Ukrajinci v Bratislave: Máme plné zuby ukrajinskej politiky, ale musíme sledovať ešte aj tú slovenskú

Tetiana Petiurenko a Pavlo Golub žijú v Bratislave už takmer päť rokov. Prežili tu covid aj inváziu Ruska do ich krajiny. Kým pred pár rokmi sa ako cudzinci borili s byrokraciou na úradoch, odídenci z Ukrajinci, ktorí prišli až po vojne, už mali situáciu jednoduchšiu, dokážu si nájsť prácu či prečítať si úradné oznamy vo svojom jazyku.

Najväčšou zmenou pre ukrajinskú komunitu od začiatku vojny je obrovský nárast jej členov. Aj predtým to bola jedna z najpočetnejších menšín na Slovensku, teraz je ich len v Bratislavskom kraji viac ako 90-tisíc.

Stretávajú sa na podujatiach, ktoré robia neziskové organizácie, ale aj oni sami. „Tak ako všetci ostatní, aj my máme svoju bublinu ľudí a najradšej sa stretávame v tejto svojej bubline,“ hovorí Tetiana Petiurenko.

„Väčšina našich priateľov sú Ukrajinci, ale už máme dobrých známych aj medzi Slovákmi,“ dodáva.

Stále prichádzajú aj odchádzajú

Tetiana pracuje v školstve, Pavlo je programátor. Na Slovensko sa prisťahovali, pretože Pavlo si našiel prácu v rakúskej firme. „Bratislava bola blízko k Rakúsku a zároveň blízko k Ukrajine,“ vysvetľuje. „Je to podobný kultúrny a jazykový svet, Rakúsko je pre nás úplne cudzie.“

Z podobných dôvodov sa počas posledných dvoch rokov Bratislava stala útočiskom ďalších desiatok tisíc ľudí. Niektorí z nich prišli, pretože tu už mali rodinu alebo kamarátov.

„Máme aj rodiny, ktoré na začiatku vojny išli do Nemecka či do Švajčiarska a potom sa vrátili a hľadali si niečo v Poľsku, Česku či na Slovensku a zostali tu pre jazyk,“ opisuje Tetiana. To isté platí o Rumunsku či Maďarsku, kde sa napríklad deti nevedeli tak rýchlo zapojiť do vyučovacieho procesu.

Veľa ľudí, naopak, po krátkom pobyte v Bratislave pokračovalo ďalej. „V našej škole bola napríklad rodina z Mariupoľa, ktorá odišla zo Slovenska, pretože je to príliš blízko k Rusku. Presťahovali sa do Kanady, kde majú väčší pocit bezpečia,“ opisuje Tetiana.

Pohyb ľudí je stále dynamický. „Možno nie tak veľmi ako na začiatku, ale stále sa to mení,“ pokračuje Tetiana. „Na začiatku sme každý deň sledovali, koľko ľudí prišlo a koľko odišlo, teraz už nemáme také pravidelné štatistiky,“ hovorí Pavlo.

„Píšu nám Ukrajinci, ktorí iba plánujú prísť na Slovensko a hľadajú školu pre svoje deti. Sú ľudia, ktorí sa na Ukrajine už nemajú kam vrátiť, nemajú domov a nič ich tam nedrží, tak idú ďalej,“ hovorí Tetiana.

V ukrajinskej nedeľnej škole, kde Tetiana ako dobrovoľníčka pracuje, polovicu žiakov tvoria deti, ktoré prišli počas vojny, a polovica je tu dlhodobo. Majú tu aj deti zo zmiešaných rodín, kde je jeden rodič zo Slovenska a druhý z Ukrajiny. Spolu sa deti dve hodiny do týždňa učia ukrajinský jazyk. „Rozprávame sa s nimi o kultúre a histórii. Sú rozdelení do tried podľa veku, od predškolákov po strednú školu, najstarší majú 17 rokov. “

Vzťahy

Ukrajinská nedeľná škola fungovala aj pred vojnou. Po ruskej invázii k nej pribudli ďalšie aktivity. „Máme dobrých partnerov, môžem povedať až kamarátov, v slovenských občianskych združeniach ako Mareena, Nadácia Milana Šimečku či Punkt, ktorý organizuje Dobrý trh,“ hovorí Tetiana.

Pred vojnou ich komunitný život taký aktívny nebol. „Keď sme prišli, nepoznali sme nikoho. Kľúčová bola pre nás Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM), ktorá poskytovala kurzy slovenčiny pre cudzincov. To bol náš prvý bod kontaktu s inými Ukrajincami,“ spomína Tetiana na začiatky.

„Po troch mesiacoch jazykového kurzu prišiel covid a nikto nevedel čo robiť,“ pokračuje Pavlo. „Na sociálnych sieťach neviete, či sú to Ukrajinci, Rusi, alebo niekto iný, pretože všetci hovoria po rusky.“

Vzťahy s Rusmi sú teraz citlivé, zvlášť v rodine Pavla Galuba, ktorý má ruské korene. „Celú rodinu mám v Rusku, nekomunikujem s nimi, je to pre nás dosť traumatické,“ hovorí.

„K Rusom v Bratislave nie sme agresívni, nie sme proti nim, ale snažíme sa vyhýbať bližšiemu kontaktu,“ pokračuje Tetiana.

So Slovákmi vychádzajú dobre. „Ľudia sú vždy rôzni, dobrí aj zlí. My sme šťastní, pretože máme okolo seba dobrých ľudí a nestretávame sa so zlým správaním zo strany Slovákov, vždy som cítila podporu,“ hovorí Tetiana.

