SME
Nedeľa, 25. október, 2020 | Meniny má AurelKrížovkyKrížovky

Laco Kerata Malý domov

Moja motorka

FOTO

Moja motorka

Moja motorka sa stala tým, čo ľudia od stroja už dávno očakávali. Začala všetko robiť sama. Napríklad chodiť. Ale nielen na prechádzku, ale nakupovať do obchodu, do práčovne po čistú bielizeň a navštevuje aj kino. Vidí za mňa tie najnovšie filmy. Potom mi o nich píše referáty, aby som mal, akože, prehľad, čo sa deje na aktuálnom filmovom poli. Motorka začala za mňa chodiť aj za Vierou. Viera ju spočiatku nemala rada. Vtedy, keď sme sa všetci traja spolu preháňali po serpentínach na Babu, sa bála. Ale potom si ju obľúbila. Motorka za ňou chodila skoro každý deň. Viere sa po čase niečo prihodilo. Odišla z mesta. Motorka potom už tiež nebola, čo bývala. Niekedy mi z obchodu nedoniesla chlieb, ale papier, alebo namiesto mlieka mi podstrčila čierny atrament. Prestala chodiť do kina. Potom sa jedného dňa úplne pokazila a len stála opretá o stenu garáže. Ponevieram sa sám po uliciach. Žiadna iná baba, ale ani iná motorka sa mi nepáči.

Poď sem!

Ondrej napísal Svetlane ľúbostný list. So Svetlanou sa bližšie nepoznali. Svetlana ani netušila, že jej Ondrej chce poslať nejaký list. Zdravili sa, ale to bolo všetko. List obsahoval toto:

"Poď sem! Nechoď sem! Príď! Poď sem! Odíď! Zavri! Zhasni! Vyzleč! Odvleč! Zamrač! Zjedz! Zavri! Zamkni! Potom obaja zaspíme. Sneh bude pomaly padať na naše smiešne problémy a zbelejú nám z toho vlasy! Už sa nám bude páčiť aj Antarktída a na jej horizonte budeme vidieť palmy a sýte žltohnedé orechy. Vo výsledku spolu prežijeme celkom normálny život. Ak súhlasíš, stretnime sa spolu v utorok o devätnástej v kaviarni Luxor na Panenskej ulici.

Tvoj známy Ondrej Suchánek.

P. S. Prepáčte, že Vám v tomto liste tykám, ale zdá sa mi to v rámci obsahu a dôvodu listu adekvátnejšie."

Svetlana dlho nechodila. Napokon sa zjavila na schodoch kaviarne. Ospravedlnila sa, že mešká, ale električkám na chvíľu vypli prúd. Ondrej sa len usmial.

Rodičovské združenie

Pani učiteľka sa na rodičovskom združení postavila pred rodičov a vyznala sa im, aký má vzťah k ich deťom. Rodičia sa na ňu dívali. Ako sedeli na malých stoličkách, za útlymi detskými lavicami, a pani učiteľka rozprávala, začali sa spolu s malými stoličkami vznášať vo vzduchu, nad lavicami. Nie všetci naraz, ale podľa abecedy, lebo aj pani učiteľka, aby na nikoho nezabudla, chválila žiakov podľa abecedy. Jediný, kto zostal na zemi, bol pán Radoslav Opatlík. Jeho syna Ota Opatlíka, pani učiteľka tiež veľmi chválila, ospevovala jeho pokoj a mužskú rozvahu. Ale pánovi Radoslavovi Opatlíkovi na tom nepripadalo nič nezvyčajné. Veď aj on, keď bol mladý, bol vynikajúcim a mužsky rozvážnym žiakom. Ako pani učiteľka dohovorila, rodičia postupne klesali k zemi. Hladko. Nikto nespadol, ani nezaškrípal nohou stoličky o podlahu. Ale pani učiteľka si jednu poznámku nechala na záver. Chcela veľmi, naozaj veľmi mierne pokarhať žiaka Ota Opatlíka. Za to, že včera si na vyučovanie priniesol vrecúško cukríkov a ani jedného spolužiaka neponúkol. Otec Radoslav Opatlík sa vzniesol do vzduchu a vyletel oknom. Bez malej stoličky. Ostatní rodičia len pokrútili hlavami. Pani učiteľka sa usmiala a zapriala všetkým príjemný zvyšok jesenného večera.

