A4: experiment, ktorý sa podaril

Jedno z prvých nezávislých kultúrnych centier na Slovensku, bratislavská A4 oslavuje 20 rokov. Od svojho vzniku sa zameriava na súčasné umenie a experiment, prináša súčasnú hudbu, divadlo, tanec, kinematografiu, ale aj vzdelávacie aktivity. Hostí zahraničných umelcov a dáva priestor aj začínajúcim tvorcom.

O A4 sme sa rozprávali so zakladateľmi a umeleckými riaditeľmi ĽUBOMÍROM BURGROM, SLÁVOM KREKOVIČOM a výkonnou riaditeľkou NINOU DE GELDER.

„Pri oslave 20. narodenín A4 sme sa rozhodli urobiť šnúru podujatí, ktoré nás reprezentujú,“ hovorí Nina de Gelder. „V stredu začíname diskusiami a prezentáciami o význame kultúrnych centier v mestách a regiónoch. Vo štvrtok pokračujeme novým predstavením divadla SkRAT a v piatok máme koncert. Budú to tri dni osláv.“

Čo je A4?

Slávo Krekovič: Je to priestor pre súčasnú kultúru. Vznikol ako občianska iniciatíva v roku 2004, keď sa dali dokopy štyri združenia z rôznych oblastí súčasného umenia, aby vytvorili priestor na rozvoj novej tvorby, pretože také niečo v Bratislave v tom období chýbalo.

Na Slovensku to bol jeden z prvých pokusov o nezávislé kultúrne centrum, ktoré by spájalo rôzne druhy umenia. Nevedeli sme, do čoho ideme, ale ukázalo sa to ako veľmi funkčný nápad.

Ľubomír Burgr: A4 vznikla na princípe občianskej aktivity, nie ako zriadená inštitúcia. V tom období to bolo kľúčové a ovplyvnilo to celú scénu na Slovensku.

Dnešná A4 je ako inštitúcia omnoho stabilnejšia. Po 20 rokoch je etablovaným aktérom nielen v Bratislave, ale v rámci celého Slovenska. Máme medzinárodné aktivity, uvádzame divadelné, hudobné filmové či tanečné projekty, ale sledujeme aj spoločenský diskurz.

Kultúrne centrum A4 v bratislavskej budove YMCA (16 fotografií)

Nina de Gelder: Stále sa však držíme tej istej línie ako na začiatku, čiže ponúkame priestor pre novú kultúru, inovácie, experiment, niečo, čo tu ešte nebolo. V tomto je to stále tá istá A4.

Ako vyzerali vaše začiatky?

ĽB: Prvý event sme robili v tuneli na konci Jelenej ulice ešte v roku 2002. Volalo sa to Tunel na konci svetla. Tam sme predstavili, že chceme založiť kultúrne centrum a hľadáme priestor. Chvíľku sme si mysleli, že sa nám podarí nájsť peniaze na rekonštrukciu tunela a budeme mať priestory pod traťou ako niekde v zahraničí. Nakoniec sa to nepodarilo, ale z ministerstva kultúry nám ponúkli dočasne priestor V-klubu. Neboli sme si istí, či tam budeme môcť pôsobiť dlhodobo, nazvali sme ho Nultý priestor.

Keď sme odtiaľ museli odísť, pol roka sme fungovali v budove OD Dunaj na druhom poschodí a potom sme sa v októbri 2012 presťahovali do YMCA. O tento priestor sme mali záujem už skôr, ale bol obsadený. Vyzeralo to úplne inak, museli sme to vyčistiť a zrekonštruovať.

Ako sa nezávislému centru podarí zrekonštruovať takýto priestor?

ĽB: Zobrali sme si pôžičky, ktoré sme potom splácali. Mali sme nejaké našetrené peniaze, ale najviac sme ušetrili tým, že sme to všetko robili sami. Sami sme búrali, vyvážali sutinu. Mali sme sponzora, ktorý nám urobil kovové konštrukcie. Iní nám vymaľovali sálu.

Ako sa vie kultúrne centrum na Slovensku uživiť?

SK: Keďže sa venujeme experimentálnej, avantgardnej a nekomerčnej umeleckej tvorbe, máme možnosť získavať verejné zdroje, ktoré umožňujú, aby mohli fungovať aj nezárobkové aktivity. Našťastie už aj štát, aj mesto pochopili, že potrebujú podporovať nielen zriaďované organizácie, ale aj občianske iniciatívy, ktoré vznikli zdola. K týmto zdrojom sa pridali európske programy a granty, vďaka ktorým sme rozšírili portfólio aktivít aj o vzdelávanie mladých ľudí v umení.

