Milan Heger vystavuje doma prvýkrát

"Umeniu sa venujem od chvíle, čo som odišiel, teda sedemnásť rokov. Robím to, čo som vždy chcel, či prší, či neprší," dodáva s úsmevom, lebo humor mu je vlastný tak ako filozofovanie o živote. Preto sa rozhovor s ním neodvíja len od jeho diel, ale predovšetkým od vnútorného sveta, ktorého sú obrazom.

"Vo všetkom chcem vyjadriť slobodu, ktorá má nespočetne mnoho podôb. Nemôžem na niečo položiť ruku a povedať - toto je sloboda. Ide o slobodu myšlienok, slova, tvorby, sexuality alebo aj slobody od peňazí. Chcem, aby sa moje umenie odlepilo od zeme." Po krátkom zamyslení však dodáva: "Pre mňa je sloboda, keď nepotrebujem robiť niečo naprotiveň."

Po rokoch života v Amerike tvrdí, že Američania na 95 percent nie sú slobodní ľudia, lebo sú zviazaní komerciou, čo "je nechutné". "Slobodu som nenašiel tam, ale v sebe. Každý deň som surfoval, 'umýval sa' od všetkého a jedného dňa to zrazu prišlo - rozdiel medzi poslušným a slobodným. Odvtedy sa nemusím cenzurovať. Človek prestane klamať - čo ho špiní, lebo napokon klame najväčšmi sám seba."

Na obrazoch v K-Gallery priťahuje ukrytý príbeh, zmysel pre zachytenie momentu v plnej sile prostredníctvom energického vrstvenia farby. Figúra sa zjavuje len symbolicky. Ak chce umelec vyjadriť, že všetci sme deťmi, jeho "požehnané dieťa" pôsobí archetypicky, podobne ako barokový anjelik putti - je spojením dospelého výrazu tváre a bezbranného telíčka vo svojej nahote.

Milan Heger v Bratislave vystavuje prvýkrát, ale jeho diela sa nachádzajú v galériách v Amerike (Honolulu, Seattle, New York, Los Angeles, Vancouver), Japonsku, Španielsku, vo Švajčiarku, v Taliansku či Rusku, napríklad aj vedľa Warholových.

"Pri prvej výstave kritici prirovnávali moje diela k dielam umelcov, ktorých som vtedy ani nepoznal - Davidovi Sallemu, Karelovi Appelovi." Čo je určite poklona, napriek tomu Heger tvrdí, že v Amerike je úspech vrtkavá vec, lebo veľa síce závisí od snahy, ale aj od šťastia. Päťdesiat výstav za osemnásť rokov je podľa neho dôkazom tohto tvrdenia. Dôkazom úspešnosti sú aj predané veľkorozmerné maľby, hoci často s ťažšie stráviteľnou tematikou, akou je vojna a s ňou spojené utrpenie matiek a žien - jedna z nich vystiera na obraze stigmatizované dlane.

Do K-Gallery však Heger priniesol menšie, tematicky ľahšie obrazy, skice, ktoré reprezentujú to, čo má rád. Často sú to symbolické portréty priateľov, ľudí, ktorých stretol, ale nájdu sa na nich aj Harley Davidsony.

Hoci sa obrazy Milana Hegera v Amerike predávajú za vysoké sumy, tvrdí, že na živobytie si musí zarábať ako architekt. Stavia väčšinou rezidencie - najdrahšia stála jedenásť miliónov dolárov, pričom architektonickú tvorbu spája s interiérovou a dizajn nábytku je jeho "najnovším koníčkom".

Vo svojom ateliéri nemá partnerov, lebo chce byť nezávislý. "Nechcem, aby mi niekto hovoril, že nič nerobím, a to pritom robím architektúru štrnásť hodín denne. Musím mať stále prehľad, lebo bohatí vždy vedia o všetkom novom a všetko chcú 'perfekt'. Ešte som nestretol nikoho bohatého a sprostého," smeje sa. V tomto smere si chváli európske vzdelanie, pretože vďaka nemu nestavia ako americkí architekti, ktorí vraj namiesto víl stavajú disneylandy.