FOTO
Životospráva
Jedno ráno vstanem skoro ráno. Druhé ráno vstanem ráno. Iné ráno vstanem neskôr ráno. Iné ráno vstanem ešte neskôr ráno. Iné ráno vstanem napoludnie. Iné ráno vstanem popoludní. Iné ráno vstanem k večeru. Iné ráno vstanem večer. Iné ráno vstanem neskoro večer. Iné ráno vstanem na konci leta. Iné ráno vstanem na Vianoce. A tak sa to opakuje. Až jedného dňa nevstanem. Veď načo? Vonku je ulica tam, kde bola. A Viera stále žije s tým sprostým Vilom.
Marcel Mikola píše rozsiahlu novelu
Spisovateľ Marcel Mikola si na stole rozložil notebook. Rozhodol sa, že napíše román. Alebo dlhšiu novelu. V hlave sa mu objavili slová recenzie, ktorú by na seba napísal: "Najnovšie dielo Marcela Mikolu osciluje na pomedzí rozsiahlej novely a románu. Hoci ho košatosť fabuly odkazuje do hlbších literárnych vôd, liace sujetu drží Mikola pevne v rukách. Nedovolí mu rozbehnúť sa..." Áno. Tak akosi mienil napísať svoje najnovšie dielo.
Uvaril si kávu a otvoril textový editor. Opatrne si upíjal a hľadel na žiarivo bielu plochu monitora. "Na Mikolovi je najvýraznejšia jeho schopnosť vytvoriť na malom priestore plastické a uveriteľné postavy zrodené v neliterárnom svete a ukotvené v hmote diela silou autorovej imaginácie..." splietal Marcel v hlave. Z kávy mal už len studené zvyšky na dne hrnčeka a biela plocha bola poškvrnená vetou: "Veľkým nájomným domom na Miletičovej ulici sa ozývalo mohutné ranné prdenie." V Mikolovej strapatej hlave sa začala preháňať veta: "Umným miešaním vysokého s nízkym, nekompromisné vyhľadávanie morálneho v nemorálnom..." Vtom niekto zaklopal na dvere. Mikola otvoril. Pred prahom stála poštárka. "Dobrý deň, pán Mikola, keby ste boli taký dobrý, idem práve okolo, a podpísali sa mojej dcére..." Mikola zobral do rúk výtlačok zbierky poviedok z prostredia dedinských hip-hoperov Vysoká obloha, nízke oblaky. "Ako sa volá?" spýtal sa. "Gitka. Teda Margita," povedala zrumenená poštárka. Mikola vpísal do knihy: "Gitke, svojej vernej čitateľke. Marcel."
Spisovateľ Marcel Mikola sedí a hľadí do notebooku. Pribudla v ňom ďalšia veta: "Mal ho na svedomí miestny poštár..." Ďalej sa zatiaľ nedostal. Nevedel sa rozhodnúť, ako sa poštár bude volať. Zato sa mu v hlave objavila ďalšia veta z recenzie: "Spôsob, akým Mikola kreuje mená svojich postáv by si zaslúžil samostatnú štúdiu." Na dvere opäť niekto zaklopal. Pred prahom sa tentoraz objavil nevýrazný muž v bordovom obleku. Pri nohách mal položený veľký balík. "Dobrý deň. Volám sa Igor Obselka. Som manažérdirektorom firmy Potešenie záhrady. Dovolili sme si využiť váš súhlas a vytvorili sme na základe vami zaslanej fotografie popkultúrnu ikonu. Keby ste sa mi láskavo podpísali na dodací list," povedal muž a strčil Mikolovi pod nos formulár. Marcel ho podpísal, muž vložil formulár do vrecka na saku, odmietol pozvanie na kávu a odišiel. "Najvýraznejšou vlastnosťou Marcela Mikolu je schopnosť spojiť popkultúrne s umeleckým v harmonickej jednote," pomyslel si Mikola. Postavil balík do predsiene, rozbalil ho a vytiahol z neho plastového záhradného trpaslíka so svojou tvárou. Trpaslík sedel na pni, na kolenách mal rozložený notebook. Z monitora plasticky vystupovali písmená: "Veľkým nájomným domom na Miletičovej ulici sa ozývalo mohutné ranné prdenie."
Lambada
Zaspievam teraz lambadu
čo chutiť bude trpko.
Mne iba zhorší náladu,
vám vstanú vlasy dupkom.
Je o človeku, ktorý si
z divadla spravil hobby.
A začal chodiť do porôt,
možno to ešte robí.
Na recitačných súťažiach
mal všetko pevne v rukách:
zaklopkal večer na izbu
a šup-šup už bol dnuká.
Tam učil mladé dievčatká,
ako vraj dýchať musia,
keď v recitácii uspieť chcú,
a tak im skúšal prsia
či dvíhajú sa raz a dva
či držia správne rytmy.
Tak učil dýchať štrnástky
na festivale v prítmí.
V šedivom prítmí svietila
len červeň z detských líčiek,
keď doktorova plochá dlaň
vkĺzla do nohavičiek.
Tak vďaka tomu pánovi
z dievčat sa stali ženy.
Ráno im dali diplomy
a odovzdali ceny.
A to je koniec lambady
presmutnej piesne, ktorá
je o človeku z poroty,
čo sa hral na doktora,
čo udeľoval uznania
a vravel veľké slová.
Spoznali ste ho, priatelia?
Pán doktor.