Ako sa vám funguje v tejto budove?

NdG: Veľmi nám vyhovuje, že priestory sú členité. Bývalú telocvičňu sme vedeli pretvoriť na sálu, s ktorou sa dá veľmi dobre pracovať pri všetkých typoch podujatí. Odkedy sme sa pred šiestimi rokmi rozšírili o priestory po bývalej krčme, ktoré teraz tvoria kaviareň, tak už máme aj samostatný vstup z ulice. Samozrejme, vedeli by sme si predstaviť lepšie technické zabezpečenie. Vzhľadom na to, že táto budova má sto rokov, tak vybavenie je niekedy nevyspytateľné.

Ľudia vnímajú A4 najmä ako súčasť YMCA. Ako sa vám funguje v tomto susedstve?

NdG: Takmer každý Bratislavčan vie, čo je YMCA, ale určite nie všetci vedia, kde je A4. Niektorí nerozlišujú jednotlivé prevádzky v tejto budove a potom sú tu takí, ktorí poznajú len A4 a nevedia, čo vlastne znamená YMCA.

ĽB: Mnohí, ktorí sem prídu, nám povedia, že majú pocit, že sú v Berlíne. Je to také nesúrodé, sú tu mnohé veci v jednom dome, ale funguje to relatívne dobre. V YMCA sú prevádzky, ktoré majú rôzne kultúrne smerovanie, na Bratislavu je tu unikátna záležitosť. Zažili sme všelijaké kuriózne situácie. Keď tu hralo pražské Národné divadlo a ako hviezda tu bola operná diva Soňa Červená, tak sa tu objavil červený koberec a nechápal som, kto ho tu dal. Potom sa ukázalo, že hore bol pánsky striptíz, kým dole hralo Národné divadlo z Prahy. To sa na Slovensku môže stať asi iba tu.

SK: Zažili sme aj zmenu majiteľa, keď združenie YMCA vysúdilo budovu od Nadácie Intenda. Sme radi, že sme tu mohli zostať, všetci nájomníci sa snažia, aby táto koexistencia fungovala.

Program A4 je sám osebe dosť rôznorodý. Čo ho tvorí?

ĽB: Jednou z jeho zložiek je divadlo. SkRAT tu má domovskú scénu, hráva tu aj Debris company, Uhol 92 či zahraničné divadlá. Tanečná scéna je zložená napríklad z festivalov Bratislava v pohybe a Nu Dance Fest. Jeho dramaturgiu robí Petra Fornayová, ktorá tiež zakladala A4. Kino inak má tiež svoju vyhradenú dramaturgiu, ktorú má na starosti Barbora Nemčeková. Hudobnej dramaturgii sa venuje Slávo.

Ľubomír Burgr (zdroj: Marko Erd)

SK: Od začiatku sa snažíme držať istý smer, podporujeme novú a sviežu umeleckú tvorbu. Okrem festivalu NEXT, ktorý funguje od roku 2000, sme tu našli priestor, kde sa dá pravidelné uvádzať súčasná hudba naprieč žánrami, ale s dôrazom na experiment a tvorivú stránku, čo nás v tom čase odlišovalo od hudobných alebo tanečných klubov.

NdG: Chceme prinášať aj diskusie o aktuálnych spoločenských témach. To môže znamenať životné prostredie, psychohygienu, rôznorodé témy, ktoré práve rezonujú v spoločnosti. Organizujeme diskusné formáty, prednášky, workshopy. Minulý rok sme napríklad ukončili dlhodobejší projekt Sound experiment pre mládež od 16 do 20 rokov, ktorá sa učila vytvárať hudbu pomocou počítačových programov. Aj takto chceme využívať naše know-how a našu komunitu. Občas dávame do programu aj workshopy pre deti, nedávno sme mali jeden pre slovenské a ukrajinské deti. Všetko vychádza z aktuálnej potreby.

Je A4 aj platformou pre začínajúcich umelcov?

SK: Určite áno. Kedysi sme mali výzvy, aby sa ľudia prihlásili s vlastným projektom, ktorý by chceli realizovať. Ak napríklad majú štipendium na naštudovanie predstavenia, môžu ho u nás uviesť, ak je to v súlade s našimi dramaturgickými zámermi. To sito je celkom vyhradené, ale je to preto, aby sme si udržali svoju tvár a zameranie na novú tvorbu, ktorá má svoju umeleckú kvalitu.

