Dnes len málokto vie a ani by azda nikto nepredpokladal, že v 2. polovici 16. storočia bolo klobučníctvo najvýznamnejším remeslom v Prešporku. Svedčí o tom jednak nezvyčajne vysoký počet členov klobučníckeho cechu, v ktorom roku 1575 bolo až 46 majstrov,
Redakcia SME
Písmo:A-|A+ Diskusia nie je otvorená
Z Malej a Veľkej Klobučníckej ulice (dnešná Nedbalova) zostala len jedna, ústiaca na Primaciálne námestie.
no aj objemný export prešporských klobúkov až na Balkán.
Len do samotného Koložváru (dnes Kluž) v Sedmohradsku doviezli v rokoch 1599 – 1636 rovných 375 133 klobúkov, čiže v priemere viac než 10-tisíc klobúkov ročne. Uvedené úctyhodné množstvo bolo pritom len zlomkom z celkovej produkcie prešporských klobučníkov, keďže podľa zrekonštruovaného výpočtu sa v našom meste vtedy vyrábalo asi pol milióna klobúkov za rok.
Prvý štatút klobučníckeho remesla v našom meste z roku 1575 má mnoho originálnych ustanovení, ktoré nám pomerne podrobne približujú vtedajší život. Napríklad: patrónkou cechu bola sv. Barbora, takže výročná cechová schôdza sa konala každoročne 4. decembra, na vyhodnotenie majstrovského výrobku pripustili iba tovarišov, ktorí najmenej štyri roky vandrovali.
Meisterstück a potom hostina
Kandidát na majstrovstvo musel ako tzv. majstrovský kus (Meisterstück) vlastnoručne vyhotoviť štyri klobúky – meštiansky, dlhosrstý, uhorský a ženský – a pár ponožiek. Po prijatí za majstra bol povinný podať všetkým klobučníckym majstrom a tovarišom hostinu, ktorá pozostávala z ôsmich, presne predpísaných chodov, čo bola pomerne nákladná záležitosť. Ktorýkoľvek majster mohol zamestnávať najviac troch tovarišov, každý tovariš mohol urobiť denne 12 klobúkov, viac však nesmel, a to pod prísnou pokutou. Žiaden majster nesmel tovarišom dávať týždennú mzdu vyššiu ako 15 uhorských denárov.
Právo voliť cechmajstra, a to na obdobie dvoch rokov, mali všetci majstri i tovariši. Okrem toho volili aj dvoch majstrov, ktorí každých 14 dní kontrolovali kvalitu výrobkov v rámci celého cechu. Klobúky nezodpovedajúce požadovanej kvalite sa zhabali a cechmajster ich rozdal medzi chudobných ľudí.
Ďalšie listovanie v cechovom štatúte klobučníckeho remesla napovedá, že za tovariša prijali iba toho, kto sa vyučil remeslu v Prešporku. Ak sa tovariš či učeň v nedeľu alebo na sviatky načas nedostavil na raňajky alebo večeru, majster ani majstrová mu nesmeli dať nič jesť, a to pod pokutou funta (čiže 240) denárov. Keď proti tomu dotyčný protestoval, musel zaplatiť štvornásobok tejto sumy.
Napriek úpadku rešpekt
Od polovice 17. storočia výroba klobúkov v meste začala upadať, lebo roku 1653 tu pôsobilo iba 14 majstrov a roku 1696 už len 7 majstrov, a to v rámci cechu nemeckých klobučníkov, ktorých štatút vydala mestská rada roku 1660. Aj napriek poklesu produkcie si však klobučnícke remeslo v meste pri Dunaji udržalo dobrú povesť, lebo k prešporským majstrom chodili na povinnú vandrovku tovariši z ďalekej cudziny. V rokoch 1728 – 1758 sem prišlo celkom 874 klobučníckych tovarišov (čiže takmer 30 ročne), a to dokonca až z Pobaltia a zo Škandinávie, čo nie je doložené u žiadneho iného prešporského remesla.
Z písomného hlásenia vypracovaného roku 1773 pre potreby vrchnosti vyplýva, že prešporskí klobučníci, ktorí vtedy pracovali v rámci šiestich majstrovských dielní, vyrobili mesačne do 50 tuctov luxusných klobúkov v cene 3 až 5 zlatých za tucet a 80 – 100 tuctov vlnených klobúkov v cene 45 grajciarov až 1 zlatý za tucet. Hodnota ich celoročnej výroby predstavovala okolo 4200 zlatých, čo bolo priemerne asi sedemtisíc zlatých na jedného majstra.
O vážnosti klobučníkov a úcte k ich remeslu svedčí napokon aj pomenovanie Klobučníckej ulice. Kedysi boli dokonca dve: Veľká Klobučnícka (dnešná Nedbalová) a Malá (čiže dnešná) Klobučnícka ulica, ktorá vznikla až koncom 18. storočia, keď zbúrali mestské hradby a asanovali k nim priľahlé budovy.