Teplá posteľ

Takto to už ďalej nemôže ísť. Nie som schopný zaľahnúť do postele skôr, ako o jednej v noci. Keď si ľahnem o jednej, tak to je ešte dobre. Lebo niekedy svitá a ja nespím. A nič nerobím, len sa dívam pred seba. Nič zvláštne mi nenapadá. Takže, dnes večer, dnes večer pôjdem spať o desiatej! Nie, o deviatej! Kdeže, o ôsmej! O ôsmej budem ležať v posteli! A ešte lepšie o siedmej! Alebo nie, o šiestej! Aspoň nebudem počúvať ten sprostý rádiožurnál, čo ma vždy rozruší! Všetky tie katastrofy sveta prežívam, akoby sa stali mne a divo mi bije srdce! Najlepšie bude o piatej, predtým, ako príde domov žena z roboty, lebo ona začne rozprávať, čo bolo a ja počúvam a hnevám sa na jej kolegov, na celý svet! Jasné, ešte pred treťou pôjdem do postele! Pred treťou, lebo potom je na našej ulici veľa áut, šoféri trúbia a hádajú sa cez otvorené okná. Keď zaspím, nebudem ich počuť. Zaspím pred dvanástou! Aby som nejedol obed, lebo keď ide človek spať najedený, tak priberá a stále sa prehadzuje v posteli! Pred jedenástou, aby ma nezobudila poštárka s rekomandom! Pred ôsmou, aby ma nebudil pes! Pred siedmou, aby ma nebudila žena, keď ide do práce! Dočerta, veď je už päť nadránom a ja nespím! Dnes už ani nepôjdem, ale zajtra...

Vzťah, alebo ulice na jedno kopyto

Timo ju hľadal všade. Doma, na ulici, v meste. Pýtal sa okoloidúcich, prosím vás, nevideli ste takú malú s dlhými čiernymi vlasmi? Nikto mu neodpovedal, každý len krútil neisto hlavou. Napokon ju našiel. Pred vchodom do domu. Timo nič nehovoril, len si hrýzol do spodnej pery, keď ju videl takú smutnú a zúboženú, nič jej nedokázal vyčítať. Aj ona mlčala. Zjedla chlieb so slivkovým džemom. Mala z neho tmavé fúzy. Zaspala. Timo vyšiel na ulicu. Predstavoval si, ako mohla blúdiť. Zdalo sa mu, keď prechádzal ulicami, že sú naozaj všetky na jedno kopyto. Aj keď bol na ňu vnútorne ešte stále trochu nahnevaný, postupne ho to prechádzalo, lebo si uvedomoval, že je to veľmi, veľmi jednoduché, stratiť sa. Ona sa zobudila. Opäť si natrela chlieb slivkovým lekvárom. Spomenula si, ako ho spolu s Timom varili u tety Viery na chalupe. Ako Timo niesol niekoľko pohárov v plecniaku do brehu na železničnú stanicu a strašne pritom fučal. Nahlas sa zasmiala. Čakala, že sa jej Timo z vedľajšej izby spýta, prečo sa smeje. Ale bolo ticho. Vyšla na ulicu. Nad ústami mala ešte tmavé fúzy od lekváru. Hľadala Tima. Timo hľadá ju. Všetky ulice sú na jedno kopyto.

Miriam ho mala rada

Miriam ho mala rada. Stále si to aj hovorila. Ale niečo jej chýbalo. Stretávali sa dosť často. Vlastne, každý deň. Ale áno, áno, veď aj pekne rozpráva. Vety sú krátke, ucelené. Vymýšľa si len minimálne. Keby si vôbec nevymýšľal, to by asi tiež nebolo dobré. Mierne fantazírovanie je sklon k romantizmu, ktorý jej je blízky. Keď šli vedľa seba, kráčal rovno, vzpriamene, nevrážal do nej lakťom, ani plecom. Bol šikovný, voňavý. Keď išli spolu do cukrárne, nikdy neprovokoval nejakým alkoholom. Vždy bez váhania zaplatil. Keď stretli nejakú jej kamarátku, neskákal do reči. Keď išli kamarátke vypadnúť preňho oči, on, akoby ich v poslednej chvíli zachytil a zatlačil ich citlivo naspäť do jamiek. Nepovedal ani slovo. Tak sa správal. Keď sa kamarátka pred ním olizla, on jej voňavou vreckovkou utrel lesklý povlak na spodnej pere. Vreckovku starostlivo zložil, akoby tam bol zabalený drahokam a nezúčastnene ju zahodil do najbližšieho odpadkového koša. Tak sa zachoval. Keď dlho nikoho známeho nestretli, nedíval sa jej provokatívne do očí. Akoby stále na niečo čakal. Keď stretli jeho známeho, srdečne ju predstavil, a keď sa priateľovi pri nej rozžiarili oči, on len nenápadne urobil nad jeho očami tieň. Miriam bola spokojná, ale mala ho len rada. Jedného dňa jej povedal, že musí v naliehavej pracovnej veci na niekoľko dní odísť. Rozlúčili sa, pobozkal jej ruku. Ako zachádzal za roh velikánskeho domu, Miriam akoby sa niečoho zľakla. Rozbehla sa za ním. Ani tomu neveril, že ju tak jednoducho našiel.

