Pre maliarku NATÁLIU ŠIMONOVÚ je verejný priestor zdrojom inšpirácie. Hľadá a všíma si nielen sochárske realizácie, ale aj zabudnuté prvky, starý socialistický mobiliár z 2. polovice 20. storočia - preliezačky, tribúny, amplióny, vníma estetiku detailov, predmetov, ktoré si ľudia bežne nevšímajú, ako poklopy od kanálov alebo staré lavičky.
Takéto prvky maľuje, ako vyjadrovací prostriedok so zvolila hrdzu. Jej obraz Reťazák získal v roku 2020 cenu Maľba roka, o rok neskôr získala v medzinárodnej súťaži Strabag Artaward International Cenu uznania.
Ako hovorí, je zberateľka a zbiera všetko možné. Napríklad staré preliezačky. Jednu z nich, ktorú umiestnila pred Zichyho palácom, kde práve vystavuje, radšej odinštalovala. Prešli sme sa spoločne bratislavským Ružinovom.
Čím vás upútali pozostatky socializmu vo verejnom priestore?
Dostala som sa k tomu počas písania bakalárky. Tam som sa zamerala na preliezačky na území Slovenska, ktoré vznikli od päťdesiatych rokov do roku 1989. Postupne som rozšírila svoj záber na rôzne mobiliáre, napríklad sedačky, stoličky, brány.
V rozhovore sa dočítate:
- ako Natália Šimonová na výstavách vracia ľudí v čase
- prečo to u nej vyzerá ako v skanzene
- koľko stojí stará socialistická preliezačka
- kde hľadá námety na maľbu
- z čoho čerpá pri výskume
- ako sa na Slovensku nakladá so starým mobiliárom
- ako dopadla intervencia do verejného priestoru pri novej výstave
Za svoju úlohu považujem zobrazovať skôr nepovšimnuté prvky. Napríklad, videla som tu neďaleko takú krásnu žltú kovovú klietku a túžim ju namaľovať. Je to len štruktúra vo verejnom priestore, ale odráža sa v nej obdobie, o ktorom rozprávam.
Závojová fontána, pri ktorej sedíme, je krásny celok, niečo, čo možno identifikovať, je to Ružinov, Bratislava, mňa však zaujíma to, čo sa ihneď identifikovať nedá, po čom musíš pátrať. Ja chcem, aby si diváci namáhali svoju myseľ a pátrali po tom.
Síce to bolo všetko zrealizované počas obdobia socializmu, ale k tej ideológii nevzhliadam. Som presvedčená o tom, že samotná architektúra nemôže za to, čo sa dialo v jej vnútri, ani žiadna konštrukcia nemôže za to, kedy bola postavená.
Ako ľudia vnímajú takéto pozostatky socializmu?
Pre generáciu štyridsiatnikov, päťdesiatnikov a šesťdesiatnikov moje obrazy evokujú detstvo. Je to taký návrat späť v čase. Jedni sa k tomu stavajú pozitívne, druhí sú tak veľmi zasiahnutí tým režimom, že sa cez to nevedia preniesť.
Považujem za dôležité pozerať sa na mesto cez vrstvy. Bratislava je dosť brutalistická a keď sa táto historická rovina neakceptuje, je to problém. Či chceme, alebo nie, tieto historické vrstvy sú súčasťou nášho života.
Napríklad to dievčatko pred nami Závojová fontána zaujala, ale či má jej mama k nej nejaký vzťah, je otázne. Intenzívnejší vzťah k nej bude mať možno jej babka. Najmladšiu generácia si tento priestor asi až tak necení, lebo je to tu celé potagované.
Často sa mi stáva, že na výstave akoby zastavím čas. Ľudia mi povedia, veď ja som sa hrával na tomto, a odfotia to svojej babke, dedkovi. Stáva sa, že mi niekto povie, že ja som si na tom rozbil hlavu a podobne. Napriek tomu na to tí ľudia nespomínajú zle.
Ako tvoríte?
