BRATISLAVA. Keď bola malá a kráčala zo školy domov, zakričali na ňu, že je „vy***aná Maďarka". Doteraz ju posielajú „za Dunaj", a keď ju začujú rozprávať po maďarsky, ozvú sa, že „na Slovensku po slovensky".
Laura Bárczi z Nových Zámkov dnes študuje medzinárodné vzťahy na Univerzite Komenského v Bratislave.
„Keď som šla so spolužiačkami z gymnázia do Nitry, učiteľky nás bežne upozorňovali, aby sme zvážili používanie maďarčiny, a pripomenuli nám, čo sa stalo Hedvige Malinovej," hovorí.
Vysokoškoláčku Malinovú v roku 2006 zbili v Nitre, hovorila, že preto, že rozprávala po maďarsky. Záver vyšetrovania bol, že sa skutok nestal, hoci verejnosť videla zakrvavené fotky študentky.
Mladíkovi hovoriacemu po maďarsky zas nedávno v Bratislave na Šafárikovom námestí neznámy páchateľ v bunde s logom futbalového klubu Slovan priložil nôž na krk. Vyviazol so škrabancom na brade.
Pár dní po útoku v stredu 5. marca Laura Bárczi spolu so spolužiakmi z univerzity Tamásom Csandom, Rebeccou Horváthovou a slammerkou Veroni Gyenge zorganizovali zhromaždenie.
Rečnila na ňom aj Lucia Molnár Satinská, dcéra Júliusa Satinského, ktorá má maďarské korene. Útoky na menšinu podľa jazykovedkyne zrkadlia politické nálady v krajine. Najčastejšie k nim dochádzalo koncom 40. rokov, v 90. rokoch za éry mečiarizmu aj v období útoku na Malinovú, tesne po vzniku prvej vlády Smeru s nacionalistami z SNS a HZDS.
„V poslednom čase to vyzeralo, že takéto útoky sú na ústupe, momentálne sa dozvedáme o ďalších prípadoch," hovorí Molnár Satinská.
Rozmýšľajú dvakrát
„Ja som mala šťastie," hovorí Horváthová, ktorej sa podarilo vyhnúť šikanovaniu, pretože po slovensky nehovorí s prízvukom. „Vždy som vedela skryť, že som Maďarka, keď som potrebovala."
V električke sa jej to však nepodarilo. Keď telefonovala, automaticky prepla do maďarčiny. Od opitého muža za to schytala pľuvanec do tváre.
„Bol to extrém, ktorý sa nestáva každý deň," hovorí.
Csandovi sa nikdy nestalo, že by naňho niekto napľul, priznáva však, že pred otvorenou nenávisťou ho môže chrániť aj to, že je muž.
"V Nových Zámkoch som nikdy nezažíval, že musím rozmýšľať dvakrát," porovnáva situáciu v Bratislave so svojím rodiskom. „Keď mi volá mama, automaticky prepínam do maďarčiny, ale v Bratislave sa tomu na verejnosti vyhýbam, lebo za to schytávam divné pohľady."
Niektorí zažívajú šikanovanie aj v školách. Kostrbatejšia slovenčina, zvláštne umiestňovanie zvratných zámen sa a si či nesprávne skloňovanie môže na skúške budiť zlý dojem. Ovplyvňuje to potom aj známky.
„Je to začarovaný kruh," uvažuje Horváthová. „Poznám viacerých, ktorí majú zo slovenčiny pre posmešky strach, a preto sa do nej ani nechcú púšťať. Potom odchádzajú do Budapešti a Slovensko prichádza o talentovaných ľudí," myslí si.
