Robia to inak ako zvyšok Slovenska, dokonca aj sveta. Projekt Crossroad (križovatka) združenie STOPA Slovensko, ktoré pomáha ľuďom bez domova vyjsť z ulice, zaradili hodnotitelia OSN na druhé miesto z vyše 150 projektov 55 krajín sveta.
Ocenenie si od organizácie World Habitat Awards prevzal štatutár združenia PAVOL SABELA, ktorý sa už vyše 20 rokov venuje sociálnej práci. Posledné roky cíti frustráciu z vládnych útokov na mimovládky, vo svojej robote však stále vidí zmysel.
"Mali by sme tlačiť na to, aby sme nevytvárali len funkčný mechanizmus bezdomovectva, lebo aj spoločnosť bude oveľa lepšie reagovať, keď uvidí, ako mimovládka bezdomovectvo ukončuje a že z jej klientov sa časom stanú tí istí platitelia daní," hovorí Sabela.
V rozhovore sa dočítate:
- ako sa stali inšpiráciou pre východnú Európu,
- prečo je vyššia šanca na ukončenie bezdomovectva v ich zariadení než v nocľahárni,
- čo na Vallovi chváli a čo považuje len za prázdne slová,
- prečo zrazu v centre Bratislavy pribúda ľudí bez domova.
Sociálnej práci sa venujete vyše 20 rokov. Čo vás pri tom drží?
Páči sa mi, že každý deň je tu iný, zároveň sa stále posúvam. Začínal som ako dobrovoľník na uliciach a teraz chodím na medzinárodné konferencie.
Baví vás to robiť na Slovensku?
Nie, absolútne nie. Tu je to boj s veternými mlynmi, neustále sa snažíte hovoriť o tom, že nie ste nepriateľ a neohrozujete ani štát či systém. Do toho ešte počúvate, že ste zahraničný agent alebo lobista.
Na každej medzinárodnej konferencii musím odpovedať na tie isté otázky, pričom pár rokov sa to dialo našim maďarským kolegom. Trikrát sa ma pýtali, či nám nespôsobí problémy s vládou, ak by sme náhodou vyhrali cenu. V akej normálnej krajine sa ma toto môže niekto spýtať? Naši medzinárodní partneri sledujú, čo sa tu deje, a je to strašná hanba všade, kam prídete.
A aj tak tu spolu sedíme na Hodžovom námestí.
Hej. To je tiež hrozné. Keby som robil túto istú prácu v inej krajine, veď jazykové zručnosti na to mám, tak by to nemusel byť problém. Opustiť to, čo tu robíme, by mi bolo ale ľúto. Investoval som do toho desať rokov života. Možno ma to raz omrzí, poviem si dosť a prenechám to niekomu, kto Slovensku ešte verí.
Vy už neveríte?
Vôbec.
Inšpirácia pre postsovietsky blok
Keď som do googlu napísal človek bez domova, dostal som sa k fotkám žobrajúcich mužov v špinavom oblečení navrstvenom na sebe a a alkoholom. Na Slovensku žije podľa posledného sčítania vyše 71-tisíc ľudí bez domova, vyzerajú takto všetci?
Viditeľné bezdomovectvo je na úrovni piatich až desiatich percent. Zvyšok je takmer neviditeľný. Nenavštevujú centrá pre ľudí bez domova, snažia sa fungovať v spoločnosti, spia u známych na gaučoch, autách, dodávkach, karavanoch, chatkách, maringotkách, svojpomocne postavených búdach či opustených budovách. Snažia sa vyzerať ako každý jeden z nás, preto sa najťažšie hľadajú - sú našou primárnou cieľovou skupinou.
V čom sa líšite od nízkoprahových zariadení pre ľudí bez domova?
Sme zariadenie dôstojného bývania, takže každý tu má svoj vlastný priestor, kľúče, môže kedykoľvek prísť aj odísť a nie je limitovaný. Ak sa rozhodne, že je čas na zmenu a posun do bytu, pomôžeme mu. Žiadnemu klientovi tu nehovoríme, kedy musí odísť, môžu tu zostať dovtedy, dokedy to potrebujú.
Nechceme ísť do kvantity a nebudeme to tu preto ani zväčšovať, aj keď by sa do izieb zmestili poschodové postele. Pre nás je prioritné, aby mal každý svoj dôstojný priestor pre seba. Výnimku robíme, len ak chce bývať s kamarátom. Chceme im tu budovať autonómiu, keďže na to máme čas, s každým sa poznáme hlbšie a dôvernejšie. Tým sa tiež odlišujeme od nocľahární a nízkoprahových zariadení.
Klienti pracujú v sociálnej kaviarni, platí sa tu dobrovoľným príspevkom. (zdroj: SME - Marko Erd)Kto tu teraz býva?
Projekt je zatiaľ postavený na mužoch, máme tu aj seniorov s dlhodobou históriou bezdomovectva, aj ľudí so závislosťami, hoci v súčasnosti abstinujú, sú tu tiež ľudia so psychiatrickými diagnózami. Na deti registráciu nemáme a na ženský priestor ešte čakáme, umiestnime doň pravdepodobne seniorky.
Vlastníci bytov v Bratislave s ťažkosťami prenajmú nehnuteľnosti aj študentom. Ako to, že sa vám ich darí presvedčiť, aby dali kľúče vašim klientom?
Väčšinu bytov máme cez projekt Dostupný domov a pár cez svoje kontakty ľudí, ktorí veria v program dôstojného bývania a sami nám ponúkajú tieto možnosti za prijateľné ceny. Akurát pred týždňom sme dostali jednu takúto ponuku.
Takto to funguje aj v západných krajinách Európskej únie?
Toto, čo máme tu, je barcelonský štýl. Nové zariadenie, ktoré pripravujeme, pôjde podľa londýnskeho vzoru. Radšej budem hľadať nové budovy a samostatné jednotky v rámci susedskej zástavby, než aby som koncentroval 50 ľudí na jednu kôpku. Takto to na Západe nefunguje.
V takejto skupine sa potom veľmi rýchlo šíria negatívne faktory ako alkohol a drogy. Platí, že čím väčšie zariadenie, tým viac napätia a konfliktov, klienti tam potom vytvárajú rôzne koalície. V malých komunitách vznikajú skôr pozitívne väzby, ľudia sa tu navzájom podporujú.
Čo na vás hovoria susedia?
Milujú nás tu. Keď idú zo škôlky, zastavia sa u nás na kávu. Keď tu boli Sýrčania, doniesli nám sem sýrske jedlo a deti si zahrali futbal s utečeneckými deťmi.