ĽB: Súčasťou toho sú aj rezidenčné projekty, keď k nám príde na niekoľko mesiacov niekto zo zahraničia vytvoriť svoje dielo. Zvyčajne nám dajú ponuku, a ak je to v súlade s našou dramaturgiou, tak im dáme súhlas a realizujeme ich rezidenčný pobyt cez Medzinárodný Vyšehradský fond, alebo inú grantovú schému.

NdG: Minimálne štyrikrát do roka robíme aj výstavy. Nejde o žiadny čistý galerijný priestor, ale práve to môže prilákať niektorých umelcov a umelkyne, pretože je tu možnosť multidisciplinárneho prístupu, pri otvorení môžu urobiť performancie či skombinovať druhy umenia. Väčšinou vystavujeme práve začínajúcich umelcov. Tento rok sme dali priestor kurátorskému tímu z VŠVU, ktorý tvorí osem mladých umelcov.

Teraz tu máme výstavu textilnej výtvarníčk z VŠVU, ktorú vybrali naši dobrovoľníci. Každý rok máme cez program Európsky zbor solidarity dobrovoľníkov a dobrovoľníčky zo zahraničia. Pre nich je to často prvý dotyk s pracovným prostredím, učia sa, ako fungovať v tíme a vytvárajú si pracovné návyky.

SK: Výhodou neformálnych organizácií je, že dokážu pretvárať prostredie, v ktorom pôsobia. Nielen vytvárať program a ponúkať ho verejnosti ako nejaký dom kultúry, ale pracovať aktívne s komunitou. Niekedy suplujeme obsah, ktorý by mohol byť súčasťou vzdelávacích programov na školách, ale nie je. To sa snažíme plátať, nie úplne systematicky, ale v dotyku s aktuálnym dianím.

Koľko ľudí tvorí A4?

NdG: V jadre pracovného tímu je asi osem ľudí vrátane zakladateľov, ktorí sú zároveň dramaturgmi jednotlivých žánrov. Potom je tu produkčný tím, projektový manažér, koordinátorka dobrovoľníkov, sú tu dobrovoľníci, technici, PR tím. Dokopy je nás takmer 30. Je to veľký ansámbel, ktorý tvorí podujatia takmer každý deň.

Slávo Krekovič (zdroj: Marko Erd)

Kto sú vaši návštevníci?

SK: Počas nášho fungovania sa to obmenilo generačne, sú tam rôzne skupiny, niekto chodí na divadlo, niekto vyslovene na hudbu. Niekedy sa to prelína. Snažíme sa, aby sa rôzne komunity stretávali.

ĽB: Podľa prieskumu to na Slovensku nie je tak ako napríklad v Anglicku, kde čím sú ľudia starší a ekonomicky samostatnejší, tým viac investujú do kultúry. U nás chodia na podujatia skôr mladší ľudia a s vekom to klesá.

SK: Uvedomujeme si, že ľudia majú rôzne bariéry v prístupe ku kultúre, snažíme sa s tým pracovať. Z prieskumov, ktoré sme si robili my, nám vyšlo, že ľudia by radi chodili na kultúru, ale od istého veku majú veľa pracovných a rodinných povinností. Sú vystavení takej záťaži, že na kultúru už nemajú energiu ani čas. Je škoda, že sa to publikum nerozširuje, ale iba obmieňa.

Máte aj skupinu stálych návštevníkoch?

ĽB: Určite sú tu ľudia, ktorí prídu takmer každý večer v rovnakom čase. Chodievajú aj na predstavenia a na všetko, čo sa tu deje.

SK: Sociálny rozmer je tiež dôležitý. Aj keď sme kultúrne centrum, zároveň sme centrum stretávania ľudí, ktorí majú niečo spoločné. Nikdy sme nebrali kaviarenský priestor ako niečo, čo by malo primárne zarábať, skôr poskytuje službu návštevníctvu.

Aké ďalšie výzvy riešite?

ĽB: Na začiatku roka vždy stojíme pred dvoma otázkami. Musíme vyúčtovať veľa vecí, čo je vždy nepríjemná a nevďačná vec. Zároveň musíme naplánovať ďalší rok a kladieme si otázku, ako to celé prežiť. Neistota je súčasťou existencie, je to daň za slobodu. Robíme to dobrovoľne, nemenili by sme to, ale jedným dychom treba povedať, že takéto fungovanie má svoje limity. Tiež by sme chceli vidieť záchody v lepšom stave, ale len na nové vybavenie by nám nestačil ročný rozpočet.

SK: Máme za sebou ťažké obdobie spojené s pandémiou, energetickými krízami a infláciou. Doteraz nevieme, ako finančne dopadol tento rok. Asi sme to nejako zvládli, ale zvyšovanie cien energií zasiahlo mnohé kultúrne centrá.

ĽB: Týka sa to aj personálneho odmeňovania. Chceli by sme, aby ľudia, čo u nás pracujú, si mohli spokojne vykonávať svoju prácu a nemuseli si hľadať ďalšie činnosti, ktoré im prinesú peniaze.

Máte pocit, že je v Bratislave dosť kultúry? A konkurujú si jednotlivé kultúrne centrá?

SK: Dúfame, že sa tieto otázky objavia na diskusii k výročiu, pretože chceme reflektovať, čo sa za tých 20 rokov odohralo a kam sa posunula scéna. Na to, aká je veľká Bratislava, je kultúrna ponuka celkom bohatá, zasahuje komerčné aj experimentálne polohy. Je tu niekoľko priestorov, ktorých program si konkuruje, aj časovo nie je niekedy možné, aby to publikum bolo schopné vstrebať.

Je ešte nejaká oblasť kultúry, ktorá v Bratislave nie je rozvíjaná?

SK: V zahraničí, či už v nezávislých, alebo v zriaďovaných inštitúciách, vidíme veci, ktoré si vyžadujú väčšie financovanie. To je u nás málokedy možné. Niektoré produkcie Bratislavu skrátka preto obchádzajú. Netýka sa to len peňazí, ale aj vhodných priestorov. Sály pre väčšie publikum boli zdemolované, v kultúre je obrovský investičný dlh, žiadna kultúrna infraštruktúra sa nestavia. Fungujeme v priestoroch, ktoré sme museli adaptovať z niečoho iného, nie je tu nová budova, ktorá by zodpovedala nárokom súčasnej tvorby.

Máte nejaký sen do budúcna?

SK: Sen je, že niekto postaví budovu a ponúkne nám ju. (Smiech)

NdG: Ja vzhľadom na každoročnú neistotu uvažujem, či budeme schopní zaplatiť všetkých ľudí. To ani nesnívam, že by sme na základe inflácie zvyšovali odmeny. Po čom však túžim, je vidieť, že ľudia vítajú, čo robíme a sú radi, že sme tu.

ĽB: Rozmýšľam, o čom môžem snívať s vedomím, ktoré mám teraz. Kedysi som sníval o budove, ale už tento sen nemám. Napriek tomu, že kultúrna scéna je oveľa bohatšia, ako keď sme so Slávom v roku 2003 organizovali prvé stretnutia so zástupcami mesta o podpore kultúry, neviem pochopiť, prečo sme stále v situácii, že sa vnímame buď ako priatelia, alebo nepriatelia. Mám pocit, že sa stále motáme dokola a je to pre mňa depresívna situácia.

Nina de Gelder (zdroj: Marko Erd)

Máte pocit, že je kultúra vnímaná len ako prostriedok?

ĽB: Nechcem si to takto definovať. Skôr sa stále používajú zástupné dôvody, prečo niečo podporovať. Zabúda sa na to, že kultúra má vplyv na kvalitu života, že ma zaznamenávať dlhodobý vývoj, aj ten nepríjemný. Je to pamäť národa, má upozorňovať na to, čo visí vo vzduchu. Tento rozmer kultúry sa vytráca a stáva sa z toho súčasť politických bojov a táborov. Keď tvorím, tak nie som súčasťou žiadneho tábora, skôr ma zaujíma tušenie toho, čo žijeme, čo nás čaká, a to sa z kultúry čoraz viac vytráca.

SK: Je tu dlhodobý zápas o udržateľnú slobodnú umeleckú a kultúrnu scénu, ktorá by nemusela stále len bojovať o niečo, ale mala by vytvorené vhodné podmienky, pretože je dôležitá pre spoločnosť, je súčasťou identity ľudí, ktorí by bez kultúry stratili časť seba. Tieto veci stále musíme pripomínať a obhajovať, čo je únavné a vyčerpávajúce.

NdG: Áno, stále pripomínať význam kultúry pri jej spochybňovaní je náročné, ale je to životne dôležité. Považujem to za otázku života a smrti.