FOTO
Nechce sa mi ani pohnúť. Ani toľko, aby som otočil chrómovanou pákou a napustil si do vane vodu. Ale budem to musieť urobiť. Ako inak sa nešťastnou náhodou utopím po tom, čo som sa šmykol na mokrých dlaždiciach, udrel si hlavu a v bezvedomí padol do vane plnej vody? Príšerne sa mi nechce. Umrieť vlastnoručne je namáhavé.
- Musím to urobiť sám, - povedal som nahlas, aby som sa počul. Niekedy sa rozprávam sám so sebou. Keď si potrebujem dodať odvahu. Teraz ju potrebujem. Môj telesný strážca Boris ma zastreliť nechce.
- Prečo nie?
- Zajtra to oľutujete.
- Budem mŕtvy.
- Sorky, ale hovoríte hlúposti, - zaodŕhal ten dobrý muž.
- Ako to myslíš?
- ... zamilovaný chlap, hotové decko, - pokýval Boris smutne hlavou.
X X X
Keď včera odišla, po byte sa rozliezlo celkom iné ticho. Cítil som sa ako nebožtík, ktorý sa tesne pred zatvorením truhly posadil. Obzerá sa okolo, prázdny ako stará kabela. Kostol ani nedýcha a neborákovi je jasné, že všetko pokazil. Taký pekný pohreb to mohol byť.
Včera. Stalo sa to iba včera. Zatvorila dvere a v byte ostalo ticho ako vo vyfúknutom vajci. Ako medzi pichliačmi kaktusa. Šúchal som si dlaň o dlaň a počúval to ticho. Mucha, ktorá nedoletela nikam. Spať som šiel radšej zavčasu. Aj som zaspal, unavený po tenise. Boris je výborný tenista. A výborný osobný strážca. Celú noc som sa hlúpo potil. Najskôr mi bolo horúco, neskôr od hrôzy. Snívalo sa mi o mojej žene. Sedela pri okne a fajčila dlhú bielu cigaretu so zlatým krúžkom. S filtrom čiernym a hriešnym ako newyorský raper. Tá predstava ma rozzúrila. Moja žena a nejaký... Nič sa nedá robiť, zdá sa, že som rasista.
Rýchlo som vstal, osprchoval sa a ušiel na terasu. Svitalo. Dolu chrbtom, zadkom a stehnami mi stekali veľké studené kvapky. Hľadel som ponad strechy a vyžíval sa vo svojej bezmocnosti. Mám tridsaťpäť rokov, tri vysoké školy, IQ zdatné ako grizly, peniaze viem zarábať ako málokto. Telo mám trénované, že riťou môžem z dosák ťahať klince.
- Takže moja žena tajne fajčí, - povedal som nahlas, aby som sa počul. Niekedy sa rozprávam sám so sebou. Keď sa potrebujem vyhecovať. Potreboval som to. Moje rozhorčenie opadalo.
Stál som na terase svojho rozľahlého bytu a čakal na slnko. Netušil som, že stáť s rukami pozdĺž tela je také namáhavé. Keď je človek nahý, nemá kam dať ruky. Obloha nad domami dlho a nezaujímavo bledla. Moja zúrivosť takisto. Začal som sa cítiť hlúpo. Stuhnuté orechy v rozkroku ma oziabali, zimou pridvihnutý penis oňuchával bonsaj pri zábradlí. Radšej som zodvihol oči. Nebo už zbelelo, vzápätí zružovelo, oblaky sa nadýchli a tak ďalej. Nad strechu gymnázia sa vyhuplo slnko. Zúrivo červené, ako inak. Áno, aj ja som sa znova rozzúril. Mám divoké sny. Moja žena v nich robí hrozné veci.
- Za mojím chrbtom, - počul som sa, akoby cudzou hlavou. - S černochom!!
X X X
Vrátil som sa dovnútra, mal by som sa pustiť do roboty. Do pracovne vošla Soňa. Na predlaktí niesla hodvábny župan. Môj obľúbený.
Slnko už rannú zlosť predýchalo. Ja som ju schoval za thymolínový úsmev. Nosiť perfektné úsmevy, to ja viem. Kedy ktorý, ako veľmi a tak. Myslím, že je to jedno z mojich obchodných tajomstiev.
- Dobré ráno, Sonička, - pozrel som sa na ňu, akoby tu bola prvý raz. Dnes sa mi zdala byť iná. Krajšia? Neviem. - Prečo ste moju ženu vyhodili z domu?
- Moment, prosím, - zodvihla Soňa ukazovák, - teraz budeme pracovať.
- Ako mám dnes pracovať? Nevidíte, že som hotový?!
- Vidím. Vaše biologické hodiny ukazujú pol šiestej, - ukázala na moju skrehnutosť a podala mi župan, - ale už je sedem. O pol hodiny otvárajú burzu.