Pavlovi v sociálnych interakciách pomohlo, že pravidelne hráva hádzanú a takto si našiel medzi Slovákmi veľa kamarátov.

Nájsť si prácu je ľahšie

Ľudia, ktorí do Bratislavy prišli po začiatku invázie, to mali podľa Tetiany trochu jednoduchšie. „Bola tu iniciatíva od Slovákov, mnohí prijímali ukrajinské rodiny a ostali im kamarátske vzťahy.“

Ľahšie bolo aj nájsť si prácu. „Keď sme prišli, ja som mala prechodný pobyt na účely zlúčenia rodiny a prvý rok som nemohla pracovať. Musela som vybavovať veľa vecí na úrade práce. Po začiatku vojny sa administratíva aj pre slovenských zamestnávateľov veľmi zjednodušila,“ vysvetľuje.

Pre ľudí je jednoduchšie aj fungovať s ukrajinským jazykom, v niektorých obchodoch napríklad nájdu v samoobslužných pokladniciach ukrajinčinu ako voliteľný jazyk, veľa oznamov je v ukrajinčine.

„My sme sa na začiatku cítili ako cudzinci, museli sme sa naučiť cudzí jazyk. Teraz niektorí ľudia ani necítia potrebu učiť sa po slovensky, pretože veľa vecí vybavia po ukrajinsky a rátajú s tým, že po vojne sa vrátia na Ukrajinu,“ vysvetľuje Tetiana.

V ukrajinskej škole (zdroj: Tetiana Petiurenko)

V Bratislave sa postupne otvárajú aj ukrajinské podniky ako Piana vyshnia, Chernomorka či kozmetické salóny. „Pred vojnou takéto podniky v Bratislave neexistovali alebo sme ich neregistrovali,“ myslí si Tetiana.

Odídenci z Ukrajiny však stále najčastejšie pracujú ako taxikári, predavačky, upratovačky, opatrovateľky, teda povolania, kde nie je potrebná vyššia úroveň slovenčiny. „Máme aj prípady, keď sa lekárkam či sestričkám podarilo zamestnať v slovenských nemocniciach. Ďalší pracujú s angličtinou vo sfére IT,“ pokračuje Tetiana.

K školstvu či zdravotníctvu majú obmedzený prístup

Samotná Tetiana okrem toho, že dáva kurzy ukrajinského jazyka pre ľudí pracujúcich v neziskových organizáciách, pracuje v slovenskej škole. „Naša ukrajinská nedeľná škola si prenajíma priestory v slovenskej škole, takže keď sa začala vojna a slovenské školy začali prijímať ukrajinské deti, obrátila sa na nás riaditeľka, že hľadajú asistentku pre ukrajinské deti. Takže práca si našla mňa,“ hovorí.

Dostať ukrajinské dieťa do školy v Bratislave je však náročné. „Tam, kde pracujem, sme mali tento rok sedem žiadostí spádových ukrajinských žiakov a zobrali iba dvoch, takže päť detí si muselo hľadať školu inde. Stáva sa aj, že deti nechodia do slovenskej školy a majú online ukrajinskú školu. Pri stredoškolákovi to môže fungovať, ale od prváka nemôže mama odísť do práce a nechať ho učiť sa samého. Musí byť pri ňom a pomáhať mu,“ opisuje Tetiana.

Problémom je aj zdravotníctvo. Ľudia z Ukrajiny si často nevedia nájsť obvodného lekára či pediatra. „Máme prípady, keď mamy s deťmi chodia do Užhorodu a tam si vybavia lekárov a potom sa vrátia naspäť, lebo na Slovensku dostanú termín o rok,“ hovorí Tetiana. „Ukrajinská matka s dieťaťom nebude čakať ani deň, nieto ešte rok,“ dodáva so smiechom Pavlo.

Obidvaja okrem svojej práce aj aktívne sledujú, čo sa okolo nich deje. Pavlo moderuje facebookovú skupinu Ukrajincov v Bratislave so 40-tisíc členmi, čítajú ukrajinské noviny na Slovensku, ale aj slovenské médiá. „Máme plné zuby aj ukrajinskej politiky, ale musíme sledovať ešte aj tú slovenskú, lebo sa nás týka,“ hovorí Tetiana.

V stredu zaregistrovali, že vláda znížila príspevok na ubytovanie pre odídencov. „Dotkne sa to najmä tých najzraniteľnejších Ukrajincov, ktorí tu zostali. Napríklad matiek s deťmi, ktoré ich nevedia dať do škôl a musia s nimi ostať doma, ale aj starších ľudí, ktorí už nepracujú,“ myslí si Tetiana. Príspevok na ubytovanie podľa nej mnohí ľudia stále potrebujú, aj keď je čoraz náročnejšie nájsť bývanie, kde je prenajímateľ ochotný podpísať zmluvu na prenájom pre cudzincov, pretože je to pre neho administratívna komplikácia.

Tetiana a Pavlo naposledy navštívili Ukrajinu tesne pred vojnou. „Celú rodinu už máme tu, prišli za nami po začiatku vojny,“ hovoria. Zatiaľ tu plánujú zostať. „Naše dcéry nám však povedali, že keď sa skončí vojna, chcú ísť naspäť na Ukrajinu a pracovať tam. Možno teda pôjdeme, ale zatiaľ to neriešime.“

Vojna na Ukrajine

• Najnovšie správy o vojne na Ukrajine
• Minúta po minúte: Ukrajina vs. Rusko online
• Volodymyr Zelenskyj: Profil a životopis
• Mýty a klamstvá o vojne na Ukrajine
• Tri roky vojny v grafoch, mapách a na satelitných záberoch
• Ako vyzeral tretí rok vojny proti Ukrajine