Dlžník

Pán Vykysalík si stále na televízii prepínal stanice. Stále bol nespokojný. Už ho tie farby a pozlátky prestali baviť. Naraz na jednom kanáli zbadal akéhosi človeka, ktorý vyzeral ako on a aj rozprával ako on. Hádal sa so ženou, ktorá vyzerala ako jeho bývalá manželka. Čudné bolo, že rozprávali akýmsi cudzím jazykom, zvuk ktorého nikdy nikde nepočul. Napravil sa na stoličke a uprene hľadel do obrazovky. Dej sa mu zdal povedomý. Žena na muža jeho podoby stále naliehala, ukazovala vnútro peňaženky, ktoré bolo úplne prázdne, vybrakované. Vtom zaznel telefón, pánovi Vykysalíkovi sa nechcelo vstať od televízora. Stále hľadel na dej filmu. Žena sa napokon rozplakala. Telefón neprestával zvoniť, tak sa pán Vykysalík postavil a nervózne kráčal na chodbu. Zodvihol telefón. Ozval sa hlas jeho bývalej ženy: "Milan, prepáč mi, za všetko sa ti ospravedlňujem. Asi som ti pokazila život." Potom chvíľu mlčala. "Nemáš požičať nejaké peniaze?" Dodala. Zvláštny film sa zatiaľ skončil. Pán Vykysalík ho už nikdy nevidel.

Japonská svadba

V New Yorku, v Central parku sa pri jednej fontáne fotografujú japonské manželské páry. Stoja v rade. Oddávaju ich pod zdobenou klenbou. Nie je tam vidieť. Potom novomanželia vychádzajú na oči celému svetu, k fontáne. Stoja hrdo a vzpriamene. Naširoko sa usmievajú, aby dávali najavo, že toto je, zatiaľ, najväčšia a najvýznamnejšia chvíľa v ich živote. Zaplatení fotografi a kameramani ich zúrivo snímajú z mosta, ktorý je pred fontánou. Pár sa díva hore na most, priamo do optiky kamier a fotoaparátov, ako na nebeských obyvateľov. Som na moste, mám pri sebe fotoaparát, tak sa pridávam. Japonskú svadbu som ešte nikdy nevidel. Staviam sa povedľa jedného fotografa a cvakám. Ženích si ma všíma. Zamŕza mu na tvári úsmev. Zneistie. Už nestojí tak vzpriamene ako predtým. Akoby sa mu podlamovali nohy. Všíma si ma aj nevesta. Rozširuje tváričku do ešte väčšieho úsmevu. Napokon sa usmieva srdečne a láskavo len do môjho objektívu, ostatní fotografi prestali pre ňu existovať. Tí ma registrujú. Na chvíľu skladajú svoje prístroje a zízajú pre koho to krásna, porcelánová nevesta pózuje. Napokon dvíhajú svoje prístroje, aby si natočili a odfotografovali mňa. Manželský pár spod mosta zatiaľ odchádza, už sa tam stavia ďalší. Nevesta mi ešte predtým zakývala, manžel ju stiahol k sebe za ruku, už ani na ňu, ani na mňa nepozrel. Skladám aj ja svoj objektív a odchádzam.

Na druhý deň fotografie s mojou postavou oblietajú svet. Niektoré sú umiestnené na titulných stranách slávnych farebných časopisov. Všetky boli však čiernobiele. Naspodku bol nápis: "Divný človek so starým fotoaparátom."

