Marek Valášek so svojimi zverencami. FOTO - ARCHÍV
Jachtár Tatrana Bratislava MAREK VALÁŠEK reprezentoval Slovensko na letných olympijských hrách v Atlante v roku 1996. V triede finn (jednoposádková loď) skončil na 25. mieste. O štyri roky sa v triede laser pokúšal kvalifikovať aj na olympiádu v Sydney, ale postup mu o pár priečok ušiel. A tak rozbehol ďalšiu etapu svojho života, od 1. septembra 2000 pracuje ako tréner v Amerike. Pri návšteve Slovenska trávil Marek Valášek uplynulé dni aj v Bratislave.
Kde sa teda začala vaša nová, trénerská kariéra?
"V Coral Reef Yacht Clube v Miami na Floride. Som v pozícii šéftrénera mládežníckeho systému v triede optimist, čo sú pretekári do 15 rokov. Mám na starosti skupinu detí a zároveň sú pod mojím vedením aj traja ďalší tréneri, ktorí pracujú so svojimi skupinami. Pomohla mi k tomu aj najvyššia kvalifikácia, ako absolvent Fakulty telesnej výchovy a športu UK v odbore telesná výchova - angličtina som obhájil diplomovú prácu z jachtingu. Vďaka tomu som sa stal trénerom 1. triedy."
O aký klub sa jedná?
"Vlani sme oslávili 50 rokov existencie, klub má asi 650 aktívnych členov, celkovo okolo tisícky. Členmi sú aj takí, čo jazdia na motorových člnoch, venujú sa rybolovu či potápaniu. Je organizátorom najväčších pretekov olympijských tried v USA. Je to profesionálny klub pre strednú a vyššiu triedu obyvateľov, ktorý zastrešuje a vytvára podmienky pre šport. Pretekári si musia platiť členské aj účasť v mládežníckom programe."
Ako sa vlastne "upieklo" toto pôsobenie v USA?
"Počas prípravy na svoju druhú olympiádu som sa cez zimu dostal trénovať do Ameriky. Pozval ma tam jeden pretekár, s ktorým som sa skamarátil. V januári 2000 si ma všimol šéf tamojšieho mládežníckeho jachtingu a ponúkol mi prácu. Najprv som chcel dokončiť kvalifikáciu do Sydney, a keďže som nebol úspešný, tak som jeho ponuku prijal. Mal som po vysokej škole aj po vojne, tak som uvažoval, čo ďalej. Keďže som už predtým rozmýšľal o tom, že budem trénerom, tak sa mi táto možnosť zdala ako dobrá voľba."
Uspieť ako tréner v Amerike nie je určite ľahké, vy ste sa vraj prepracovali až do reprezentácie?
"Mojím zverencom bol jachtársky paralympionik Tom Franklin. Spoznali sme sa v olympijskom prípravnom stredisku americkej jachtárskej asociácie, ktoré je hneď vedľa nášho klubu. Pracoval som s ním tri roky, v kvalifikácii do Atén skončil druhý, no postupoval len víťaz. Teraz spolupracujem s mládežníckou reprezentáciou, vďaka tomu, že moji zverenci boli úspešní v súťažiach v rámci celej Ameriky."
Návrat na Slovensko vylučujete, alebo sa domov chcete vrátiť?
"Momentálny stav mi vyhovuje. Budúca spolupráca závisí len od mojej dohody s klubom. Trénujem silnú generáciu detí, ktorá by mala byť o dva roky na vrchole, takže dovtedy by som určite chcel ostať. Rozmýšľam aj o mieste univerzitného trénera, čo je postup vyššie v trénerskej hierarchii. Domov sa však určite vrátim, chcel by som trénovať deti a aplikovať tu podobný systém tréningu mládeže, v akom pracujem teraz."
Slovenský tréner v Amerike. Ako prijímajú tento fakt vaši zverenci?
"Keď začujú iný prízvuk, spýtajú sa, odkiaľ som. To je jasné. Inak je všetko úplne normálne. Dôležitá ja moja práca, nie miesto narodenia. Nejde im však do hlavy, ako u nás môžu byť jachtári, keď nemáme more. Oni si vôbec nevedia predstaviť, kde sa u nás dá jazdiť."
