BRATISLAVA. Medzi plastovými stoličkami a slnečníkmi reštaurácie vidno pootvorené ošarpané dvere, za ktorými je dočasná výstava. Vstup je na vlastné nebezpečenstvo a zadarmo. Tak pracovali aj nadšenci, ktorí ju pripravili.
Výstava Miesto toho na Ventúrskej 4 je priamo v izbách schátraného Mestského domu účastníkov odboja. Dom je zaplnený rôznymi kuriozitami, je tam vyše 50 diel od 66 umelcov.
Budovu vlastní mesto a kedysi v nej bola aj kaviareň, ľudovo prezývaná "U fašistov". Posledným nájomcom bola reštaurácia na prízemí, približne pred desiatimi rokmi.
V bývalej kuchyni nasiaknutej mastnotou a pachmi je dnes natiahnutá kozia koža, na ktorej sú namaľované jaskynné výjavy provokačne odkazujúce na súčasné dianie.
V článku sa dočítate:
- ako vnímajú výstavu zaslúžilí umelci,
- čo všetko ponúka,
- prečo bola otázka jej vzniku urgentnou.
Za výstavou stojí občianske združenie Vox loci. Vzniklo koncom minulého roka a založil ho kolektív výstavy Rozptyl, ktorý vlani oživil chátrajúci azylový dom na Karpatskej.
Výstavu otvárali v piatok popoludní, program mal trvať do desiatej večer. Návštevníci dom budú môcť navštevovať každý štvrtok, piatok, sobotu a nedeľu od 14.00 do 19.00 hod.
Potrvá do 13. septembra a potom sa zrejme posunie o dom ďalej. Čo bude s domom v tejto chvíli ešte nie je isté, mesto si objednalo štúdiu, na základe ktorej rozhodne, čo ďalej.
Je ako pátračka
Deň pred otvorením boli v dome výtvarník Milan Kosmel s partnerkou. Pomýlili si dátum a tak sa stali prvými oficiálnymi návštevníkmi výstavy. Kosmel sa prišiel pozrieť na dielo svojho syna.
„Na týchto domoch sa mi páči, že je to vždy taká investigatíva. Chodíte po rôznych izbách a nikdy neviete, čo na vás čaká,” opisuje. „Človek príde a zľakne sa, všetko je tu špinavé a zašmudené, ale zrazu je tu tá myšlienka, kontrast, a to tmavé zlo odpadne a vnímate tú kreativitu. To je to prekvapenie.”
Predtým bol aj na výstave Rozptyl.
V schátranej budove vznikla výstava súčasného umenia. (zdroj: Marko Erd)„Viac ako rozdiel tu vnímam vývoj, zdá sa mi, že to narástlo a organizátori nám dokázali, že sa vedia vtesnať aj tam, kde by na to druhí ani nepomysleli. Dobré umenie môžete postaviť kamkoľvek,” hovorí.
Kosmelovi vrstevníci podobne vystavovali za bývalého režimu, napríklad v Sade Janka Kráľa alebo pri tuneli pod hradom, kde bolo kedysi staré kúpalisko a tepláreň. Nikto z vtedajších pohlavárov o tom nevedel, šlo by o nezákonnú činnosť.
Dnes Nadácia mesta Bratislavy podporila združenie sumou šesťtisíc eur, ktoré použilo na strážnu službu, požiarnikov, elektrinu a materiál. Na honoráre nezvýšilo.
Diela tvorcovia platili z vlastného. Spolupracujú aj s ďalšími kolektívmi, napríklad s ľuďmi, ktorí stoja za garážovými koncertmi pod Prístavným mostom a festivalom Hradby samoty.
„Niektoré veci tu boli pre mňa ako výtvarníka síce na hrane, ale to je jedno, sú to mladí umelci a nebude ich za to nikto prenasledovať,” hovorí Kosmel.
Od hororu k hravosti
Do konca septembra budú v dome ešte tri komentované prehliadky, a aj s autormi diel. Dátumy zverejní združenie na sociálnej sieti.
Vystupovať budú aj performeri a vo vnútri sú aj dve interaktívne diela, jedno iskrí a pripomína snímku z hororu, a s ďalším sa môžu návštevníci pohrať, pričom si aj poriadne zacvičia.
Na prízemí je vystavená aj pošta, ktorú zozbierala Agáta Kertész od ľudí, ktorí reagovali na jej výzvy vylepené v meste.
