Železná opona pri Devíne zničila tisícky životov. Úspešnosť úteku bola v jednotkách percent

Keď sa po skončení druhej svetovej vojny v amfiteátri pod devínskym bralom konali veľké oslavné zhromaždenia, málokto by si vedel predstaviť, že o pár rokov bude Slovanské nábrežie namiesto rieky susediť s ostnatým drôtom.

Zákon o ochrane štátnych hraníc z roku 1951 umožnil vznik železnej opony a tým z z Devína vytvoril zvláštnu zónu. Stredoveký hrad patril medzi najvýznamnejšie pamiatky, ale dostať sa k nemu bolo v 50. rokoch takmer nemožné.

Neskôr si návštevníci zvykli, že sa na sútok Moravy a Dunaja pozerajú cez vysoký plot s ostnatým drôtom.

Prekročiť sa hranicu a preplávať na rakúsku stranu sa pokúsili tisícky ľudí. Väčšina neúspešne.

Takmer štyri desaťročia bez slobody pohybu tvoria významnú časť devínskej histórie. Po 35 rokoch od pádu železnej opony ich pripomína nová výstava na hrade Devín, ktorý patrí pod Múzeum mesta Bratislavy. Spolupracovalo na nej s Ústavom pamäti národa.

Hranica nie je korzo

„Železná opona nie sú len drôty a ploty,“ hovorí na úvod komentovanej prehliadky šéf archívu ÚPN Peter Mikle.

Pozdĺž štátnej hranice, od Moravského Svätého Jána až po Čunovo, boli nakladené aj míny, pohraničiari mali zariadenia na nočné videnie a ich psy boli vycvičené, aby človeka zadržali, prípadne aj zabili.

„V roku 1948 si nikto ani z vrcholných špičiek komunistickej strany nepredstavoval, že reálne celú našu republiku ohradíme ako koncentračný tábor,“ hovorí Mikle.

Rok 1951 však priniesol zákon, ktorý legitimizoval použitie zbrane aj proti vlastným občanom na štátnej hranici.

Prvá časť výstavy vysvetľuje v širších súvislostiach, čo železná opona vlastne znamenala, aké opatrenia komunistický režim zaviedol, a opisuje vznik pohraničnej stráže.

„Máme veľké množstvo návštevníkov zo zahraničia, ktorí možno ani netušia, čo vlastne železná opona bola,“ hovorí Milan Zálešák, vedúci hradu Devín a kurátor výstavy. Situáciu v Európe v druhej polovici 20. storočia im vysvetlí mapa aj prehľadné texty.

Ďalšia mapa sa zameriava na úsek slovensko-rakúskej hranice. „Najlepšia bolo určite utekať z Petržalky, keďže Petržalka je jediný suchozemský úsek s Rakúskom,“ hovorí Mikle a ukazuje na mape aj údaje, koľko ľudí sa pokúsilo o útek a na ktorom mieste.

Odrezaný Devín

V obľúbenosti útekov bol Devín hneď za Petržalkou, aj preto priamo pod hradom sídlila 11. rota pohraničnej stráže.

Údaje na mape sú z 50. rokov, keď bola na útek cez hranice ešte aká-taká šanca. Úspešnosť sa podľa Mikleho pohybovala od päť do desať percent. V nasledujúcich desaťročiach to bolo čoraz menej a menej.

Súvisiaci článok Súvisiaci článok Najprv sa tu zhromažďovali Nemci, potom komunisti. Amfiteáter na Devíne je kultúrnou pamiatkou Čítajte 

„Každý totalitný systém, je jedno či ľavicový alebo pravicový, sa veľmi rýchlo adaptuje, učí sa, tak to bolo aj s pohraničnou strážou,“ hovorí Mikle. „Každý jeden útek bol zdokumentovaný ako podnet zlepšiť a ešte efektívnejšie zapracovať rôzne poznatky do činnosti pohraničnej stráže.“

Po období osláv konca vojny na konci 40. rokov sa v 50. rokoch Devín pre návštevníkov uzavrel. Špeciálne povolenie bolo potrebné nielen na hrad, ale aj do samotnej mestskej časti.

