Z Malej a Veľkej Klobučníckej ulice (dnešná Nedbalova) zostala len jedna, ústiaca na Primaciálne námestie.
no aj objemný export prešporských klobúkov až na Balkán.
Pol milióna klobúkov za rok
Len do samotného Koložváru (dnes Kluž) v Sedmohradsku doviezli v rokoch 1599 – 1636 rovných 375 133 klobúkov, čiže v priemere viac než 10-tisíc klobúkov ročne. Uvedené úctyhodné množstvo bolo pritom len zlomkom z celkovej produkcie prešporských klobučníkov, keďže podľa zrekonštruovaného výpočtu sa v našom meste vtedy vyrábalo asi pol milióna klobúkov za rok.
Prvý štatút klobučníckeho remesla v našom meste z roku 1575 má mnoho originálnych ustanovení, ktoré nám pomerne podrobne približujú vtedajší život. Napríklad: patrónkou cechu bola sv. Barbora, takže výročná cechová schôdza sa konala každoročne 4. decembra, na vyhodnotenie majstrovského výrobku pripustili iba tovarišov, ktorí najmenej štyri roky vandrovali.
Meisterstück a potom hostina
Kandidát na majstrovstvo musel ako tzv. majstrovský kus (Meisterstück) vlastnoručne vyhotoviť štyri klobúky – meštiansky, dlhosrstý, uhorský a ženský – a pár ponožiek. Po prijatí za majstra bol povinný podať všetkým klobučníckym majstrom a tovarišom hostinu, ktorá pozostávala z ôsmich, presne predpísaných chodov, čo bola pomerne nákladná záležitosť. Ktorýkoľvek majster mohol zamestnávať najviac troch tovarišov, každý tovariš mohol urobiť denne 12 klobúkov, viac však nesmel, a to pod prísnou pokutou. Žiaden majster nesmel tovarišom dávať týždennú mzdu vyššiu ako 15 uhorských denárov.
Nekvalitné sa rozdali chudobe
Právo voliť cechmajstra, a to na obdobie dvoch rokov, mali všetci majstri i tovariši. Okrem toho volili aj dvoch majstrov, ktorí každých 14 dní kontrolovali kvalitu výrobkov v rámci celého cechu. Klobúky nezodpovedajúce požadovanej kvalite sa zhabali a cechmajster ich rozdal medzi chudobných ľudí.
Ďalšie listovanie v cechovom štatúte klobučníckeho remesla napovedá, že za tovariša prijali iba toho, kto sa vyučil remeslu v Prešporku. Ak sa tovariš či učeň v nedeľu alebo na sviatky načas nedostavil na raňajky alebo večeru, majster ani majstrová mu nesmeli dať nič jesť, a to pod pokutou funta (čiže 240) denárov. Keď proti tomu dotyčný protestoval, musel zaplatiť štvornásobok tejto sumy.
Napriek úpadku rešpekt
Od polovice 17. storočia výroba klobúkov v meste začala upadať, lebo roku 1653 tu pôsobilo iba 14 majstrov a roku 1696 už len 7 majstrov, a to v rámci cechu nemeckých klobučníkov, ktorých štatút vydala mestská rada roku 1660. Aj napriek poklesu produkcie si však klobučnícke remeslo v meste pri Dunaji udržalo dobrú povesť, lebo k prešporským majstrom chodili na povinnú vandrovku tovariši z ďalekej cudziny. V rokoch 1728 – 1758 sem prišlo celkom 874 klobučníckych tovarišov (čiže takmer 30 ročne), a to dokonca až z Pobaltia a zo Škandinávie, čo nie je doložené u žiadneho iného prešporského remesla.
Až dve klobučnícke ulice
Z písomného hlásenia vypracovaného roku 1773 pre potreby vrchnosti vyplýva, že prešporskí klobučníci, ktorí vtedy pracovali v rámci šiestich majstrovských dielní, vyrobili mesačne do 50 tuctov luxusných klobúkov v cene 3 až 5 zlatých za tucet a 80 – 100 tuctov vlnených klobúkov v cene 45 grajciarov až 1 zlatý za tucet. Hodnota ich celoročnej výroby predstavovala okolo 4200 zlatých, čo bolo priemerne asi sedemtisíc zlatých na jedného majstra.
O vážnosti klobučníkov a úcte k ich remeslu svedčí napokon aj pomenovanie Klobučníckej ulice. Kedysi boli dokonca dve: Veľká Klobučnícka (dnešná Nedbalová) a Malá (čiže dnešná) Klobučnícka ulica, ktorá vznikla až koncom 18. storočia, keď zbúrali mestské hradby a asanovali k nim priľahlé budovy.
FOTO SME - PAVOL MAJER
