SME
Streda, 10. august, 2022 | Meniny má Vavrinec

Martin Vlado Tri poviedky

Majster krátkej prózy

Eduard Ovčáček: Slová, slová C (1968, kombinácia techník na dreve, 100 x 71 cm).

Majster krátkej prózy

Trvalo niekoľko týždňov, kým sa mladík odhodlal a stlačil zvonček s jeho menom. Otvoril mu muž, ktorý vyzeral presne tak ako v televízii. Alebo ako na fotkách v novinách či literárnych časopisoch.

"Akurát vás som čakal!" zvolal muž. "Dnes ste už šiesty."

Naznačil mladíkovi, aby ho nasledoval. Prešli úzkou chodbou do miniatúrnej panelákovej kuchynky. Muž si sadol k ministolíku a pokračoval v jedení. Bol nízkej zavalitej postavy. Jeho líca popretkávané popraskanými žilkami mali popolavo-bordové sfarbenie.

Akiste je ťažko chorý, pomyslel si mladík, ktorý zostal stáť tesne za prahom kuchyne. Snažil sa zhlboka dýchať: cítil, ako sa mu rozbehol tep a očerveneli uši. Dlane mal spotené, ruka, v ktorej držal zarosené silné dioptrické okuliare, sa mu chvela. Druhú ruku mal schovanú vo vrecku vetrovky. Bolo krátko pred Vianocami, na toto obdobie nezvyčajne prituhlo. Pozoroval slávneho muža, ako sa napcháva. Od trémy sa mu podlomili kolená. S veľkým vypätím síl napokon prekonal zábrany a ako v mrákotách sa pohol. Bez dovolenia si sadol na stoličku oproti spisovateľovi.

Len čo spisovateľ dojedol, načiahol sa po fľaši s pivom. Ťažko dychčiac ju otvoril, oprel sa o operadlo starej rozheganej stoličky a zapichol pohľad do hosťa.

Mládenec sa zahniezdil a okamžite využil spisovateľovu pozornosť: "Majstre! Chcel by som... Čítal som o vás... Videl v televízii... Prečítal som všetky vaše knižky. Chcel by som... byť ako vy... majstrom krátkej prózy. Chcel..."

Mladík chcel ešte niečo povedať, ale slávny spisovateľ ho netrpezlivo prerušil: "To je ťažké, chlapče. Ako by som ti to..."

Viac sa nenamáhal. Priložil si hrdlo pivovej fľaše k ústam a takmer celú ju stiahol. Odfúkol si, vstal od stola a stratil sa v byte.

Mladík osamel. O chvíľu k nemu do kuchyne doľahla znelka Televíznych novín a zacítil cigaretový dym. Siahol do vnútorného vrecka vetrovky. Vytiahol odtiaľ škatuľku lacných vytrasených cigariet a zápalky. Pripálil si. Schytil pivovú fľašu a na dúšok dopil, čo v nej zostalo. Sedel, fajčil a pohrával sa s veľkým kuchynským nožom, ktorý spisovateľ nechal ležať na stole.

Až po hodnej chvíli ho položil späť na stôl, prudko vstal a vybehol do mrazivého večera.

Majster krátkej prózy 2

Na recepcii sa dlho nezdržal. Vypil len pohár červeného vína a nenápadne sa vytratil. Jeho životný štýl a nadváha mu spôsobovali ťažkosti. Pre cukrovku sa musel vzdať každodenného piva aj pôžitku z väčšiny jedál. O jeho gurmánstve kolovali legendy. Naviac mal od mladosti problémy s očami a cukrovka jeho zrak ešte zhoršovala. Na rady lekárov sa snažil hýbať. Z divadla, kde si bol dnes prevziať literárnu cenu, sa preto rozhodol ísť domov okľukou. Pešo, bežnou trasou, by bol doma o desať minút.

Len čo rozsvietil, usadil sa v kresle a na odreagovanie siahol po katalógu "NECKERMANN - JESEŇ - ZIMA" (katalóg mu posielajú dvakrát ročne na jeho adresu, hoci si odtiaľ nič neobjednáva), zadrnčal zvonček. Strhol sa. Žil osamelo, na návštevy nebol zvyknutý. Keď sa však zvonenie po chvíli ozvalo znovu, zdvihol sa a šiel otvoriť.

Pri dverách stál bledý mladík s okuliarmi.

"Akurát vás som čakal. Dnes ste už siedmy," zahundral zlostne čerstvý laureát.