Neskôr bol hrad opäť sprístupnený a robili na ňom archeologický výskum aj rozsiahle konzervačné práce.

(zdroj: Ústav pamäti národa)

Za desaťročia totality sa menilo aj využitie amfiteátra pod Devínom. Jeho prvá podoba vznikla ešte pre potreby Nemcov, keď Devín patril nacistickej tretej ríši. Hlavná budova, ktorú poznáme dnes, slúžila komunistom na oslavy Slovanského dňa.

Keď sa začala strážiť štátna hranica, do budovy sa nasťahovala devínska rota a fungovala tam do polovice 60. rokov. Potom objekt premenili na kaviareň.

„Z kaviarne ste mali výhľad asi na desať metrov, pretože hneď na druhej strane cesty boli drôtené zátarasy, ktoré oddeľovali Slovanské nábrežie od rieky,“ opisuje Zálešák. „To bola realita, v ktorej žili predchádzajúce generácie.“

Artefakty aj príbehy

Výstavu pretína na polovicu drôtený plot, pripomínajúci skutočné devínske zátarasy. "Nechceli sme ísť do imitácie jedna k jednej, skôr sa hráme s imagináciou ľudí, ktorí prichádzajú na výstavu,“ hovorí Zálešák.

V priestore sú aj unifoma pohrančiara, kanady, zariadenie na nočné videnie či hodinky, ktoré pohraničiari dostávali za odmenu.

„Tento bizarný dar dostali pohraničiari, ktorí úspešne vykonali zadržanie na štátnej hranici. Veľmi nadnesene možno povedať, že život človeka v socializme bol vyvážený jednými hodinkami,“ hovorí Mikle.

Z výstavy Pozor, hranica! Devín v železnej opone 1948 - 1989 (zdroj: Dominika Bolgáčová /MMB )

Výstava prináša aj niekoľko príbehov ľudí, ktorí sa o útek pokúsili. Niektorým sa to podarilo, drvivú väčšinu zadržali a najmenej 42 ľudí na hranici zahynulo.

Pri príprave použili autentické dokumenty z činnosti Pohraničenej stráže. Výstava sa nevyhýba ani sporným témam, ako bola spolupráca časti civilného obyvateľstva s pohraničiarmi.

Hrad nie je len múzeum

Výstava sa koná v jednom z troch výstavných priestorov hradu. Dejinám pevnosti sa venuje výstava v hornom hrade, pri vstupe do areálu je ešte jeden výstavný pavilón s drevenou konštrukciou, ktorá zastrešuje archeologický nález z rímskeho obdobia doplnený výstavou o dejinách archeologického výskumu.

Okrem vzdelávacej funkcie sa múzeum snaží otvoriť hrad aj iným aktivitám a širšiemu publiku. Dlhodobo ponúkajú program pre rodiny s deťmi, minulý rok tam zorganizovali aj hodiny jogy či dídžejské sety. Toto leto by chceli spustiť aj letné kino.

Zálešák pripomína, že aj Devínska hradná skala je národnou prírodnou pamiatkou.

Stredný a horný hrad sú síce v ruinách, dolné časti areálu sú zelené. Niektoré z trávnatých plôch sú vykosené, niektoré nie.

"V spolupráci s Bratislavským ochranárskym združením sme vytipovali zóny, kde sme nechali rásť, čo tam prirodzene rastie,“ hovorí Zálašák. „Máme tu ovečky a kozy, ktoré nie sú len atrakciou pre návštevníkov, ale aj spásajú zelené časti areálu.“

Na to, aby podporili pobytovú funkciu hradu, chce múzeum čoskoro na nádvorí mobilný stánok s občerstvením. Súťaž na prevádzkovateľa by sa mala konať v máji. Zatiaľ je v areáli pre návštevníkov len voda.