|
Ivan Pekárik bojuje v drese Slovana s najväčšími súpermi, Trnavčanmi. Vpravo je Hagara, za ním Hrivnák. Snímka je z roku 1973. FOTO - ARCHÍV |
V roku 1972 získal titul majstra Európy do 23 rokov. V jeho zbierke sú dva tituly majstra zo Slovanom Bratislava (1974, 1975) i prvenstvo v Čs. pohári v roku 1974. V čs. lige odohral 158 zápasov, v ktorých dal ako záložník 31 gólov. Osemkrát hral v drese A-mužstva ČSSR, dvakrát v olympijskom mužstve, reprezentoval už ako junior. Ivan Pekárik, čistý Bratislavčan, narodil sa 6. apríla 1952 a nečakane rýchlo nás opustil pred 25 rokmi 26. júla 1980.
Patril medzi najlepších
Málokto si naplno uvedomuje, že Ivan patril do našej najuznávanejšej generácie. Hrával s Vencelom, Mutkovičom, Hrivnákom, bratmi Zlochovcami i Čapkovičkovcami, s Göghom, Ondrušom, Hrdličkom, Švehlíkom, Masným, L. Móderom, Joklom. Neskôr s Pivarníkom, Medviďom, Novotným. V reprezentácii najmä s Bičovským a Gajduškom. Bol reprezentantom skôr než Ondruš, Švehlík, Masný, Jozej Čapkovič, skôr než K. Gögh, Galis či Jurkemik.
Veľká nádej čs. futbalu, hovorilo a písalo sa o ňom, už keď mal 18 rokov. Hneď po juniorských ME 1972 ho tréneri V. Ježek a J. Vengloš prehovárali, aby "prestúpil" do A-mužstva ČSSR. On však poprosil ešte o trochu času, kým získa potrebnú formu, lebo najmä v Slovane videl, že viacerí hráči vedia z futbalu viac než on. Vyhoveli mu, no potom v priebehu dvoch rokov (1972 - 74) zohral osem medzištátnych zápasov a odpadol až v silnej konkurencii pred Belehradom 1976.
Z útočníka záložník
Pôvodne bol hrotovým útočníkom. Upútal trénerov v doraste vysokou štíhlou postavou, rozumom, prehľadom v hre, prekvapujúcimi strelami zo stredných vzdialeností, technikou a najmä výbornou streľbou hlavou. Tréner mladých I. Chodák ho preto ponúkol M. Vičanovi, ten nariadil preradenie do A-mužstva, ktoré neskôr prebral J. Hucko a po ňom J. Vengloš. Ivan mal vlastne iba prvotriednych trénerov. Vengloš ho preradil do tvorivej zálohy k Hrdličkovi, Joklovi, Medviďovi i Novotnému a mal aj ďalšie plány. Keď nám nebodaj odíde Ondruš, Ivan bude jeho nástupca v strede obrany aj s kapitánskou páskou, hovorieval.
Vengloš mal rád všetkých hráčov, no inteligentných osobitne. A Ivan, absolvent strojnej priemyslovky, chodil na právo tak, že v klube o tom ani nevedeli. Nepotreboval a nechcel nijakú protekciu. Keď mal 28 rokov, prehral súboj s ťažkou chorobou. S výnimkou rokov vojenčiny (1977 a 78) v RH Cheb bol stále verný Slovanu. Aby sa stal doktorom práv, chýbala mu jediná záverečná skúška.
Nešťastná leukémia
Tmavovlasý fešák s hustou hrivou bol jediným synom rodičov Jozefa a Márie, otcom Ivana a Moniky, ktorí sa manželke Anne narodili rok a tri roky pred jeho smrťou. Vtedy, keď už celé okolie vedelo, že je chorý. Nikto mu to nespomínal, ale zrejme boli naivní, keď si mysleli, že to Ivan netuší a nevie. Strácal sily, vypadol zo základu Slovana. O vážnom nebezpečenstve leukémie sa ako prvý dozvedel v nemocnici otec, bývalý hráč Dimitrovky, veľký fanúšik Slovana, neskôr aj vedúci belasého mužstva. Menili mu krv, nasadili chemoterapiu, ale nič nepomáhalo. Peki zanechal po sebe veľkú medzeru a na ihrisku už nemohol nič ukázať. Osud rozhodol za neho.
IGOR MRÁZ