Naznačil ucháňovi, aby ho nasledoval. Prešli dlhou úzkou chodbou do malej kuchyne. Spisovateľ vybral z chladničky prerastanú slaninku, položil ju na stôl a prešiel ku kuchynskej linke. Očistil cibuľu, vzal chlieb a vrátil sa k stolu. S hlasným povzdychom sa zvalil na bielu rozheganú stoličku. Veľkým kuchynským nožom odkrojil hrubý krajec z bochníka bieleho chleba a na doštičke nakrájal slaninu. Potom nadrobno cibuľu. Tučnými malými rukami si nalámal odkrojený chlieb, naukladal na neho plátky slaniny a posypal cibuľkou. Pomaly jedol.

Medzi poslednými sústami zaregistroval, že mladík, dosiaľ nervózne stepujúci v kúte kuchyne, si prisadol.

Spisovateľ dojedol a zdvihol k nemu hlavu. Mládenec to využil: nadýchol sa...

"Niet nič ľahšieho," predbehol ho literát.

Prekvapený mladík na neho zízal s pootvorenými ústami.

"Niet nič ľahšieho," zopakoval majster krátkej prózy.

Mladíkov prekvapený pohľad vystriedal podozrievavý a ten sa hneď zmenil na nahnevaný.

Prozaikovi sa v mysli vybavila situácia spred vyše tridsiatich rokov v byte slávneho spisovateľa.

Posunul pred nečakaného návštevníka ešte stále veľký kus slaniny a pokúsil sa o úsmev. Potom odkrojil hrubý krajec chleba a podal mu ho spolu s veľkým kuchynským nožom...

Žart smrti

V meste bývam na sídlisku Pri jazere. Názov sídliska je výstižný - vedľa panelákov je jazero. Nikdy som sa v ňom nekúpal. Som neplavec. Človek nevábnej telesnej konštrukcie. V najväčších horúčavách mi je najlepšie v chládku reštaurácie.

Jazero v lepších zimách zvykne zamrznúť. Takáto jeho podoba je mi bližšia. Hoci dnes už iba na pozeranie. No ako dieťa som bol dobrým korčuliarom; prvé kanadky spolu so sánkami mám dodnes odložené v pivnici. Nie som športový typ - korčuľovanie je jediným športom, ktorý som v detstve zvládol. Odvtedy som sa na korčule nepostavil.

V treskúcich zimách postávam dlho za oknom svojho tichého jednoizbového bytu na druhom poschodí. Pozorujem korčuliarov. Často pritom myslím na detstvo - náš ľad pred blokom. Spomínam si, ako som niekedy zaujatý hokejom alebo len tak, preháňaním sa bez hokejky a puku po klzisku, zmeškal sobotné kino. Prenasleduje ma pocit, že tie časti fantomasovskej či žandárskej série filmov s Funesom - hoci odvtedy šli mnohokrát v televízii - som dodnes nevidel.

V januári, v tom dlhom mesiaci, má väčšina ľudí zimy už plné zuby. A niekedy to podľa toho aj vyzerá: akoby už mala prísť jar. No prejde týždeň-dva a znovu sa ochladí. Tohtoročný január skončí o pár dní. Dnes je nedeľa.

"Aký je tvoj vzťah k nedeli?" opýtalo sa ma raz jedno dievča.

Ona potom o svojom vzťahu k tomu dňu napísala básnickú zbierku. Ja som svoj negatívny postoj k nedeli ešte nevyužil. A pritom mám s ňou problém od detstva: po nedeli nasleduje pondelok. Na pondelok som musel myslieť už v nedeľu predobedom. Škola. Nekonečne dlhý týždeň strachu. Školský pach - správnejšie by však bolo množné číslo, lebo školských pachov síce nie je veľa, ale je ich viac než jeden - som bytostne neznášal. Mám to dodnes kdesi hlboko v sebe.

Dnes je to už s nedeľou lepšie. Tie dlhé letné nedele, chvejúce sa v horúcom mestskom vzduchu, chodievam zabíjať do ľudoprázdnych klimatizovaných obchodných domov. Môcť v nedeľu pracovať je Božia milosť. Tí, čo ju majú, by na to nemali zabúdať.

Dívam sa cez okno svojho bytu na zamrznuté jazero. Je neskoré popoludnie, na jazere sa mihá len zopár postáv. Medzi nimi sotva desaťročný chlapec bez korčúľ. Rozbehne sa a šmykne. Ďaleko od miest, ktoré by sa dali identifikovať ako pevná pôda pod nohami. Chlapec sa opäť rozbehne a šmykne. Predstavím si: chlapec sa rozbehne a... ľad pod ním sa preborí...

