HOANG ANH NGUYEN kamaráti nepovedia inak ako Anička. Meno jej vymysleli ešte učiteľky v škôlke, Anh sa im naň podobalo. Prednedávnom zmaturovala na Gymnáziu Jura Hronca (GJH) a okrem vášne k dejepisu a humoru sa naplno venuje písaniu literatúry.
Nguyen prvých osem rokov svojho života vyrastala v Malackách, potom sa s rodičmi presťahovala do Bratislavy. Patrí k tzv. banánovým deťom, teda druhej generácii ľudí z vietnamskej menšiny. „Vnútri som biela, ale zvonka som žltá,“ hovorí.
Na rozdiel od starších generácií, ktoré plánujú penziu vo Vietname, Hoang Anh Nguyen nad odchodom nerozmýšľa. Má kamarátov, prácu, je súčasťou kultúry a na počutie je takmer nemožné rozoznať jej etnikum. Témy, problémy a spôsob rozmýšľania sa len minimálne líšia od jej bielych rovesníkov.
Vo svojej tvorbe pracuje s kultúrnym kontrastom, ktorý v sebe nosí: spomienky na Vietnam, život na Slovensku, odklon od očakávaní, aké na ňu kladie rodina aj vietnamská menšina.
Vyhrala aj hlavnú cenu v tohtoročnej súťaži Literárny Zvolen, v rámci ktorej získala aj mentoring so spisovateľkou a prekladateľkou Weronikou Gogola. Hoang Anh Nguyen momentálne pracuje na vlastnej knihe.
V rozhovore sa dočítate aj:
- pri akých situáciách počuť vietnamský prízvuk,
- z čoho u niektorých Vietnamcov vychádza potreba stopercentných výsledkov,
- akú rolu zohrala slovenská učebnica dejepisu v jej vzťahu k vietnamskej histórii.
Ak by vám biely človek povedal banán, bol by to problém?
Bola by som príjemne prekvapená, že používa taký interný termín a že vie aj o veciach, o ktorých sa na Slovensku príliš nerozpráva.
S kamarátmi si pestujete špecifický humor, nezainteresovaným by znel asi dosť drsne. Je to vaša stratégia, ako možno búrať rasizmus či predsudky?