Mačka došla
Mačka došla s fľašou vína, nech si vraj vypijeme. Trochu ma to prekvapilo, veď to bola normálna mačka. Ničím nebola zvláštna. Sem-tam ma z roztopašnosti poškriabala, a preto sme nemali celkom ideálny vzťah. Mačka doniesla moje obľúbené víno, račiansku frankovku. Opili sme sa. Mačka mi stále tvrdila, že ona sa správa normálne, ako zviera a že nemôžem od nej očakávať, že sa bude hrať so mnou ľudským spôsobom: navonok úsmev, teplé slová, v skutočnosti, klamstvo, úskok, podraz. Ešte mi zdôraznila, že rozvedená tridsaťročná suseda Eva, ktorá žije sama a necháva si odo mňa všeličo u seba doma opraviť, vraví celému okoliu, že som malý nadržaný trto s veľkou hlavou a malým rozumom, čo ju neustále otravuje. A ja hlupák som si podľa výrazu Evinej tváre, keď sa stretneme, namýšľal, že je do mňa tajne zaľúbená a plánovane vyhľadáva moju spoločnosť. Na druhý deň po rozhovore s mačkou mi bolo trochu zle. Mačke nebolo nič. Správala sa normálne, vôbec nie prítulne. Skákala po streche, akoby sme sa včera vôbec nerozprávali. A ja som na medziposchodí čakal na Evu. Keby sa jej tak pokazil splachovač!
Dobrý človek
O pol jedenástej ktosi zazvonil. Povedal som si, že neotvorím. Potom zazvonil ešte raz, druhý, tretí, piaty, potom striedal prestávky s intenzívnym zvonením. Po chvíli zvonil už zúrivo, neprerušovane. Potom začal do dverí kopať, následne trieskať akýmsi tupým predmetom. Potom som začul údery sekerou, a na to rev motorovej píly. Až sa napokon moje dvere rozpadli na dlhé trieskové strapce. Bradatý človek s imidžom apoštola, celý spotený, červený a udýchaný vošiel dnu a uprene, s výrazom šialenca, sa mi díval do očí. Ja som mlčal, na nič som sa nezmohol. Ktosi mu nahovoril, že v mojom byte stretne dobrého človeka.
pán cukor
prší. pán cukor dnes celý deň sedí pri telefóne. vo večerníku mu vyšiel inzerát.
mám štyridsať rokov. darujem polovicu života.
značka: len vážne.
zatiaľ sa nikto neozval.
charitatívna zbierka v uliciach bratislavy. na kamennom námestí dve dievčatká, jedna z nich nesie v náručí priesvitnú schránku na peniaze a usmieva sa, druhá oslovuje chodcov. oproti nim kráča pán cukor.
- prispejte na deti v detských domovoch... prispejte na deti v detských domovoch...
- ja som už prispel. tri som urobil.
ostrava hlavná stanica, nočný bufet. dva stoly, pult a vzduch ťažký prepáleným olejom, pani za pultom háčkuje pléd. po stole pod oknom sa prechádzajú muchy. na druhom stole svieti umastený kus papiera so zvyškom zemiakovej placky. je napitá olejom ako huba. z jednej strany stola skaut z vroclavi, z druhej profesionálna mandarínka. má to vyšité na ramene. ten skaut. mandarínka si v malom zrkadielku kontroluje fasádu. mierne sa jej olupuje. skaut si delikátne ukrajuje z placky. plastikovým príborom.
- jesteś... jak to powiedzeć... jesteś nie tylko pękna...
- vim.
- jesteć... jak to powiedzeć... jak to powiedzeć...
- a vim!
- jak to powiedzeć...
- jo, budem šukat.
- tak jest! swętnie!!
za sklom stánku s pečeninami sa mastno lesknú šťavnaté cigánske pečienky, klobásky, šašliky. na chodníku pred stánkom stoja dvaja bezdomovci. nosy majú nalepené ne sklo.
- hm, tak tu by som vedel pracovať.
- hm, chvíľu.
pani z piateho umrela. pri schránkach viselo parte. zbehol sa pri ňom hlúčik obyvateľov domu.
- to je tá, čo stále chodila v čiernom, - poznamenal ktosi.
- aspoň ju nemusia prezliekať, - pomyslel si pán cukor. vzápätí zistil, že to povedal nahlas.
Príbeh
"Keby si sa ma trochu snažila pochopiť," sklonil hlavu, "ja som zostal nažive." Po chvíli dodal: "Ťažko sa to vysvetľuje."
"Ani ja som na neho neprestala myslieť."
Spomienka
Samozrejme, že onanoval na účastníčkach svojich besied. Fotil si tie najzaujímavejšie. Spočiatku sa snažil zachytiť aj atmosféru, zdokumentovať účastníkov a umiestnenie loga sponzora, postupne sa čoraz viac sústreďoval na divákov. Diváčky. Mimika, gestá, spánok, otázky, svetlo, pohyb. Predstavoval si ich myšlienky, vžíval sa do atmosféry, veku, skúseností, príbehov, slovnej zásoby, trémy. Vymýšľal, čo by povedal teraz.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Živý dôkaz (*2005) je komorný javiskový program a zároveň názov personálnej únie prozaikov, básnikov, hercov, dramaturgov, režisérov a vydavateľov. Program Živého dôkazu tvoria akustické cvičenia, kolektívne rytmické radovánky, nenapodobiteľné pohybové aktivity a odvážna bezprostredná prezentácia krátkych literárnych útvarov samotnými autormi spôsobom v našich končinách právom považovaným za exotický. Personálnu úniu Živý dôkaz reprezentujú Koloman Kertész Bagala, Karol D. Horváth, Vladimír Janček, Laco Kerata a Silvester Lavrík.
Živý dôkaz vystúpi dnes 19. augusta o 16.30 v šapito Literárneho cirkusu na multimediálnom festivale HODOKVAS v Pezinku.
