Posledných 18 rokov mohla samospráva v Devíne pod nútenou správou len kúriť a svietiť. O hody, školu, škôlku, Mikuláša, Deň detí, ihriská ani komunitné priestory však miestni úplne neprišli.
Devínčania sa stali aktivistami, na chod obce prispievali aj z vlastného. Kde nemohol investovať obecný úrad, prispeli občianske združenia, ktoré sa naďalej mohli uchádzať o granty a peniaze od nadácií.
Marta Potančoková objavila pivnicu, ktorú pretvorila na klubové kino, Miriana Materáková zoznamuje vo svojom ateliéri malých Devínčanov s umením, Pavol Maruščák zohnal peniaze na ihrisko pre školu a Daniela Keseliová pomáhala pri výstavbe ihriska so záhradou pre deti.
V článku sa dočítate:
- Prečo zakladali združenia, aby mohli tvoriť.
- Ako vyzerá situácia v Luhyni a prečo mal Devín šťastie.
- Čo dal aktivistom bývalý primátor Ivo Nesrovnal, keď ho požiadali o pomoc.
- Aký je rozdiel medzi Devínom a suburbom.
Krízový stav skončil pred polrokom, mestská časť však ešte musí rozpočet konsolidovať do roku 2027. Potom podľa nového zákona, ktorý presadila vláda Eduarda Hegera, zbankrotuje ako bežná firma.
Inak by dlhy Devín splácal podľa informácií bývalej prednostky Lenky Satinovej ešte ďalších 80 generácií, teda približne do roku 4400. Súčasná starostka Jana Jakubkovič si však myslí, že bez zásahu štátu by ani to nestačilo.
Bývalý starosta v roku 1995 založil akciovku Devín Holding. Chcel postaviť byty, namiesto toho obec priviedol na mizinu. Dlhy splácal z nových dlhov, až musel v roku 2005 zasiahnuť štát.
Obec už nebola schopná splácať ani úroky a starostov nápad nakoniec dokončila finančná skupina J&T. Jej štvrť sa volá Zelené terasy.
Nepriala by to nikomu
Miestni sa práci pre obec venovali nezištne a niekedy aj pomaly, keďže každý mal vlastnú prácu na plný úväzok. Na všetky spoločenské akcie sa skladali, napríklad na tombolu cez hody, do ktorej prispievali maličkosťami.
„Načo plakať, že sme toho nemali veľa. Naše deti z toho majú zážitky, priateľstvá a hlavne - chcú tu aj ďalej žiť, lebo majú k Devínu vzťah,“ hovorí Materáková.
„Bavilo nás to a stále baví, len už nie sme takí aktívni. Rozhodila nás aj pandémia, ktorá trochu zabrzdila komunitný život a ľudí presmerovala skôr na aktivity v Bratislave,“ povedala.
Podobnú skúsenosť by nepriala žiadnemu mestu ani dedine na Slovensku. Občania by byť podľa nej mohli byť ešte oveľa aktívnejší, ak by nemuseli nahrádzať obec v jej základných povinnostiach.
„Postavíte ihrisko, ale už nemáte energiu na to, aby ste na ňom zorganizovali basketbalový turnaj,“ hovorí.
Po oddlžení budú môcť pripraviť aj väčšie akcie a uchádzať sa napríklad aj o granty, čo majú do roku 2027 zakázané. Očakávajú aj dostavbu cyklochodníka, ktorý prepojí mestskú časť s mestom. Dúfajú, že sa v dedine postaví aj lekáreň a ambulancia pre doktorku.
„Jednoducho, konečne tu budeme môcť začať normálne fungovať a peniaze pôjdu ľuďom a nie exekútorom,“ hovorí Maruščák.
Materáková rozmýšľa aj o nadstavbe ateliéru. Inšpiráciou je aj Dobrý trh z Panenskej ulice v Bratislave, darilo by sa mu podľa nej aj v Devíne.
