94 bol predsedom Slovenského zväzu hádzanej. Desaťročia medzi ženami, ale servítku si pred ústa nekládol (rovnako ako jeho brat George, ktorý sa v Kanade vypracoval na popredného rozhlasového reportéra v NHL a novinára v Toronto Sun). Veselá nálada a prostota boli jeho devízami. "Veď šport má zabávať," hovorieval, keď mu niekto jeho aroganciu vyčítal. "Mohol by som ešte trénovať," presviedčal, keď mal sedemdesiat. Nemohol. Ani pripraviť ešte väčšiu oslavu na osemdesiatku, ktorá by bola minulý mesiac. Ostali už iba spomienky na športom nadchnutého človeka, ktorý dosiahol veľké úspechy.
