Výstava diel Karla Appela v Danubiane potrvá do 11. decembra. Návštevníci nájdu v expozícii aj grafický album, ktorý Appelovi k jubileu pripravili dvadsiati slovenskí výtvarníci. Album nadväzuje na tradíciu neoficiálnych grafických albumov vydávaných a zostavovaných v 70. rokoch. FOTO SME - MILADA ČECHOVÁ
"Keď sa pozeráte na obrazy Karla Appela, môže sa na prvý pohľad zdať, že je to divoká maľba. Ale každá linka má presné určenie a všetky vytvárajú kompaktný celok," hovorí Rudi Fuchs, kurátor výstavy Retrospective v Maulensteen Art Museu Danubiana v Čunove.
"Každý umelec chce urobiť niečo jedinečné, niečo, čo tu ešte nebolo. Obraz, ktorý keď uvidíte, už naň nezabudnete, podobne ako na Monu Lisu. Pretože jedinečné je zapamätateľné." Takými sú podľa Fuchsa aj Appelove diela, ktorých odlišnosť spočíva v neopakovateľnej schopnosti dívať sa detskými očami a maľovať s rovnakou invenciou a slobodou. "My dospelí napríklad vidíme kyticu ruží, ale deti vidia ružu a ružu a ružu, lebo každá je iná. My nevnímame detaily, ale deti ich vidia všade." Ani Karla Appela tento dar nikdy neopustil.
Namiesto Amsterdamu Paríž
Ešte aj v 84 rokoch je Karel Appel jedným z najvitálnejších a najzaujímavejších umelcov 20. a začiatku 21. storočia. Jeho diela sa nachádzajú vo všetkých významných múzeách a galériách sveta. Hoci sú dnes Holanďania na Appela patrične hrdí, na svoju slávu musel čakať dlho a nedočkal sa jej doma. Ocenili ho najprv Francúzi a pre svet ho objavili Američania.
Appel, znechutený nevšímavosťou svojich realisticky založených krajanov, odišiel ako 29-ročný do Paríža. Tu čakala jeho abstraktné diela celkom iná klíma. Kubizmus a konštruktivizmus boli pre mladých umelcov prekonané, do popredia sa tlačila ľudská individualita a psychika. Pocity a intuícia boli východiskovými bodmi formálno-analytickej tvorby, a to bola oveľa výživnejšia pôda pre Appelovo výtvarné cítenie a rozvoj.
New York a expresionisti
Keď sa v roku 1957 nasťahoval do ateliéru v New Yorku, spoznal abstraktných expresionistov Franza Klineho a Sama Francisa. Jeho diela, čoraz plnšie švihu a dynamiky, priam žiarili intenzívnou farebnosťou. Už o tri roky získal Gugenheimovu medzinárodnú cenu a jeho práce sa stali populárne a známe.
Od 80. rokov začal Appel maľovať monumenálne obrazy, ktorých hlavnou témou bol človek, jeho svet a zaobchádzanie so životným prostredím. Po dvadsiatich rokoch sa vrátil aj k maľovaniu aktov. Pritom vo všetkých dielach mala zvláštne miesto príroda, pôvodne inšpirovaná toskánskymi krajinármi, no s novou dimenziou, oslobodená abstrakciou.
Maľovaná poézia a beatnici
Život v New Yorku vyhovoval Appelovi aj preto, lebo sa tu výtvarné umenie spájalo s inými druhmi umenia. Jeho obrazy poznamenali myšlienky a tvorba beatnikov, najmä Jacka Kerouaca. Neskôr rád spolupracoval s hudobníkmi Chetom Bakerom a Merrill Sandersovou (1970), robil scény pre operné domy - pre parížsku operu v spolupráci s japonským tanečníkom a choerografom Minom Tanankom (1987), s Allenom Ginsbergom a Gregorym Carsom zase vytvoril tzv. Poetry-Painting Series - "maľovanú poéziu" (1991) a spolupracoval aj s architektom Aldom van Eyckom (1993).
Trojrozmerné obrazo-objekty
Appel nie je len maliar, ale aj sochár a keramik. Málo maliarov robí sochy na rovnakej úrovni ako maľbu, Appel k nim určite patrí. Jeho trojdimenzionálne diela sú vlastne "obrazo-objekty" - pôsobia, akoby práve vystúpili z jeho plátien. Nesú v sebe ten istý detsky hravý rukopis. Sú to nevšedné, objavné kúsky, krásne maximalizované stavebnice.
To sa týka aj najnovších diel. Vitálny umelec totiž neprestal byť poháňaný svojou tvorivosťou a len pred tromi rokmi začal robiť série veľkorozmerných asambláží - z najrôznejších pomaľovaných predmetov vytvára neobyčajné sochárske objekty.
Múzeum moderného umenia Danubiana v Čunove oslavuje výstavou Karla Appela piate výročie svojho vzniku. Múzeum vzniklo vďaka finančnej podpore Gerarda Hendrika Meulensteena.
V jednom z najmladších európskych stánkov moderného umenia sa od roku 2000 uskutočnilo vyše štyridsať kvalitných výstav, ktoré videlo vyše 100-tisíc platiacich návštevníkov.
Expresionista Karel Appel, ktorého meno zvyknú Holanďania priraďovať k menám Vincent van Gogh a Piet Mondrian, sa narodil v Amsterdame v roku 1921 ako syn holiča. Maľovať začal pod vedením svojho strýka krajinára a od roku 1942 navštevoval v Amsterdame Akadémiu umení. Štúdium staroegyptského a antického umenia zanechal po troch rokoch a živil sa maľovaním krajiniek a portrétov.
Po druhej svetovej vojne sa začal zoznamovať s avandgardným umením. V roku 1948 založil Holandskú experimentálnu skupinu a v roku 1949 skupinu CoBrA (zjednocovala umelcov z Kodane, Bruselu a Amsterdamu).
V tom čase namaľoval na stenu kantíny amsterdamskej radnice obraz Pýtajúce sa deti, ktorý bol prijatý s rozpakmi, pretože pripomínal detské kresby.
Svetové renomé Appelovi zaistila až výstava v Palais des Beaux-Arts v Bruseli (1953) a Cena UNESCO na bienále v Benátkach (1954). Už osem rokov žil v Paríži, keď dostal (1959) ponuku realizovať nástennú maľbu pre budovu UNESCO. V ten istý rok prvýkrát navštívil na dlhší čas USA, kde dodnes žije a tvorí.