- Ako mám v tomto stave pracovať?!
- Poplačeme si neskôr. Prinesiem si poznámky, - svižným krokom sa pobrala k dverám. - Len podotýkam: ja som pani Veroniku z domu nevyhodila. Odišla sama.
Táto Soňa! Fakt je dnes nejaká iná.
X X X
Oholil som sa a obliekol. Keď som vychádzal z kúpeľne, na mojom stole už voňal čaj. Soňa je poklad. Moje životné šťastie a osobná asistentka.
Hodinu som podpisoval príkazy, kontroloval plnenie pohľadávok, tipoval a kombinoval, zadával nové úlohy. Soňa si všetko značila do notesa v čiernom voskovanom plátne. Každé moje slovo tam spočinulo definitívne a bezpečne ako Desatoro na Mojžišových kamenných tabuliach.
- Čo mi to vyviedla? - Prestal som diktovať a pobral som sa k oknu.
- Poďte si sadnúť, - poprosila ma moja asistentka.
Sadol som si a rýchlo som dokončil, čo bolo rozrobené. Soňa si urobila posledné poznámky. Keď všetko zrekapitulovala, vydýchla, zložila ruky do lona. Dala mi najavo, že je pripravená hovoriť o mojom trápení, hoci nepovažuje za rozumné vŕtať sa v tom. Tváril som sa, že to nevnímam. - Prečo Veronika odišla?
- Poradila som jej to.
- Prečo?
- Vy na to prídete, - zodvihla oči a pozrela sa na mňa. Pripadal som si, akoby som pochádzal z jašterice. Mimoriadne škaredej.
- Som na tom biedne, - pokúsil som sa o vecnosť.
- ... večer som prosil Borisa, aby ma zastrelil.
- Viem. Celú noc plakal.
- Plakal?! On ... On je taký oddaný?
- Bol. Prepustila som ho.
- A hovno!!
- Za chyby sa platí. Odoprel vám poslušnosť.
- Kto ma bude teraz strážiť?!
- Ja, - povedala moja asistentka. - Dnes večer pôjdeme medzi ľudí.
Pred raňajkami som mal celodennú prácu za sebou. Dal som si ananás veľký ako Borisova hlava. Dnes už nebudem ani pracovať, ani jesť. Hromadiť peniaze a sadlo je hlúpe a nevkusné.
X X X
Svoju ženu Veroniku som spoznal pred šiestimi mesiacmi. Stála na javisku Národného divadla a oduševnene trpela v nejakej komplikovanej hre Herberta Huxleyho.
Zamiloval som sa do nej hneď, naplno a na doraz. Ona do mňa päť minút po predstavení. Za ďalších desať minút sme boli milencami. Vzadu, za javiskom, medzi kulisami. Všetko bolo. Týždeň som bol udýchaný. O ďalší týždeň sme sa vzali.
Príbeh nášho manželstva bol sériou vzrušujúcich epizód s prekvapivým, šťastným a čoraz šťastnejším koncom. Pol roka som poletoval v slnečnom svetle ako babie leto. Aj ostatné veci, celá tá chémia, všetko dokonale fungovalo. Nechodili sme nikam, vystačili sme si sami. Najradšej sme sedeli vo vani plnej horúcej vody a voňavých esencií. Žiadostivosť neutíchala, voda nechladla. Chvíľami som mal pocit, že sa mi za ušami rysujú žiabre. Najviac zo všetkého ma vzrušoval Veronikin intelekt. Naše nekonečné rozhovory o divadle, hudbe, poézii, výtvarnom umení. Pri svetle malej lampy, na terase.
Pokiaľ ide o burzu, toho pol roka som temer nepracoval.
- Máte tu nejaké odložené rozhodnutia, - pripomenula mi moja osobná asistentka. Veronika bola práve na kostýmovej skúške.
- Je to herečka, - hovoril mi Boris, keď sme raz večer na terase hrali poker. Veronika mala práve predstavenie.
- No a?!
- Je to herečka, to je celé!!
- ... a?
- Tej sa iba o kok... te sníva, - mávol Boris labou. Za trest musel urobiť tisíc kľukov. Osobne som mu ich rátal. Celý čas som mal chuť vyložiť si nohu na jeho chrbát.
X X X
Chcem, aby už bol večer. Chcem byť sám, napustiť si do vane vodu a nejako to už ukončiť. Pozrel som sa nad strechy. Slnko zastalo uprostred oblohy. Rozhodlo sa, že dnešný deň bude trvať večnosť. Pozrel som sa pred seba. Moja osobná asistentka stála uprostred terasy. Na predlaktí mala prehodené ľanové sako. Moje obľúbené. Rozhodla sa, že ma vytiahne medzi ľudí.
