Výstava Thomas Bernhard a ľudia jeho života predstaví osobnosť a dielo rakúskeho spisovateľa. FOTO SME - MIROSLAVA CIBULKOVÁ
Okrem rukou a strojom písaných textov je prezentácia pozostalosti spisovateľa doplnená zvukovými záznamami, videonahrávkami a výstavou fotografií, medzi ktorými sú aj dosiaľ nezverejnené. Keďže Bernhardove texty sú zoradené chronologicky, umožňuje výstava návštevníkovi porovnávať rôzne štádiá vzniku diel a oboznámiť sa so spôsobom práce autora.
Ďalšie časti výstavy sú zamerané na životopisné údaje spisovateľa a tiež osôb, ktoré jeho život a a tvorbu ovplyvnili - spisovateľa Johannesa Freumbichlera, starého otca z matkinej strany, a Hedwigu Stavianicekovú, dlhoročnú súputníčku a blízku priateľku, ktorej Bernhard postavil literárny pamätník v diele Starý majster (Alte Meister).
Začal písať v sanatóriu
Thomas Bernhard sa narodil 9. februára 1931 v Heerlene v Holandsku, ale od detstva žil a tvoril v Rakúsku. Škola mu nešla, no mal šťastie, pretože starý otec ho dal na štúdium kresby a maľby.
V pätnástich rokoch ochorel na tuberkulózu, ktorá sa v roku 1951 plne rozvinula, a musel odísť do sanatória. Tu sa začal intenzívne zaujímať o literatúru, veľa čítal, začal písať, ale aj študovať hudbu, a keď mu to zdravie dovoľovalo, navštevoval herecký seminár a bral hodiny spevu.
V sanatóriu pri St. Veit sa Bernhard zoznámil s 35-ročnou Hedwigou Stavianicekovou, ktorá mu bola družkou až do jeho smrti v roku 1984. Koncom 50. rokov pracoval ako žurnalista pre viaceré časopisy, neskôr bol až do smrti spisovateľom na voľnej nohe.
Zmyslom existencie je smrť
Bernhard si vo svojich dielach všímal predovšetkým osamotených ľudí, ktorých osud nejakým spôsobom vyčlenil zo spoločnosti - chorých, samovrahov a podobne. Ľudská existencia bola pre neho spojená s utrpením. A čo bolo jej cieľom?
"Ak máme nejaký cieľ, potom sa mi zdá, že je ním smrť," píše v knihe Vydesenie (Verstörung). Jeho Vyhasnutie (Auslöschung), ktotré napísal v roku 1986 sa začína Montaignovým citátom: "Cítim, ako ma smrť ustavične drží vo svojich pazúroch. Nech robím čokoľvek, stále je tu."
Hlavnými postavami Bernhardových diel sú vždy "myslitelia". Nech už boli z akejkoľvek spoločenskej vrstvy, vždy to boli ľudia ducha, avšak dojemne neschopní udržiavať medziľudské vzťahy. Choroba ich tela na jednej strane ohrozuje "normálnu" existenciu, na druhej núti človeka hlbšie sa zaoberať existenčnými otázkami.
Niet nádeje, všetko je bezvýchodiskové, smrť neodvratná.
Jedna veta na pár strán
Hoci sa Bernhardove diela nečítajú ľahko po obsahovej ani formálnej stránke - dej totiž posúva hlavne prostredníctvom dlhých vnútorných monológov hlavného hrdinu, predstavujú hlboký a zaujímavý ponor do života a psychiky človeka. "Majster dlhých viet", ktoré sa často bez prerušenia ťahajú cez celé strany, však vo svojej doslova komponovanej reči nepôsobí neprirodzene. Prinajmenšom pokiaľ čitateľ rád filozofuje a obľubuje nečakané konce - knihy aj života.
Za svoje dielo získal Bernhard viacero literárnych cien v Nemecku i v Rakúsku, napríklad v roku 1968 Veľkú rakúsku štátnu cenu alebo Cenu Georga Büchnera v roku 1970.