Ateliér Miriany Materákovej, v ktorom zoznamuje deti s umením. (zdroj: Marko Erd)Nie všade mali také šťastie
Dosah nútenej správy vidno najmä na stave ciest a chýbajúcich chodníkoch v centre obce. Zvyšok tvoria nové štvrte s radovou zástavbou, podobnou ako v ktoromkoľvek inom satelite Bratislavy. Kostol, krčma, škola, ihriská a vínne pivnice sú však v centre, kde roky chýbali len obchod a kaviareň.
Ako dva v jednom ich postavil jeden z najbohatších Slovákov Patrik Tkáč aj s parkoviskom. Nechal vyasfaltovať aj rozbitú cestu s priechodom pre chodcov k detskému ihrisku, ktoré tam postavilo združenie, v ktorom je Daniela Keseliová. Opravený úsek cesty končí pri Tkáčovom dome.
Devín mal okrem majetných mecenášov šťastie aj na polohu. Pár minút od domu majú miestni všetko, čo ponúka hlavné mesto.
Počet obyvateľov Devína sa za 20 rokov viac než strojnásobil. (zdroj: Matej Patka)Luhyňa v okrese Trebišov, ktorá bola v nútenej správe sedem rokov, také šťastie nemala. „Verejný život u nás na sedem rokov úplne zastal. Nemali sme nič, mohli sme len kúriť a svietiť, a aj to bolo otázne dokedy,“ hovorí starostka Luhyne Mária Sedláčeková. Kultúrny život podľa nej znovu kriesi združenie Luhynčan, hody však neorganizujú doteraz.
Dedina s tristo obyvateľmi na maďarskom pohraničí prišla o poľnohospodársku pôdu aj trávnaté pozemky a vzali jej aj budovu obecného úradu. Kúpila ju firma Agrozona, je nevyužívaná a chátra.
Devín ako mestská časť prišla len o pozemky. Škôlku, školu, hasičskú zbrojnicu, kultúrny dom aj obecný úrad vlastní bratislavský magistrát.
Sedláčeková vie o Devíne, odkedy na ministerstve financií v roku 2013 riešila prechod obce do nútenej správy. Po Devíne boli druhou obcou na Slovensku. Luhyňa za bývalého starostu nepreplácala úver na spoluúčasť na oprave obecného domu z eurofondov.
Výhovorky a nezáujem
Starostke Devína sa nepáči, že sa za tie roky okolo obce utvorila predstava, že sa do nej nesmie investovať. Nazvala to výhovorkou. Hlavné mesto a jeho spoločnosti podľa nej investovať mohli.
„Výsledkom takéhoto, nazvime to nezáujmu, je, že máme polovicu katastra neodkanalizovanú a to sa nachádzame v hlavnom meste. Ulice sú neosvetlené, budovy nezateplené, verejný priestor v celej obci, ale aj pri najnavštevovanejšej kultúrnej pamiatke v kraji vyzerá úplne zúfalo,“ odkazuje na okolie hradu Devín.
Jakubkovič sa investičný dlh snaží dobehnúť, môže však len apelovať na mesto. Podarilo sa jej rozbehnúť vznik denného stacionára pre dôchodcov. Onedlho v obci otvoria aj ambulanciu všeobecnej doktorky.
Detské ihrisko s ovocným sadom, ktoré pomohla vybudovať Daniela Keseliová spolu so združením Náš Devín. (zdroj: Marko Erd)Namiesto peňazí im dal víno
Nútenú správu občania spočiatku nevnímali. Materáková si všimla zmenu, až keď si prečítala odkaz na dverách škôlky. Zápis nových detí neumožňovala a chátrala, syna teda prihlásila do Dúbravky.
Opravu škôlky dedina už nemohla zaplatiť. Záchrannú akciu rozbehla Potančoková, ktorá zorganizovala benefičný koncert aj burzu. Prispel aj miestny podnikateľ. Rodičia potom založili združenie, ktoré prebralo starostlivosť nad škôlkou.