- Sonička, nerobte zo mňa úbožiaka.
- ... to nie ja, - povedala pomaly a zahľadela sa na Veronikinu fotografiu na mojom stole. - Potrebujete zmeniť vzduch. Dnes večer pôjdeme von.
- Medzi cudzích ľudí?!!
- Medzi ľudí.
Svoju asistentku som kedysi dávno poprosil, aby sledovala, či niekto z nami podporovaných umelcov nemá vystúpenie, koncert, krst knihy, premiéru. To boli moje jediné spoločenské aktivity. Ale ísť medzi cudzích ľudí len tak!? Ani nápad.
- Na Búdkovej ceste je dnes koncert pri príležitosti otvorenia zrekonštruovaného amfiteátra.
- My podporujeme nejaký amfiteáter?
- Zatiaľ nie.
- Myslíte, že by sme mali?
- Je to ten amfiteáter, kam sme chodievali ako gymnazisti.
- Jasné!! Drevené lavice bez operadiel.
- Áno, ten.
- Filmový festival pracujúcich! Pomáda! Olivia Newton John!!
- Horúčka sobotňajšej noci ... - sklopila oči. Prvý raz, odkedy u mňa pracuje, myslím. Vlastne celkom isto.
- Boli ste zamilovaná do Travoltu! A mali tam skvostnú kofolu, - spomenul som si.
X X X
Herbert Huxley je môj obľúbený autor. Jeho hrdinky vedia vzrušujúco trpieť. Búria sa, kuriatka. Pípajú. Jedinou zbraňou im je osudová krása a nadpriemerný intelekt. Vzrušujúcejšiu kombináciu nepoznám. Ani zničujúcejšiu. Kým som nestretol Veroniku, myslel som si, že také ženy žijú iba v jeho hrách.
Po polroku manželstva sa z našich vzrušených rozhovorov o umení stal smutný kŕč. Veronika zhasla. Pointy sa začali opakovať. Veronika sa vrátila do Huxleyho hier. Oponu zatiahla.
Keď som ju pristihol, ako tupo hľadí na Borisov rozkrok, ani som nedokončil vetu. Pozrel som sa na Borisa. Len smutno pokrčil ramenami a odišiel robiť kľuky. Veronika si nič nevšimla. Bola hlboko zaujatá postavou ženy, ktorá všetko riskuje. Pokiaľ ide o rolu oddanej manželky, minul sa jej text, došla trpezlivosť.
- Po desiatej repríze je to príšerná nuda, - povedala mi raz o svojej práci. - Ešte šťastie, že publikum je zakaždým nové. Ja každý večer hrám len pre jedného diváka...
Usmial som sa na svoju ženu, Borisovi som nebadane ukázal vztýčený palec a vrátil som sa k práci.
- Je to herečka, - povedal mi Boris, keď som sa ho ráno pýtal, ako sa vyspal. Potľapkal som ho po pleci. Vzápätí sa mi podarilo niekoľko kúzelných obchodných transakcií. Zúrivosť dokáže zázraky.
X X X
Z amfiku sme sa vrátili neskoro. Netušil som, koľko je na svete príjemných ľudí. Ležím vo vani a predstavujem si, aké by to bolo, keby tu bola so mnou. Vaňa by bola plná horúcej vody a peny. Olejčeky, sviečky, vonné tyčinky. Klavirista. Slepý, samozrejme. Klavír môže byť, to by sa mi páčilo. Hryzkáme hrozno, syr, orechy. Čokoľvek, na čo máme chuť. Vrátane prstov na nohách.
Klavirista dojí nástroj, pod rukami mu čvachtá sentiment. Keď je umelec v najlepšom, s chuťou doň vyprázdňujem zásobník pištole Magnum. ... táák! A je.
Ostalo ticho a na celom svete iba my dvaja.
- Prečo ... - vydýchol som, keď som znova nabral dych.
- To si sa ma už pýtal, - prikryla mi rukou ústa.
- Ale ja som sa chcel opýtať, prečo sme si toto tak dlho odopierali ...
- Mám rada dlhé predohry, láska moja...
Nechce sa mi ani pohnúť. Voda pomaličky chladne. Soňa mi uvoľnene leží na hrudi.
Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka
Autor poviedky a ilustrácie Silvester Lavrík sa narodil 24. januára 1964 v Spišskom Štiavniku. Pôvodne učiteľ slovenského jazyka a výtvarnej výchovy, neskôr autor a režisér divadelných, rozhlasových a iných audiovizuálnych diel. Debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro (2002). Vlani vydal knižne monodrámu Villa Lola a album cestopisných čŕt Slovensko v lete. Na vydanie pripravuje román pre deti Ujo Teta a druhú zbierku poviedok Zlodeji. Je členom literárnej skupiny Živý dôkaz.
