Po rokoch v ústavoch majú Jozef a Daniel vlastný byt

Panelák na Hanulovej ulici v Dúbravke sa včera stal prvým miestom na Slovensku, kde v byte svoje chránené bývanie našli dvaja mentálne postihnutí. „Ohlas bol na začiatku veľký, mali sme tridsať záujemcov,“ hovorí Helena Ábelová zo Združenia na pomoc mentálne postihnutým ľuďom. Nakoniec šancu osamostatniť sa dostal 50-ročný Daniel a 29-ročný Jozef. Spolu s nimi bude v dome aj odborný dohľad. „Chránené bývanie im umožňuje žiť normálny život, aký žijú v ich veku zdraví ľudia, odísť z domu, osamostatniť sa. Bolo by dobré, keby mohli odísť ešte počas života rodičov, veď sú to ľudia ako my, treba im dať šancu,“ hovorí Ábelová.

Daniel strávil celý život u rodičov a u sestry, Jozef bol od svojich osemnástich rokov v ústavoch. Obaja majú nálepku – ľahký stupeň mentálnej retardácie. Znamená to, že sú schopní samostatne žiť, pracovať, pohybovať sa. Oslabené môže byť len tvorivé myslenie. V Jozefovom prípade sa dokonca zdá, že túto nálepku nosí omylom. Do ústavu sa dostal, keď mu zomrela matka, ktorú osem rokov doma opatroval. Po jej smrti sa psychicky zrútil a dostal sa do domova sociálnych služieb. „Áno, v Jozefovom prípade sa stal omyl,“ priznal Tibor Veres, riaditeľ Domova sociálnych služieb v Ochoči, kde Jozef predtým žil. „Potom sa už dostal do schémy a spolu s ostatnými bol schémovite pozbavený svojprávnosti. V jeho prípade však už bol podaný na súd návrh,“ hovorí Veres. Na základe tohto návrhu by Jozefovi mal súd vrátiť svojprávnosť. Bohužiaľ, od podania návrhu už uplynul viac ako rok, a súd stále nerozhodol.

Byt v paneláku prenajala a zrekonšturovala mestská časť Dúbravka, nájomné si budú platiť obyvatelia s pomocou krajského úradu. Obaja pracujú – Jozef ako čašník v internetovej kaviarni, Daniel v chránenej dielni. Na nové bývanie sa tešia, no trochu sa boja reakcie susedov. „Teším sa, že budem mať konečne sám izbu, že môžem hospodáriť so svojimi vecami. Doteraz sme v ústave spávali štyria aj piati v izbe. Mám aj strach, že sa naskytnú prekážky, ktoré nebudem zvládať sám prekonať. Susedov som zatiaľ nestretol, ale dúfam, že nám budú vychádzať v ústrety, že nás nebudú odlišovať, ale považovať za takých, ako sú sami, za normálnych ľudí,“ hovorí Jozef.

Susedia budú asi naozaj najväčšou prekážkou – ich prvá reakcia totiž bola veľmi negatívna, až neskôr sa nechali presvedčiť.

ANDREA HAJDÚCHOVÁ