Véčko alebo Dom umenia z čias socializmu. Miloš Chorvát ho projektoval ako prístavbu k Bellušovým družstevným domom na Námestí SNP. FOTO - ARCHÍV
Pretože výstava Návrat odídených v galérii Medium sa končí, všimneme si dnes ešte troch architektov.
Projektoval V-klub
K osobnostiam, ktoré okupácia Československa donútila v roku 1968 odísť do exilu, patrí aj Miloš Chorvát. Dnes 78-ročný architekt žije v Nemecku.
V Bratislave realizoval tzv. Robotnícky dom alebo Dom lodníkov v prístave (1951) a možno jeden z najvýznamnejších príkladov socialistického realizmu, Stanicu mladých mičurincov na Búdkovej ceste. V roku 1956 začal projektovať prístavbu k Bellušovým družstevným domom na Námestí SNP, teda populárny V-klub alebo Dom umenia.
Vlastný dom na Kolibe už nedokončil, v roku 1968 sa angažoval v protikorupčných aktivitách Zväzu slovenských architektov, čo ohrozovalo jeho ďalšiu existenciu. Emigroval do Nemecka, kde v rokoch 1969 - 1992 pracoval na stavebnom oddelení stavebného koncernu Karstadt v Essene. Riešil urbanistické štúdie a predprojekty obchodných domov v Nemecku, Švajčiarsku a Francúzsku.
Opera v Sydney
"Pri objavovaní osudov našich kolegov v exile človeka niekedy zaskočí aj správa, ktorá nepoteší, ale zarmúti," spomína profesor Štefan Šlachta na Borisa Uškerta (1944 - 1988), ktorý tragicky zahynul v Spojených štátoch amerických pri havárii lietadla.
Uškert odišiel v roku 1968 do Austrálie. Doma skončil Stavebnú fakultu SVŠT, ale bol hlavne reprezentačným päťbojárom a aj posledných pätnásť rokov života v USA bol členom National Ski Patrol v stredisku Heavenly Valley.
V Austrálii bol v rokoch 1969 a 1970 členom architektonickej firmy Hall, Todd & Littlemore, ktorá sa zúčastňovala na jednom z najsledovanejších projektov doby - stavby Opery v Sydney. Vo svete bol zapojený do viacerých megaprojektov industriálnej a dopravnej architektúry.
V San Franciscu napríklad v rokoch 1970 - 1974 navrhol viacero priemyselných aj rekreačných zariadení pre banské firmy a atómové elektrárne. Zúčastnil sa na navrhovaní priehrady v Brownlee v Colorade, singapurského medzinárodného letiska či hydroelektrárne na vodopádoch Idaho Falls.
Africké dediny
"Poznal som ju ešte ako študentku, mimoriadne talentovanú a skvelú kresliarku," hovorí profesor Šlachta o Viere Benickej-Larssonovej (1947). Štúdiá však dokončila po roku 1969 na známej Chalmers v Göteborgu a v roku 1976 odišla s manželom architektom, expertom OSN pre urbanistické a regionálne plánovanie, do Afriky.
V Botswane a Lesothe pracovala najprv ako architektka v Úrade hlavného architekta v Gaborone. Postupne sa však čoraz viac venovala africkej ľudovej architektúre a urobila rozsiahly architektonický výskum štyroch dedín vo východnej Botswane.
Po návrate do Švédska si založila vlastné grafické štúdio so zameraním na grafický dizajn a výstavníctvo. Je spolupracovníčkou Etnografického múzea v Štokholme a rieši úlohy nielen v Južnej Afrike, Rwande, Keni, ale aj v Estónsku, Albánsku, Vietname či Mongolsku. V roku 1999 vydala knihu venovanú štokholmskému starému mestu a jeho obyvateľom.
Stavby slovenských architektov tvoriacich v exile sa týčia po celom svete od Nového Zélandu cez Izrael až po Buenos Aires. Domov ich prinavrátila výstava i publikácia Návrat odídených profesora Štefana Šlachtu, ktorý zahraničných Slovákov a ich diela hľadal tri roky. Výstava v galérii Medium predstavuje 57 osobností z tých dvesto, ktoré našiel, knižná publikácia 88. Z výstavy, ktorá sa dá vidieť ešte dnes, sme priebežne predstavili niektorých zaujímavých architektov.
Viera Benická-Larssonová sa venovala africkej ľudovej architektúre.
