V uliciach sa rozozneli sirény, rozhlas informoval o leteckom útoku na mesto a vyzýval obyvateľov, aby sa ukryli. No namiesto toho, aby utekali do krytov, vychádzali Bratislavčania von na ulicu a fotili bombardéry.
Takáto situácia sa odohrala 16. júna 1944, keď americké letectvo vykonalo vôbec prvý nálet na totalitný Slovenský štát. Cieľom Spojencov bola rafinéria Apollo a do histórie sa udalosť zapísala ako "bombardovanie Apolky".
„Bolo to pre nich spestrením vojnového stereotypu, keďže dovtedy sa tu nič významné nedialo. V podstate sa zachovali rovnako, ako by sa zachovali ľudia aj dnes,“ zhodnotil architekt a urbanista Pavol Škovránek, člen občianskeho združenia Bunkre.
Bomby zmenili bratislavskú Apolku na peklo (dobové foto) Čítajte Prvý nálet mal preto viac obetí než priame bombardovanie mesta, podľa Civilnej protileteckej obrany SR pri ňom zahynulo 770 ľudí.
Počas ďalších náletov bol počet obetí nižší aj vďaka tomu, že v Bratislave bol vtedy dostatočný počet verejných krytov.
Explózie nezabíjali priamo, na to boli príliš ďaleko od mesta. Ničivá bola tlaková vlna, ktorá pred sebou tlačila sutinu a kovové úlomky, ktoré v obrovskej rýchlosti rozdávali smrteľné rany.
V článku sa dočítate
- prečo sú po meste rozmiestnené biele šípky na fasádach rôznych budov,
- na ktorých miestach možno ešte na šípky naraziť,
- čo znamenajú rôzne druhy šípok,
- ako sa ľudia počas druhej svetovej vojny pripravovali na bombardovanie,
- akú kapacitu majú kryty v meste a kto ich spravuje,
- prečo nie sú kryty v evidencii ministerstva vnútra použiteľné,
- ako vyzerá vnútro jedného z krytov,
- na ktorých miestach v Bratislave sa dá v prípade útoku skryť,
- čo si môžeme vyvodiť z vojny na Ukrajine ohľadne stavu našej protileteckej ochrany,
- na čo treba dbať a nezabúdať pri svojpomocne budovaných krytoch.
Šípky na fasádach zachraňovali životy
Bratislavčania sa poučili a pri ďalších náletoch už nebolo toľko obetí. Aj vďaka dostatočnému počtu krytov a značeniu, ktoré k nim navigovalo. Biele šípky na fasádach niektorých budov sa zachovali dodnes.
"Po prvom bombardovaní sa ukázalo, že ľuďom chýbala skúsenosť a koordinácia. Práve v tomto období pribúdali šípky na fasádach a na kovových tabuľkách, ktoré navádzali k verejným krytom na námestiach," doplnil Škovránek.
"Slúžili na rýchlu orientáciu pre obyvateľov. Len čo sa spustili sirény, stačilo sa rozhliadnuť a dať sa navigovať," vysvetľuje historik Ernest Húska.
Boli to kryty z čias prvej republiky a oproti tým, ktoré vznikali počas druhej svetovej vojny, boli jednoduchšie. "Od roku 1935 sa začali aktívne a vo väčšom budovať kryty. Po roku 1941 kontrolu nad ich budovaním prevzala nemecká protiletecká ochrana Luftschutz," doplnil Škovránek.
"V meste sa dá naraziť na šípky v dvoch verziách. Krátke horizontálne šípky mierili na vchod ku krytom, dlhé vertikálne slúžili pre záchranné tímy, ktoré hľadali zasypaných ľudí. Boli dlhé z dôvodu, aby ich bolo vidno aj pri napadanej sutine," vysvetľuje Húska.
Na kryty, ku ktorým ukazovali, sa rokmi zabudlo. Dnes sú z nich pivnice, obchody alebo kluby a ochranu by v prípade útoku zo vzduchu už neposkytli. Šípky sú dnes zapísané ako mestská pamätihodnosť.
