ADAM GEBRIAN je český architekt a popularizátor architektúry. Pred pár rokmi so svojím vtedy dvojročným synom strávil tri mesiace v Barcelone. Tam sa zmenilo aj to, ako vníma mesto.
Do Bratislavy o tom prišiel porozprávať na konferencii Start with Children. Jeho syn Filip prišiel s ním.
Gebrian porovnáva verejný priestor v Barcelone či Lisabone s tým v Česku a na Slovensku. Hovorí o tom, že ľudia majú radi iných ľudí a pobyt vo verejnom priestore má priniesť aj nekomfortné situácie.
V rozhovore sa dočítate:
- ako Hollywood môže za to, že ľudia sa sťahujú na predmestia,
- ako vníma marketing v architektúre,
- prečo prestal pracovať ako architekt,
- prečo žije v malom byte v centre Prahy a nechce sa odsťahovať,
- či môže byť dobrý priestor aj škaredý,
- ako pri cestovaní z miesta získať čo najviac.
Je váš syn v Bratislave prvýkrát?
Áno. Sme tu len chvíľu, boli sme sa pozrieť na fontánu na Námestí slobody, kde sa stretol s kamarátom a začali po sebe strieľať vodnými pištoľami. Nie je až také dôležité, kde ste a ako to tam vyzerá, ale s kým ste. To platí aj pri cestovaní.
Z dlhodobého pozorovania som zistil, že zabaviť sa dá na rôznych miestach, aj na takých, kde je to pre dospelých prekvapivé.
Vo vašich knihách píšete o mestách, kde vždy strávite niekoľko mesiacov. Písali ste o Barcelone, Lisabone, Tenerife a viacerých amerických mestách. Ako si ich vyberáte?
Do Barcelony sme išli kvôli mojej žene Markéte a jej doktorátu. Väčšinou je v pozadí rozhodovania práve ona a my s Filipom ju nasledujeme.
Mám rád pesničku, ktorú spieva Ringo Star, I will be fine anywhere (Bude mi dobre hocikde) a myslím, že je to pravda. Keď ste v pohode sám so sebou a so svojimi najbližšími, tak môžete byť kdekoľvek.
V úvode vašej prvej knihy hovoríte, že by ste nemohli bývať na predmestí. Prečo nie?
Keď hovorím, že človek môže byť kdekoľvek, tak myslím najmä dočasne, nie trvalo. Ja a moja rodina máme radi kompaktné husto zaľudnené mestá, ktoré sú dosť veľké na to, aby ste v nich mohli byť anonymní, a dosť malé na to, aby ste náhodou mohli stretnúť nejakých známych. Väčšinou sú to mestá okolo jedného -dvoch miliónov ľudí.
Mám rád, keď majú ľudia k sebe blízko. Len čo tá hustota klesá, tak narastá na dôležitosti súkromný priestor a klesá ten verejný. A mňa verejný priestor vždy zaujímal viac než súkromný.
Prečo ľudí stále lákajú predmestia?
Je na to veľa dôvodov, ja vám poviem jeden zábavný. Keď som študoval v Los Angeles, jeden kolega mi povedal: Keby ste chceli zmeniť svet, tak to musíte urobiť tu v Los Angeles a my to cez Hollywood dostaneme do zvyšku sveta.
V Los Angeles je obrovské množstvo samostatne stojacích rodinných domov s bazénom a palmou v krásnom prostredí. Veľa ľudí, ktorí sa na to dívajú, si hovoria, že to by tiež chceli. Neuvedomujú si, že žijú v inom klimatickom pásme, v inom spoločenskom zriadení a že sa to tam napríklad vôbec nehodí.
Druhá vec je, že vlastniť niečo, čo je iba moje, nemať žiadne spoločné steny so susedmi, vyzerá ako vrchol individuálnej slobody a ten najväčší úspech. Ja som to nikdy nechcel. Oveľa zaujímavejšie mi pripadalo byť v malom byte, ale na skvelom mieste a to miesto môcť využívať.
Kedysi som navštívil výborného brazílskeho architekta Paula Mendes da Rocha, ktorý býval vo veľmi malom byte v São Paole. Keď sme sa tomu čudovali, povedal: Žijem v jednom z najlepších miest na svete, sú tu fantastické reštaurácie, kaviarne, kiná, koncertné sály, čo by som robil doma? To mi pripadalo také jednoznačné, že odvtedy to mám v hlave.
Aby bolo jasné, ja nemám komu čo hovoriť o tom, ako má žiť. Len občas rozprávam o svojom živote, aby boli ľudia s niečím konfrontovaní. Napriek tomu to často vyvoláva silné reakcie, akoby som kritizoval životy iných.
Najčastejším momentom, keď sa ľudia vyberajú žiť na predmestia, je narodenie dieťaťa. Ani vtedy ste nad tým neuvažovali?
Zažil som veľa rozhodnutí rodičov, ktorí konajú v prospech svojich detí. Ale my nie vždy vieme, čo deti naozaj potrebujú. Často sa mýlime a až neskoro zistíme, že sú pre ne dôležité iné veci.
My sme nikdy nezažili situáciu, že náš syn musí mať svoju vlastnú izbu, a na to, aby ju mal, musíme mať takúto veľkosť domu alebo bytu. Alebo že syn chce mať domáce zviera, tak musíme mať záhradu, a keďže nemáme dosť peňazí, tak si ju postavíme na poli 40 kilometrov za mestom a potom zistíme, že tam nie sú žiadne spoločenské funkcie a tak musíme dochádzať každú chvíľu do mesta autom. Keď sa niekto takto rozhodne, mal by si uvedomovať, že všetky jeho rozhodnutia majú nejaké dôsledky, pozitívne a negatívne.
Ja som si tiež uvedomil, že posledných niekoľko rokov nechodím na bicykli, pretože ho nemám kam dať.
Keby som býval inde, tak by som na bicykli jazdil častejšie. Takže to má vplyv na život, musíte si len ujasniť, čo je pre vás dôležité a čo nie je. Veľa ľudí, ktorí chceli žiť v rodinnom dome v prírode na kraji mesta, tam išli s falošnými očakávaniami. Naša odolnosť proti marketingu a reklame je slabá.
