SME
Streda, 7. december, 2022 | Meniny má Ambróz

Balla: Pred rozchodom

Miša v byte čosi objavila.

Igor Ondruš: Koho ešte? (2002, olej na sololite, maľovaný reliéf, 91 x 96 cm).

BallaMiša v byte čosi objavila.

Bolo to za televízorom v kúte obývačky. A hoci večer telefonovala Janovi, ktorý pár dní predtým odcestoval služobne do zahraničia, o svojom objave sa mu nezmienila. Načo ho znepokojovať? V ázijskom veľkomeste má iné starosti. Alebo nie? Hlodala v nej pochybnosť: noc predtým sa jej snívalo o manželových dobrodružstvách v karaoke baroch s kurvičkami, ktoré tam síce volajú nejako inak, vznešenejšie - Miša si na to označenie nevedela spomenúť - no podľa nej sú to aj tak iba kurvičky a venujú sa kurvičkovským praktikám.

Po rutinnom telefonáte sedela dlho do noci v kuchyni, svetlo malej lampy nad mraziacim boxom jej dopadalo na dlane a prsty, dlhé úzke tiene sa plazili po dlážke a náprotivnej stene a Miša premýšľala, prečo sa táto vec musela prihodiť práve jej. Vlastne nielen jej - aj Janovi, lenže Jano nič netuší. Alebo tuší? Leží kdesi v hotelovej izbe na posteli a tuší? Rokuje na dvadsiatom či tridsiatom poschodí mrakodrapu v priestoroch patriacich dravej firme a tuší?

Miša pochádzala z rodiny, v ktorej sa za televízorom nikdy neobjavilo nič. O podobnej udalosti sa jej rodičia dokonca ani nezmienili, hoci pred dcérou sa zvyčajne zhovárali napríklad aj o drobných škandálikoch, čo sa odohrali u susedov alebo na pracovisku. Ale možno to mali v spálni. Tam dcéru nepúšťali. Mali to v spálni? Brávali to so sebou na dovolenky? Na tie výlety, ktoré podnikali, zatiaľ čo ich dcéru opatrovala babka na vidieku?

Miša prešla do predsiene a z pevnej linky zavolala priateľke, lebo si s niekým o nečakanom probléme potrebovala pohovoriť. Už po niekoľkých vetách však prekvapene reagovala:

- K psychiatrovi?

- Samozrejme. Musíš. Čo ak sa ti to všetko iba zdá?

- Akože... halucinujem? Podľa teba halucinujem?

- A keď to tam vôbec nie je? Veď podľa toho, čo hovoríš, je to veľké pomaly ako skriňa... Mohlo by sa to zmestiť za televízor?

- Soni, hovorím ti, je to tam!!!

- Pochybujem. Pozri, poznáš doktora Montyho...

- Toho bradatého?

- No. Čo chodieva do írskeho.

- Kde sedáva?

- Celkom vzadu, pod reproduktormi.

- Toho vôbec nepoznám.

- Tak potom poznáš toho druhého, toho, no, pomôž mi...

- Myslíš na doktora Ráthého?

- Presne.

- To nie je psychiater, ale psychológ.

- Dobre, dobre, veď možno pre začiatok by stačil aj psychológ...

- Aký začiatok? Je to veľké ako skriňa a podľa teba ide ešte len o začiatok?

- Už som ti povedala, že to n-e-m-ô-ž-e byť veľké ako skriňa. Tak sa upokoj. Je to iste oveľa, oveľa menšie.

- Tak aké to teda je?

- Môžeme sa dohodnúť maximálne na veľkosti zápalkovej škatuľky. Je to zanedbateľne maličké, Miša.

- Počúvaj... A čo keby si sa prišla pozrieť?

- Vylúčené. Nemôžem.

- Prečo? Príď! Prosím! Pomôž mi.

- Ale ako?! S tebou sa fakt čosi deje! Čo tu záleží na mne? Ostatne, som v zložitej situácii.

- Nerozumiem.

- ...

- Čo je? Nemôžeš hovoriť?

- Uhm.

- Zrazu. Nemôžeš hovoriť, lebo od teba potrebujem láskavosť. Ani šepkať nemôžeš?

- To môžem. Ale čo ti mám šepkať? Choď sa radšej ešte raz presvedčiť...

- Veď sa na to po celý čas pozerám! Vlastne... vlastne nie po celý čas, teraz som sa dívala z okna... a... pri dverách kaderníctva... vieš kde...

- Jasné, že viem. Pri tých dverách. Čo je tam?

- Tam...

- No čo?

- Nič! Vôbec nič! Chápeš? Tam to nie je. Je to len tu, za televízorom. Prečo sa mi nezdá, že je to aj tam, keď sa mi to len zdá!? Ja ti poviem prečo: lebo tu to jednoducho je a tam to zasa jednoducho nie je. A ty mi klameš.

- V čom klamem?

- Že môžeš iba šepkať. Teraz, keď si bola zvedavá, čo je pri dverách kaderníctva, tak si na mňa kričala. Z tej zvedavosti. Len preto ťa to tak ohromne zaujalo, lebo do toho kaderníctva chodievaš aj ty. Iba vtedy si ochotná ma počúvať a neobviňovať ma hneď z bláznovstva, keď ide aj o teba?

Telefonát sa skončil dosť rozpačito.

Miša sa posadila za kuchynský stôl, vzala do rúk zrkadlo a skúmala v ňom bledú pokožku svojej bledej tváre. Tvár svietila do kuchynskej noci. Oči, nos, ústa, kútiky úst. Miša si zamyslene obzrela aj ramená, hruď, nohy. Celok by bolo takmer nemožné odlíšiť od iných celkov tohto druhu. Alebo iba niekedy, podľa šiat a potom podľa situácií, v ktorých sa šaty odkladajú, podľa spôsobu nahoty. Podľa spôsobu nahoty? Áno, ukáž si, ako si! Predstúp pred zrkadlo, spoznaj sa zvonka, ale intímne. A vnútrajšok nech nasleduje. Nasleduj vnútrajšok!

Miša si znovu sadla.

Znovu sedela na zadku v kuchyni.

Jano sa o niekoľko dní vrátil domov, zvítal sa s manželkou a zložil batožinu v predsieni, vyzul si topánky, vošiel do kúpeľne, osprchoval sa, poriadne sa utrel hrubou veľkou osuškou a zamieril do obývačky. Miša ho čakala pri dverách. Myslela na kurvičky a karaoke. A na seba, svoju rolu. Má lietať v oblakoch, zasnená a šťastná? Má všetko zveriť na starosť barbiturátom, chémii, psychiatrovi? Poodstúpila, aby Jano mohol prejsť popri nej. Sadol si do kresla a diaľkovým ovládačom zapol televízor. Bledomodré mihotavé svetlo vykrojilo predmety z tmy.

Vtedy to Jano uvidel.

Hýbalo sa to pomaly a v tom pohybe bola podľa Miše aj zlovestná hrozba, aj akási definitívnosť. Jano mlčal. Jeho hlava vyzerala ako maska natiahnutá na škripec z kostí. Zareagoval až na Mišin hysterický šepot, poznamenal, že podľa neho je obývačka takto ešte útulnejšia ako predtým, a prikryl sa svojím výrokom ako vzácnou tibetskou dekou. Miša vybehla na dvor pred panelák a zavolala mobilom Soňu. Dychčala:

- Viem všetko!

- Čo vieš?

- Aj u vás sa to objavilo! Preto nemôžeš hovoriť. Sleduje ťa to! Počúva ťa to! Rastie to!

- ...

- Nič mi k tomu nepovieš???

- Veď nemôžem hovoriť.

- Tak šepkaj.

- Objavilo. Ale bolo to už dávno. Tu to už nerastie, hoci sa to ani nezmenšuje, to je pravda. Zvykli sme si na to. Na také, aké to je. Pozri, viem, ako sa cítiš. Spočiatku nie je ľahké vyrovnať sa s novou situáciou... Ale je naozaj nová? Dobre, viem, že si s tým nerátala. Netušila si, že sa to až takto... zvizualizuje. Ktorá z nás by s tým rátala? Dúfala som, že tebe - že vám s Janom - sa to nestane. A keď si minule volala, myslela som si, že azda predsa len trochu zveličuješ. U nás to predsa nerástlo tak rýchlo! Boli sme s Peťom už šesť rokov, keď sme si to všimli! Ale doba je iná, život je rýchlejší... viem, že sa asi zle vyjadrujem, ale fakt, svet sa zrýchlil, takže vy s Janom... Aj keď ste spolu ešte len dva roky, dva roky ste, nie? Alebo tri? Akosi rýchlejšie to prišlo. Ach, som naivná.

- Mám ťa rada, Soni, si moja jediná kamarátka. Ale prečo si mi zatajila práve toto?

- Veď ti vravím: robila som si nádeje, že aspoň ty sa tomu vyhneš!

- A čo vaši? Doma, keď si bola malá... Mali nejaký problém? Veď vieš.

- Pravdaže. U nás na sídlisku to mali skoro všetci. Pamätám si, Kropáčovci sa preto museli odsťahovať: jednoducho ich to vytislo z bytu. Raz ráno to trčalo až na chodbu. Vieš si predstaviť takú delikátnu situáciu? Reálny socializmus, a tebe niečo vylieza z dverí? A ty spávaš aj s deťmi na schodisku? No, naši prichýlili na pár dní ich decká, krpci trávili čas u mňa v izbe, ale nemala som ich rada, lebo stále plakali. Inak, Kropáčovci mali napokon šťastie v nešťastí: našlo si ich to všade, v záverečnej fáze bývali v nejakej robotníckej ubytovni v Prahe na Smíchove, ale keď to raz v noci napuchlo a škandalózne rozdrapilo celý barak a zobudilo polovicu stovežatej, riešili vec radikálne: emigrovali. Dnes sa majú na západe perfektne, ona v Taliansku s deťmi, on kdesi vo Švajčiarsku. Hneď za hranicami sa totiž rozišli. Chápeš? Tam už šlo o život. Ale o život ide vlastne vždy, v takomto prípade.

- Ale prečo mi aspoň mama nikdy nič nenaznačila?

- My ženy sme také: hoci vidíme - vlastne vždy od samého začiatku - ako sa veci dejú a ako sa nevyhnutne skončia, stále dúfame a... a stále opakujeme tie isté chyby. Nič nás nepoučí. Väčšinou. Ani to, ako dopadli naši rodičia, nám nezabráni pripraviť ten istý osud sebe a zároveň aj svojim deťom. Tie od malička vedieme k tomu, aby to isté neskôr vykonali vlastnému potomstvu. Niečo nás k tomu ženie, cítiš?

- Soni! Myslela som si, že mi šibe!

- Správne. Šibe ti, ale nikto si nevšimne, že ti šibe. Ide o kolektívnu šibnutosť. Nijako sa nelíšiš od ostatných. Ako diagnostikovať šialenstvo, keď všetci sú šialení?

Miša nevedela.

Miša chodila celé týždne po byte ako bez duše.

Miša videla, že ju to spoza televízora pozorne vníma: presnejšie povedané, nie spoza neho, skôr spod neho, lebo televízor sa na tom už vznášal, pohojdávajúc sa zo strany na stranu ako rekreant na nafukovačke.

Miša stála na balkóne.

Miša sa opierala o kuchynskú linku.

Miša bola dokonca na prechádzke v nefalšovanej prírode.

Všade uvažovala o tom, čo oni s Janom jeden od druhého vlastne chcú. Všade uvažovala aj o tom, ako sa dostane ku skrini, v ktorej má odložený svoj veľký cestovný kufor ešte z dievčenských čias, lebo to už zapratalo celú izbu, takže cesta ku skrini bola zahataná. A v najextrémnejšom okamihu, medzi trinástou a štrnástou cigaretou, medzi túžobným pohľadom z balkóna dolu na ulicu a pohľadom na vežiak oproti - do okien rovnakých väzení ako je toto jej - medzi rezignovanou vyrovnanosťou a tichým zhrozením Miša okrem iných, dôležitejších, osudovejších vecí uvažovala aj o tom, že partnera či partnerku potrebuje človek na to, aby mu mal kto zapnúť retiazku na krku a retiazku potrebuje, aby nejakého partnera či partnerku získal.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor poviedky Balla sa narodil 8. mája 1967 v Nových Zámkoch, kde žije. Poviedky časopisecky uverejňoval od roku 1992. Knižne debutoval zbierkou poviedok Leptokaria (1996), za ktorú získal Cenu Ivana Kraska. Základným a prakticky nemenným stavom hlavných hrdinov jeho raných poviedok je osamelosť, ktorá ich mení na kruté, nenávistné indivíduá, búriace sa proti banalite každodenného prežívania. Autor tému rozvíja aj v nasledujúcich prozaických knihách: Outsideria (1997), Gravidita (2000) Tichý kút (2001) a Unglik (2003). V Slovinsku mu vyšiel výber poviedok Dvojsametnost (vyd. Apokalipsa, Ľubľana 2005) a v Poľsku pripravuje na vydanie preklad jeho prvej zbierky Wydawnictwo Czarne. Nová Ballova kniha, z ktorej poviedku publikujeme, vyjde v septembri a bude mať názov De La Cruz.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Vianočný darček na celý život. Darujte návod k vlastnému telu
  2. Aby na Vianoce nič nechýbalo
  3. Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2023: Keď história opäť ožíva
  4. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME
  5. Kríza ako odrazový mostík slovenských startupov
  6. Píše analytik Martiška: Čo prinesie rok 2023 v ekonomike?
  7. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME
  8. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý
  1. Auto do 14-tisíc už nekúpite. Zvážte radšej prenájom
  2. Aby na Vianoce nič nechýbalo
  3. Helenky prichádzajú na svetlo sveta s ďalšími novými bytmi
  4. Fénix - Kultúrna pamiatka roka 2023: Keď história opäť ožíva
  5. Vianočný darček na celý život. Darujte návod k vlastnému telu
  6. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME
  7. Kríza ako odrazový mostík slovenských startupov
  8. Šariš ľuďom pomáha regiónu už takmer 20 rokov
  1. Polovicu dovolenky zaplatíme od pondelka za Vás 15 689
  2. Strážia ho divé opice. Gibraltár vás prenesie do Británie 7 602
  3. TRNKA: Esetov veľa nevznikne a ani ten jeden nemá Slovensko istý 5 835
  4. Vyberte si knihy s príbehom. Čo sa oplatí čítať na Vianoce? 4 975
  5. Deti cestujú do exotiky zadarmo 4 270
  6. Štvrtý diel komiksu Posledný Follower v denníku SME 3 191
  7. Gizka Oňová: Pre mnohých som ideálna babka a lichotí mi to 3 092
  8. Nový vlakový cestovný poriadok z vášho regiónu v denníku SME 2 842
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu

Blogy SME

  1. Metropolitný inštitút Bratislavy: Umenie vo verejnom priestore by nemali nahrádzať vyprázdnené atrakcie
  2. Monika Nagyova: Úprimné pozdravy z Bratislavy: Ľudia nosia vo vreckách nože a ešte sa tým chvastajú.
  3. Oskar Kaman: Ako magistrát (ne)získal 1,6 milióna eur do rozpočtu
  4. Michal Feik: Zmena klímy v mestách. Výsledky prieskumu obyvateľov
  5. Martin Gajdoš: Prečo sa o trhovisko na Žilinskej oplatí bojovať?
  6. Róbert Thomas: Budíček! Vstávajte, prišli smetiari
  7. Jozef Drahovský: Priechod na druhý svet je v Bratislave
  8. Martina Hilbertová: Márnivé dcéry z Bratislavy: Novomestská parkovacia: Firma bez kontroly, ktorá nepodnikala, iba míňala
  1. Grácz Ján: Po 62 odberoch končím s dobrovoľným darovaním krvi. Všeobecná zdravotná odmieta otcovi preplatiť liečbu. 39 866
  2. Věra Tepličková: Ako som cestovala vlakom 11 987
  3. Věra Tepličková: K zubárovi lacnejšie, len keď si dáte vyšetriť pipíka 5 814
  4. Ján Valchár: Prvý decembrový blog alebo láska je láska 3 297
  5. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět 2 997
  6. Post Bellum SK: Poprava sa konala 3. decembra 1952 v ranných hodinách 2 910
  7. Viktor Pamula: Spolky v Spišskej Novej Vsi I. 2 210
  8. Ján Valchár: Defekácia Putina a ruské nádielky Svätého Nikolaja 2 008
  1. Monika Nagyova: Trapas na Bibliotéke
  2. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 52. - Arktída - Expedícia na lodi Zaria do Sannikovovej zeme (1900 - 1902)
  3. Jiří Ščobák: Put*n neumí číst historii: Vybudoval ukrajinský národ, nakopl civilizovaný svět
  4. Jiří Ščobák: Je 6 000 mrtvých v Kataru moc?
  5. Monika Nagyova: Staré dievky z Luníka IX
  6. Juraj Karpiš: Ako investovať a sporiť, keď spľasla matka všetkých bublín a hrozí recesia
  7. Jiří Ščobák: Nechci se otužovat, ale v praxi to trochu dělám
  8. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 51. - Antarktída - Prvá Byrdova antarktická expedícia (1928 - 1930) - 3/3, Prelet nad južným pólom
SkryťZatvoriť reklamu