Dno

Toto je ozaj dno, pomyslel si Milan. Na druhý deň ho pochytilo, toto je ešte väčšie dno, ako bolo včera. O týždeň si povedal, tak takéto dno tu ešte nebolo. Prešiel mesiac. Toto je ešte väčšie dno, nedá sa nič robiť. Prešiel rok. Toto je dno! Toto je dno! Toto je dno ešte pod dnom! Ďalší rok. Toto je dno ešte pod dvomi dnami! O rok. Toto je dno pod stomi dnami! O ďalší rok. Tak toto je dno pod tisícmi dnami! O rok. Toto je dno pod miliónmi dnami! O rok. Toto musí byť to prvé dno, veď zem je guľatá! Keď dosiahol Milan zase prvé dno, povedal si, že vypláva na hladinu. Mal z toho ponárania mokrú hlavu. Pobral sa na breh. Niekto mu z pláže zobral veci, nemal sa čím utrieť. Čo si oblečie? Ako sa dostane domov? Ako sa pozrie do očí svojej manželke, keď uprostred obrovskej pláže stojí polonahý, stratený, bez možnosti dať o sebe nejako vedieť? Pohol sa, lebo zbadal v diaľke skupinku ľudí. Začal sa k nim náhlivo približovať. Zbadali ho. Bez toho, aby vydali zo seba čo i len hláska, sa ako na povel rozbehli. Utekali od neho tak rýchlo, že Milan ich nevládal dobehnúť. Vzdal to. Na chvíľu zastal a lapal po dychu. Nechcel si sadnúť na piesok, lebo mal pocit, že potom už nikdy nevstane. Pomaly zadýchaný kráčal dopredu. Došiel k asfaltovej ceste. Blížilo sa k nemu auto. Dvíhal obe ruky, aby ho zastavil. Auto prefrčalo okolo. Milan zbadal, že sa auto v diaľke obracia. Potešil sa. Dokonca sa mu na tvári zjavil aj úsmev. Auto sa blížilo, išlo ešte väčšou rýchlosťou ako predtým. Mierilo na neho. Milana na sekundu zamrazilo, potom v poslednej chvíli uskočil autu z dráhy. Auto sa obrátilo ešte raz, Milanovi sa podarilo ešte raz uskočiť. Uskočil aj tretí raz, napokon sa rozkokošené agresívne auto vzdialilo. Milan sa zlomený, vydesený a nešťastný obrátil a kráčal k vode. Hladina bola priezračná.

Cyklus "Poviedka na piatok" pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Laco Kerata (*1961) je absolventom réžie na bratislavskej Divadelnej fakulte VŠMU. Po škole pôsobil ako herec a režisér v Trnave, Čadci a v bratislavskom divadle Stoka. V súčasnosti predstavuje svoju tvorbu vo vlastnom divadelnom združení MED, hudobnom projekte Sisas Food & Keratas Drink a literárnej skupine Živý dôkaz. Je aj autorom viacerých rozhlasových hier. Vydal básnické zbierky Hriešny spánok (1991), Prišiel som, videl som... (2000), dve zbierky dramatických textov Rádiové hry (1998) a Večera nad mestom (2001) a zbierky poviedok Mám sa (2004) . Publikované poviedky sú z pripravovanej knihy s názvom Malé domov .

Výtvarník Tom Ciller experimentuje s rôznymi formami vizuálnej tvorby. Obrázok maľovaný kávou je z cyklu Cafe Art, ktorý v súčasnosti vystavuje v banskoštiavnickej kaviarni Art Cafe.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  2. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY
  3. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  4. NAŽIVO: Čo čaká ekonomiku? Sledujte #akonato konferenciu
  5. NAŽIVO: Ako na koronu reagujú úspešné firmy? Sledujte #akonato
  6. Kupujte originálne tonerové kazety HP
  7. Investície s fixným ročným výnosom od 6 % do 8 %
  8. Zaplatiť za kávu či obed pomocou správy v čete? Už čoskoro
  9. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár
  10. Covid a post-Covid: Ako sa chrániť pred kybernetickými útokmi?
  1. Kvalitné sporenie si dokážete vybaviť z pohodlia domova
  2. Tesco prináša zákazníkom potraviny za každých okolností
  3. Vedeli ste, že jablká majú svoj medzinárodný deň?
  4. Zostáva už len 7 dní na predloženie žiadosti o grant
  5. Svet môžeme zlepšiť dobrými skutkami
  6. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh
  7. Najnovšie technológie a inovácie na Gemeri? Normálka
  8. Zlaďte vaše šperky s jeseňou
  9. Nové laboratórium ekonomického experimentálneho výskumu na EUBA
  10. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí
  1. Vyučujú školy informatiku dobre? Tieto patria medzi ukážkové 20 269
  2. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 18 110
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 13 362
  4. Na Slovensku pribúdajú nové bankomaty. Viete čo v nich vybavíte? 13 310
  5. Pravá strana Dunaja môže vďaka Inchebe získať novú tvár 12 618
  6. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 168
  7. Ako pracujú horskí nosiči? Vstávajú ráno o štvrtej 10 501
  8. Kam sa vybrať za jesennými výhľadmi? 10 323
  9. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 10 227
  10. Ako vidia budúcnosť deti zo základných škôl? Budete prekvapení 10 130
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu