BRATISLAVA. Na stene vedľa dverí visia medené tabuľky, ktoré ukazujú, ako vysoko siahala voda počas záplav. Každá ďalšia záplava na Dunaji je výraznejšia, posledná tabuľka z roku 2013 je zhruba na úrovni ramien.
Ďalšia povodeň už pre lodenicu vodáckeho klubu Dunajčík môže byť posledná. „Lodenica to nemusí vydržať a členovia už nemusia zozbierať financie ani sily, aby to obnovili,“ hovorí bývalý predseda klubu Vladimír Mišík.
Najstarší bratislavský vodácky klub niekoľkokrát musel začínať úplne od nuly. Viackrát menil aj sídlo.
Tento rok klub oslavuje storočnicu a do budúcnosti má veľké plány. V bratislavskom Lide chce zostať a namiesto lodenice, ktorú po vojne postavili z vyradeného vojenského skladu ako provizórne riešenie, chcú postaviť novú, odolnú proti vrtochom Dunaja. Aby mohli získať peniaze, potrebujú ju čo najskôr dostať do územného plánu.
Dunajčík okrem športovej činnosti ponúka aj aktivity pre verejnosť.
V článku sa dočítate:
- ako vznikol Dunajčík a ako prežil 20. storočie,
- ako chcú postaviť novú lodenicu a čo na to potrebujú,
- v čom je dnes vodáctvo iné ako v minulosti,
- ako vyzerajú aktivity pre verejnosť.
Skauti začínali skromne
V areáli vodáckeho klubu na petržalskej strane Dunaja oproti novému downtownu je rodinná atmosféra. Stretávajú sa tam mladí športovci, rodiny s deťmi aj seniori, ktorí v klube prežili celý život.
„Ja som sa tu v podstate narodil,“ hovorí Vladimír Mišík a nie je jediný.
Dunajčík je najstarší z bratislavských vodáckych klubov, ktoré stále fungujú. Prežil druhú svetovú vojnu, komunizmus aj prechod do nového milénia.
Založila ho v roku 1924 skupina 14- až 17-ročných skautov, ktorých zlákala voda. „Keďže nemali peniaze ani lode, vtedajšia československá armáda im poskytla z dnešného pohľadu už nevyhovujúce ťažké lode určené na posun popri brehu,“ vysvetľuje Mišík.
Pohybovať sa vo vtedajšej spleti ramien však bolo jednoduchšie ako v hlavnom toku, a tak sa im darilo spoznávať Dunaj a okolie Bratislavy.
Vodný šport v tom období už v Bratislave niekoľko desaťročí fungoval, jeho symbolom bol Maďarský veslársky klub a Nemecký veslársky klub, elitné kluby, kam by mladých slovenských chlapcov ani neprijali.
Dunajčíci, vtedy ešte 2. oddiel vodných skautov, si pre svoje lode vybavili sklad v Zimnom prístave, kam neskôr pribudla väčšia loď Jola Alica.
Na nej už vyrážali na väčšie expedičné plavby, jednou z nich bola plavba po Váhu do Kolárova a potom Malým Dunajom proti toku naspäť.
„Jeden z veslujúcich v kronike spomína, že dreli ako mulice a s vypätím všetkých síl sa pohybovali rýchlosťou kilometer za hodinu,“ hovorí Mišík.
Neskôr sa klub presunul na druhý breh Dunaja, do časti, kde je dnes most Apollo.
80 rokov vo vyradenom sklade
Po druhej svetovej vojne boli ich budovy na brehu, ktorý patril Nemeckej ríši zlikvidované a dunajčíci sa nemali kam vrátiť. Pri bombardovaní Apolky prišli aj o celý vodný park, ktorý evakuovali do Zimného prístavu.
Okrem lodí a lodenice prišli aj o členov. Veľká časť z nich bola českej národnosti, ľudáci ich počas vojny vypudili.
Začať odznova sa im podarilo cez známosti v Demokratickej strane a na Lido, trochu bližšie k Starému mostu, „dočasne“ presunuli vyradený vojenský sklad zo Železnej studničky. „Sme v zhruba v 80-ročnom provizóriu,“ pripomína Mišík.