Čo by som v takej chvíli urobil, vidiac to z okna svojho bytu? Utekal by som k jazeru, ako by som najrýchlejšie vládal, a strmhlav skočil za chlapcom do diery v ľade? Neviem plávať. A keby som aj vedel, nedopadlo by to dobre. Čo by som mohol spraviť? Privolať pomoc? Akú? Políciu, hasičov, potápačov, 155-ku? Najlepší by boli potápači. Ale aké majú telefónne číslo?

Jediné, čo môžem spraviť, je napísať báseň.

Odlepil som sa od okna a presunul sa k písaciemu stolu. Sadol som si, vzal papier, pero a napísal tieto verše:

smrť má pauzu fajčí

a usmieva sa

na chlapca ktorý skúša

pevnosť ľadu na jazere

smrť fajčí je akási čudná

naťahuje čas

už sa stmieva

z paneláka oproti

nahnevaná

mama volá

syna

chlapec sa

ešte raz šmykne

smrť zvážnie

zabuchne sa okno

zabrechá pes

zajtra

sa ide do školy

Básni som dal názov Žart smrti.

Vrátil som sa k oknu. Chlapec tam ešte bol.

Rozbehol sa a šmykol. A znovu: dlhý rozbeh, kratší šmyk. Chlapec sa nachádzal na zasneženej ploche takmer v strede jazera, kam sa korčuliari neodvážia. Mal vyšmýkaných niekoľko dráh.

Odrazu prestal. Niečo skúmal. Rozmýšľal som, čo ho mohlo zaujať. Žeby puklina v ľade? Striaslo ma. Vybehol som z izby na chodbu. V skrinke pri vešiaku mám odložený starý vojenský ďalekohľad - darček od otca, bývalého vojaka z povolania. Vrátil som sa k oknu a zamieril ďalekohľad na chlapca.

Chlapec, ktorý zostal na jazere už celkom sám, sa práve pohyboval do kruhu a podupával pravou nohou. Skúša pevnosť ľadu, napadlo mi. Po chvíli prestal krúžiť a dupať, zostal stáť ako prikutý. Vzápätí vyskočil. A v momente, celou váhou tela, dopadol späť na ľadovú plochu jazera. Druhýkrát ma striaslo. Zložil som si spred očí ďalekohľad a od šarvanca tam vonku odvrátil zrak. Predstavil som si: vyskočí najvyššie ako vie a... Od hrôzy ma opäť striaslo. Otočil som sa chrbtom k oknu a neprítomne hľadel do izby.

Zotmelo sa.

Podišiel som k malému rádiu položenému na stole vedľa básne, ktorú som pred polhodinou napísal, a zapol ho. Koaličná rada sa nedohodla na podmienkach... Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky neschválili novelu zákona... Samovražedný útočník odpálil nálož... Európu zasiahla vlna extrémnych mrazov...

Vtom nado mnou niečo buchlo. Prudko som sa otočil tvárou k oknu.

Na niektorom z vyšších poschodí sa hlučne otvoril oblok. "Maroš, domov!" zakričal smerom k jazeru energický ženský hlas.

"Domov! Ale okamžite!" zdupľovala nahnevaná mama.

Chlapec sa pozeral kamsi ponad mňa. Chcel zaiste protestovať, ale okno, kde upieral svoj zrak, sa s hrmotom zabuchlo. V diaľke zabrechal pes. Chlapec sa posledný raz rozbehol a šmykol. A pomaly, so zvesenou hlavou, sa pohol k nášmu paneláku.

"Zajtra sa ide do školy!" vykríkol som úľavou.

Hlas som mal poznačený predchádzajúcou úzkosťou.

Ešte chvíľu som sa cez tmavý oblok bytu pozeral na chlapca, ktorý sa z nohy na nohu vliekol domov.

Keď vošiel do brány, prešiel som od okna k písaciemu stolu. Zažal som stolnú lampu a niekoľkými rýchlymi pohybmi rúk zničil dnešnú báseň.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Martin Vlado (1959) žije v Košiciach. Učí technológie priemyselného a umeleckého tvárnenia kovov na Technickej univerzite. Knižne publikoval básnické zbierky Prskavky / Malé básne do tmy (1997), Kafedrála / Sen ortodoxného kávičkára (2000), Park Angelinum (2001), Muž oblačného dňa (2003) a v spoluautorstve s Petrom Bilým bibliofíliu Insomnia (2003). Prózu publikoval v Slovenskom rozhlase, denníku Pravda a mesačníkoch RAK a Slovenské pohľady. V súčasnosti má rozpracované dva rukopisy - básnický (Lomová mechanika) a prozaický (Žart smrti).