V pivniciach pod ňou je aj komunitný priestor s klubovým kinom. Pred 13 rokmi to bola zatuchnutá jama, kde sa skladovali prepálené výhrevné oleje. Teraz tam pravidelne organizujú workshopy a je tam aj menšie divadelné javisko.
Priestor našla Potančoková v roku 2011 a začala ho čistiť, hoci Devínčania neverili, že z neho vytvorí niečo užitočné. Keď zmizla zatuchlina a priestor sa otvoril, pridali sa k nej ďalší dobrovoľníci. Založili združenie, vyzbierali peniaze a v roku 2019 klub otvorili verejnosti.
Ako ich deti rástli, pribúdali nové potreby. Na rozpraskanom školskom ihrisku sa však do lopty zakopať nedalo.
Maruščák sa sem prisťahoval v roku 2014 a chcel zapísať svoje deti do školy. Namiesto oslavy päťdesiatky vytvoril zbierku na nové ihrisko. Založil združenie a od župy a podnikateľov vyzbieral 12-tisíc eur. Zvyšok do 40-tisíc eur pokryli príspevky ľudí, benefičný koncert, burza a väčšinu Maruščák sám.
„Bolo to strašne vyčerpávajúce aj s tlakom očakávaní, ktorí na vás kladú ľudia. Keď im niečo sľúbite, spoliehajú sa, že to spravíte,” hovorí.
Športovisko pri základnej škole, o ktorého vznik sa pričinil Pavol Maruščák. (zdroj: Marko Erd)O pomoc požiadal aj niekdajšieho primátora Bratislavy Iva Nesrovnala. Namiesto peňazí však z vďaky za snahu podaroval fľašu vína.
Nie všade sa z aktivistov tešili. Oporou im však bola aj bývalá starostka Ľubica Kolková, ktorá združeniam prenajímala pozemky za symbolickú cenu a pomáhala nájsť kontakty. Poskytovala aj autoritu navyše, keď žiadali napríklad o granty.
Materáková si vďaka starostkinmu povoleniu založila v bývalom sklade uhlia pri škole ateliér, kde vedie výtvarný krúžok. Za týždeň sa tam vystrieda 80 detí.
Pôvodne mala ambíciu založiť základnú umeleckú školu, ale obec v nútenej správe na to nemá právomoc.
Devín čaká ešte jedna skúška
Od roku 2001 sa počet obyvateľov Devína viac než strojnásobil z 884 na 1912. Potančoková patrí k rodinám, ktoré v dedine bývajú už generácie. Počas minulého režimu bol život v obci utlmený, lebo stála na stráženej hranici, potom ožila.
„V deväťdesiatych tu bol čulejší komunitný život než teraz, ako sa však dedina rozširovala a pribúdali noví ľudia, ktorí sa medzi sebou nepoznali a nemali príležitosť rozprávať sa, čaro sa postupne strácalo,” hovorí.
Marta Potančoková do Devína priniesla kino a komunitnú miestnosť. (zdroj: Marko Erd)Z Devína sa odsťahovala na vidiek do Kopaníc. Nevyhovovalo jej, že sa do obce pre vysoké ceny nových bytov sťahovala len skupina ľudí, ktorá podľa nej trávi viac času v práci a na komunitu potom nemá energiu.
Z Devína, na ktorý si pamätá, sa podľa nej stáva anonymná mestská štvrť, ďalšia „dedina pri Bratislave”. Aj tak sa rada vracia, pretože tam má syna a matku.
„Verím, že mladšia generácia bude v tomto aktívnejšia. Podstatné je, aby sa zachovala komunita a tradícia stretávania sa, aby ľudia žili, lebo ak na toto zabudnú, zabudnú aj na Devín,” hovorí.