Budova je pri povodni priamo v toku Dunaja. „Je v podstate zázrak, že ešte stojí,“ hovorí bývalý predseda. Vysoká voda zasiahne lodenicu každých 12 - 13 rokov. Prvý rok po povodni je činnosť klubu v podstate ochromená, do lodenice sa chodilo len čistiť a opravovať.
Novú budovu treba otočiť tak, aby bola orientovaná v smere toku, nie naopak. Celý obytný priestor, klubovňa, posilňovňa, musia byť nad úrovňou tisícročnej vody. Lode budú v spodnej časti, v prípade povodne sa budú dať uložiť na horné poschodie alebo vyviazať.
„Tým, že je to občasné riešenie, tak je núdzová evakuácia jednoduchá,“ hovorí Mišík.
Veľké plány
Lodenice v súčasnom územnom pláne na Lide nie sú, vodáci čakajú na schválenie zmien a doplnkov, ktoré sa týkajú oblasti na petržalskom brehu.
Nová štvrť v Petržalke počíta s lávkou od Eurovey aj s električkou Čítajte Postaviť lodenicu by chceli čiastočne z príspevku z projektu Danube Bike & Boat, na ktorom bratislavská župa spolupracuje s maďarskými partnermi.
"Vznikne tu zaujímavý produkt cestovného ruchu, jedným smerom by sa chodilo na loďkách, naspäť na bicykloch,“ vysvetľuje Mišík.
Lodenica Dunajčíka je na to ideálna. Na rozdiel od väčšiny lodeníc v Karlovoveskej zátoke stojí vedľa medzinárodnej cyklotrasy.
Nová lodenica bude stáť asi 1,2 milióna, z projektu na ňu vedia získať 700-tisíc, na zvyšok si chcú zobrať úver. Aby peniaze stihli získať, potrebujú, aby zmeny a doplnky boli schválené už v novembri. „Inak sme takpovediac pod vodou,“ hovorí Mišík.
Keďže pozemky patria mestu a sú zverené Petržalke, pri príležitosti stých narodenín požiadali o predĺženie nájomnej zmluvy na 99 rokov.
Aj pre verejnosť
Okrem novej budovy má klub plán aj viac sa otvoriť verejnosti. Už niekoľko rokov organizuje večerné hodiny kajakovanie, kde učí základy, cez víkendy organizuje splavy.
Koho šport osloví a zapadne do kolektívu, má možnosť stať sa členom klubu. „Pracujeme na tom, aby tu bol prístup pre tých, ktorí nie sú členmi,“ hovorí tréner Ondrej Michalík. „Musí to však mať nejaký režim.“
Na Dunaj by sa podľa neho zmestilo oveľa viac ľud, ako teraz, otázka je, ako ich tam dostať a pomôcť im prekonať strach. Tých, čo sa boja ísť do hlavného toku, sa snažia zobrať na Draždiak, do Jaroviec alebo do ramien.
Zresetovať si hlavu po práci na vode? Kajakovať sa v centre Bratislavy je jednoduchšie, ako sa zdá Čítajte V Dunajčíku sa snažia udržať členstvo v klube ako na začiatku, teda prístupné pre každého. Ročné členské je sto eur plus drobné príplatky, napríklad za uskladnenie lode. Ročne do klubu pribudne desať až pätnásť členov, celkovo ich je okolo stovky, podobne ako v niektorých ďalších bratislavských kluboch. „120 je asi taká psychologická hranica,“ myslí si Michalík.
Kajakovanie v Bratislave dnes vyzerá trochu inak ako pred sto rokmi. Do 60. rokov sa dalo plaviť desiatky kilometrov v dunajských ramenách v slabom prúde, ramená neskôr zasypali lomovým kameňom.
„Ja si ešte pamätám, ako som išiel z Bratislavy do Rusoviec na kajaku po hlavnom toku a naspäť po ramenách až sem po kúpalisko Lido,“ spomína vodák Juraj Tkáč.
Druhá rana pre bratislavských vodákov prišla s vodným dielom Čunovo, ktoré vytvorilo významnú bariéru.
„Veľmi aktívne pracujeme na tom, aby sa v rámci Bratislavského dunajského parku obnovilo niekoľko týchto ramien, napríklad Ovsištské rameno,“ povedal Mišík.