Eduard Ovčáček (1933) patrí k najvýznamnejším súčasným českým maliarom. V šesťdesiatych rokoch v tvorbe experimentoval so znakovou architektúrou písma, stal sa priekopníkom lettristickej línie výtvarného umenia. Svoje obrazy spred štyridsiatich rokov bude vystavovať pod názvom Začiatky v bratislavskej galérii Linea na Drieňovej ul. 34, vernisáž bude v utorok 6. septembra a ako hosť sa predstaví džezové duo Matúš Jakabčic & Luboš Šrámek.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku
  2. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur
  3. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky
  4. Prehľad a automatizácia
  5. Odomknite si články na mobile a počítači. Stačí jedno predplatné
  6. Na Oravskej priehrade s Kalim aj Spievankovom. Vidíme sa naživo
  7. Pláže Dominikánskej republiky kraľujú medzi najlepšími na svete
  8. Kde u nás kúpite domácke potraviny
  1. Shell: So znižovaním emisií to myslíme vážne
  2. Sezóna slovenského ovocia je v plnom prúde
  3. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur
  4. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku
  5. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky
  6. Prehľad a automatizácia
  7. Dopyt v Bratislave mierne klesol, ceny však stále rástli
  8. Šéf PLANEO: Budúcnosť obchodu je v službách
  1. Pláže Dominikánskej republiky kraľujú medzi najlepšími na svete 10 777
  2. 100 ovocných druhov, ktoré u nás dokážeme pestovať 10 659
  3. Kam príde, tam vypredá. Nitran vymýšľal vlastný cider dva roky 8 587
  4. Dráčik nepúta príbehom, ale perlami ducha 5 680
  5. Kupón na cestu do Thajska, USA a Vietnamu so zľavou 888 eur 5 565
  6. Najbohatšie mesto v stredoveku, divoký západ na Slovensku 4 477
  7. Kde u nás kúpite domácke potraviny 3 608
  8. Miliónová autorka Táňa K. Vasilková: Po úspechu som netúžila 3 176
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
  2. Post Bellum SK: Kaviarne: dobrá adresa, politika aj štamgasti
  3. Robert Puk: Sú mestské časti pre Bratislavu nebezpečné?
  4. Róbert Thomas: Zaparkovať auto priamo v parku ?! Pre niektorých ,,žiaden“ problém
  5. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Žijeme si tu ako v rozprávke
  6. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Utečenci spali na lehátkach a platili za nich ako v luxusnom hoteli.
  7. Martin Greguš: Team-building za cca 5 899 eur - je to možné? Pozrime sa na počet zamestnancov, ktorý sa opäť raz vymkol z podkontroly - Metropolitný inštitút
  8. Daniel Bíro: V Bratislave malo byť metro. Aké sú história a súčasnosť tohto projektu?
  1. Věra Tepličková: A to je koniec, vážení! Čaká nás už len zima, hlad a beznádej... Ak nezasiahne Matovič... 128 131
  2. Martin Sústrik: Korupcia v ruskej armáde 25 486
  3. Tomáš Harustiak: Kto šetrí ma za tri / Ako vyžiť z minimálnej mzdy ? / Dá sa vyžiť z minimálnej mzdy ? / Prečo Slováci nemajú peniaze / Ako vyžiť z dôchodku / 11 477
  4. Ján Šeďo: Očovčania majú do zajtra hladovku, obchod "stráži" medveď ! 10 481
  5. Post Bellum SK: Dovolenka v Juhoslávii ako príležitosť na emigráciu 6 645
  6. Jana Melišová: Svet sa zmenil... 4 563
  7. Ingrid Tkáčiková: Poslanec Kuriak, ďakujem, že viem to, čo na Slovensku nechcem 3 287
  8. Monika Nagyova: Moja babka zažila kvôli podvodníkom trýznivé minúty, ktoré by neželala nikomu. 3 076
  1. Monika Nagyova: Moja babka zažila kvôli podvodníkom trýznivé minúty, ktoré by neželala nikomu.
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 45. - Arktída - Posledná plavba lode Karluk 3/3 - Návrat do civilizácie, 1914
  3. Jiří Ščobák: Kde dnes môžeme ušetriť? Znížiť spotrebu a náklady?
  4. Jiří Ščobák: Proč bychom si měli zapamatovat jméno Anna Chadimová? Co nám po ní zůstalo?
  5. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Ružinovská televízia - pod kontrolou politikov
  6. Monika Nagyova: O žene, ktorá milovala rúško
  7. Jiří Ščobák: Krásne a zaujímavé historické poistné zmluvy: Existovala aj čisto slovenská poisťovňa? A čo bola „zmluva odvážna“?
  8. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
SkryťZatvoriť reklamu