Výstava Slovenský mýtus v SNG predstavuje zaujímavý a ucelený pohľad na danú tematiku v slovenskom výtvarnom umení. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL
Slovenská národná galéria sprístupnila výstavu Slovenský mýtus. Treba povedať, že ide o výstavu nesmierne komplexnú a prepracovanú, ktorá by si zaslúžila stálu expozíciu. Mýtus chápe ako nadčasovú symbolickú štruktúru, ktorá bola v slovenskom umení zdrojom inšpirácie pre mnohých umelcov. Návštevníkovi galérie výstava predkladá danú problematiku v logických a výrazovo pôsobivých okruhoch.
"Od začiatku bol zámer výstavy dosť jasný - spojiť galerijný a muzeálny prístup, konfrontovať rôzne umelecké druhy a žánre, 'vysoké' umenie s 'nízkym', artefakty s historickými dokumentmi tak, ako to v slovenskej výstavnej praxi ešte nebolo," hovorí riaditeľka galérie KATARÍNA BAJCUROVÁ.
Menila sa koncepcia výstavy v priebehu prípravy?
"Kryštalizovala sa ruka v ruke so zhromažďovaním, triedením a interpretáciou materiálu. Zo začiatku sme jej kontúry nevideli celkom jasne, uvažovali sme, či väčšmi zvýrazniť časovú alebo tematickú os. Ako rozsah skúmanej problematiky narastal, tak sa výstava rozčlenila do dvoch priestorov - do SNG a SNM, v ktorých boli nakoniec zvolené aj čiastočne iné stratégie prezentácie. V národnom múzeu väčšmi v prospech historických dokumentov a archiválií. Základné okruhy, v ktorých sa príbeh výstavy rozvíja, sa zrodili hneď na začiatku, niektoré pristúpili neskôr. Prekvapila nás napríklad prítomnosť 'ťapákovskej' témy, nedvižnosti, odovzdanosti osudu aj vo výtvarnom umení."
Jednotlivé myšlienkové okruhy sú na výstave veľmi dobre vystihnuté a vyjadrené samotnými dielami. Navyše doplnené sprievodnými textami a zaujímavými citáciami, ktoré výstavu doťahujú do detailov. Ako sa citáty vyberali?
"Od vzniku myšlienky, že by sa mohla problematika slovenského mýtu spracovať výstavne, sme ju chceli čo najpútavejšie predstaviť divákovi. Zaujať ho, podnietiť k rozmýšľaniu, priniesť mu estetický zážitok. Štúdium starších prameňov a výtvarného materiálu bolo pre nás až neočakávane vzrušujúce, pri podrobnom čítaní lite- rárnych a umeleckohistorických textov sme objavili mnohé výslovne textové 'perly', tak sme sa o ne rozhodli podeliť s divákmi, dotvoriť vnímanie diel a atmosféru výstavy. Vznikli kombinácie, ktoré aj nás samých prekvapili."
Výstavou sa podarilo doslova zhmotniť istú predstavu o tom, čo "slovenský mýtus" je. Nakoľko za to expozícia vďačí Abelovského teóriám mýtu?
"Slovenský mýtus v názve výstavy je metafora. Veď sám pojem mýtus je dosť ťažko vysvetliteľný a existuje preň nespočetné množstvo definícií. To, o čo nám išlo, vysvetľujeme podrobnejšie v sprievodcovi k výstave. Bol to vlastne akýsi pokus o príbeh vizualizácie slovenskej 'témy' vo výtvarnom umení, o postihnutie vývoja vizuálnych predstáv národného spoločenstva o sebe samom. Ján Abelovský je historik umenia, ktorý pojem 'slovenský mýtus' viacerými prácami z rôznych období uviedol do dejín slovenskej výtvarnej moderny, pričom predtým skôr fungoval v slovenskej literárnej vede a kritike. Jeho početné príspevky k tejto téme boli pre nás určite inšpiratívne, hoci sa nevyhýbame ani polemike s jeho postojmi a hypotézami."
Odráža sa nosná téma výstavy aj v dielach mladých výtvarníkov?
"Celý suterén je venovaný súčasnému umeniu. Pre slovenské umenie to bol 'erbový' problém od konca 19. storočia do konca 60. rokov. Potom sa 'slovenský mýtus' objavuje v tvorbe niektorých autorov skôr sporadicky, hoci niektorí tvorcovia ho reflektovali a reflektujú programovo, napríklad Stano Filko, Július Koller, Ľubo Stacho, z mladších Svätopluk Mikyta a ďalší. Diela súčasných umelcov sa nachádzajú aj v časti výstavy, ktorá je v múzeu - R. Sikora, M. Novák, J. Koller."
Vizuál Roba Parša k výstave pôsobí na ľudí kontroverzne, vraj je to gýč. Takisto sú výhrady k nečitateľnosti názvu Slovenský mýtus.
"Čo sa týka vizuálu, hľadali sme silný nápad a ten, ktorý nám priniesol Robo Paršo, sa nám veľmi hodil. Potrebovali sme symbol, fungujúci vo viacerých kontextoch - dostatočne nápaditý, provokujúci a zrozumiteľný. Ale neviem, ako môže byť Boticelliho Venuša, i keď v slovenských farbách, označovaná za gýč. Čo sa týka textovej časti, je úplne samostatným prvkom vizuálnej informácie. Oproti údernosti obrazového prvku je zámerným rébusom. Písmo totiž vychádza z parafrázy Benkových návrhov 'slovenského' písma a ani jemu nešlo o zrozumiteľnosť. Má vzdialene navodzovať prítomnosť niečoho 'národného' a diváka provokovať k rozlúšteniu, možno v ňom vzbudiť aj zvedavosť. Zatiaľ sú ohlasy na vizuál občas prekvapené, ale zväčša pozitívne."
****"
Nikde nedokážu byť ľudia takí veselí ako na Slovensku a nikde sa mi nežilo príjemnejšie: ale výsledný dojem, najcharakteristickejší rys zeme i ľudu, je predsa čosi smutného a placho divokého."
MILOŠ JIRÁNEK