Tereza Mazúrová si v budove zariadila aj izbu pre "depresiu, izoláciu a hnitie".
Kanceláriu tam má Mario Coufal, ktorému sa tak vraj splnil sen. Je v nej "chlpatý a sliedivý" nábytok.
Zaujímavé stretnutie zažila Iveta Haasová, ktorá sa tu kedysi pripravovala na prijímačky na VŠVU. Na najvrchnejšom poschodí sú dvere s ceduľkou akademického maliara Františka Stoklasa, ktoré teraz obopína jej dielo.
Najmladší vystavujúci má 15 rokov, najstarší 78 a je ním Rudolf Sikora. Pod svoju inštaláciu, prečiarknutý hákový kríž a červenú hviezdu, napísal „Nepodrobujme sa vopred”, čo je parafráza výroku historika a spisovateľa Timothyho Snydera „Nevzdávajte sa vopred”.
„Treba sa sem ísť pozrieť, je to tu veľmi vrstevnaté a cítiť, že mládež cíti svoju dobu,” pozýva na výstavu Sikora.
V každej z miestností domu sa nachádza niečo iné. (zdroj: Marko Erd)Dom nemusíte chápať, len zažiť
V budove nie sú toalety ani pitná voda, organizátori sa však dohodli, že svoje toalety pre návštevníkov výstavy sprístupnia obe susediace prevádzky.
Keďže bola budova roky nevyužívaná, bolo treba zaistiť bezpečnosť rôznymi pomocnými konštrukciami. Napríklad zábradlie na schodisku istia drevené tyče a stropy niektorých miestností zas kovová sieťka, pretože z nich opadávala omietka.
„Nerobíme galériu, spracúvame priestor,” hovorí člen združenia Richard Hronský. Stojí pred sochou jednorožca vychádzajúceho priamo z plesnivej steny. Myslí si, že galérie môžu niektorých odpudzovať, lebo im nie je jednoduché rozumieť. „Sem však môžete vojsť bez toho, aby ste chápali.”
Podobnú skúsenosť má aj maliar Andrej Dúbravský. Vystavoval v zatvorenom mäsiarstve, na ostrove na Zlatých pieskoch, v nedokončenom metre aj v skleníku v botanickej záhrade.
„Každý z týchto nevýstavných priestorov má inú zaujímavú atmosféru, ktorú nemáte šancu vytvoriť v klasickej galérii s bielymi stenami,” hovorí Dúbravský. "Aj keď je pozadie ošarpanej steny rušivé alebo v miestnosti nie je ideálne svetlo, pozorný divák vie aj v takýchto sťažených podmienkach rozlíšiť, čo je dobrý obraz."
Hronského takýto prístup očaril v opustenom sirotinci v Modre. Už roky tam vystavujú študenti Školy umeleckého priemyslu Jozefa Vydru v Bratislave. Rovnako je na tom aj festival Tehláreň a Hradby samoty alebo projekt Pokoje v Prahe.
Chcú byť pri ľuďoch
Hugo Raýman, Kristína Majvitorová, Lukáš Sobota, Richard Hronský a Adam Balogh zo združenia Vox loci sa k domu na Ventúrskej dostali náhodou. Tip im dal riaditeľ úseku nájomného bývania hlavného mesta. Výstavu pripravovali od marca.
„Chceme približovať verejnosti kultúru, čo nás tu zároveň aj spája. Je tu priestor, v ktorom sa dá stretnúť, porozprávať, a v ktorom sa dá spoločne rásť,” hovorí Adam Balogh.
Zábradlie je zaistené drevenými tyčami. (zdroj: Marko Erd)Kristína Majvitorová kolegu doplnila, že ich výstava môže osloviť aj ľudí, ktorí sa v umeleckej scéne nepohybujú alebo ju vôbec nevnímajú. Majvitorová je pôvodne právnička, teraz však študuje umenovedné štúdiá na Masarykovej univerzite v Brne, potom, čo spoluorganizovala výstavu Rozptyl.
„Je to urgencia, ktorá vychádza od mladých študentov umenia, nie je to robené sterilným spôsobom, kde starší etablovaný kurátor prizve mladšieho umelca a vystavuje ho. Tu sú výtvarníci, ktorí robia výstavu samým sebe,” hovorí Lukáš Sobota.
