V átriu Domu vedy a techniky na Škultétyho ulici v Bratislave sa kedysi ukrývala nerezová fontána v tvare abstraktného kvetu. Viac ako 40 vyleštených gulí na koncoch tyčí vyžarujúcich zo stredovej gule magicky zrkadlilo okolie alebo tváre tých, ktorí sa k nej dostatočne priblížili.
Nedávno zmizla spolu s ikonickým Istropolisom. Zatiaľ čo developer Immocap bývalú dominantu s priľahlou kancelárskou budovou zbúral, fontánu demontoval s prísľubom, že dostane šancu v projekte Nový Istropolis.
Osud tejto jedinečnej a sochársky veľmi atraktívnej fontány od Pavla Mikšíka natoľko zaujal autorov knihy Bratislavské moderné fontány, že jej obraz umiestnili na prednú aj zadnú obálku knihy.
„Symbolicky tak predznamenáva krehkosť celého obsahu knihy, kde fontány prítomné a nepovšimnuté sa môžu v dôsledku nezáujmu a absencie starostlivosti ľahko zo dňa na deň stratiť v zabudnutí,“ hovorí Martin Zaiček, architekt a spoluautor slovensko-anglickej knihy.
Immocap ubezpečuje, že umelecké diela, ktoré boli súčasťou Domu odborov, budú využité v novom projekte.
„V projekte nového Istropolisu sme fontáne vyhradili reprezentatívne a prístupné miesto na jednom z nových námestí,“ hovorí Martin Šramko, CEO spoločnosti Immocap.
Fontána, ktorú navrhol Pavol Mikšík, je jednou z desiatok fontán, ktoré boli vybudované v hlavnom meste počas minulého režimu v rámci mechanizmu finančnej podpory známeho ako Hlava V. Určovala, aká časť nákladov na stavbu sa povinne vynakladá na umenie vo verejnom priestore.
Pocta architektom a umelcom
V knihe M. Zaiček spolu s fotografkou Andreou Kalinovou, grafičkou Katarínou Knežníkovou a ďalšími vzdáva hold architektom a umelcom, ktorí od polovice 60. rokov do roku 1989 tvorili v rámci inštitútu Hlava V. Vzniklo tak veľké množstvo kvalitných, ale aj menej kvalitných architektonických, výtvarných či umeleckých diel. Mnohé z nich do dnešných dní skrášľujú aj verejné priestory v Bratislave.
„Svojho času nebol názor na tieto fontány nejaký dobrý, ale iste veľmi dobre zostarli,” skonštatoval Zaiček počas prehliadky vybraných moderných fontán v meste začiatkom apríla.
Mnohé z nich majú vysokú umeleckú hodnotu napriek tomu, že podliehali schváleniu komisiou, ktorej úlohou bolo dohliadať na obsahovú a formálnu vhodnosť diela.
Fontána ako symbol
Fontány sú synonymom pre prameň, studňu, akvadukt, vodovod či žriedlo. Najstaršími fontánami boli „kašny“ v Ríme, ktoré boli vlastne ukončeniami akvaduktov a slúžili ako verejný zdroj vody, hovorí autor.
„Napríklad fontána Di Trevi sa nachádza na konci akvaduktu, ktorý dodnes privádza čerstvú vodu do Ríma. Takou istou bola vo svojej podstate aj Maximiliánova fontána. V minulosti k nej ľudia chodili, aby si vedrami nabrali vodu."
Ale keďže väčšina stavebnej štruktúry našich miest vznikla v 19. a predovšetkým počas 20. storočia, keď sa voda už stávala súčasťou našich príbytkov, Slovensko neoplýva bohatou históriou vodnej architektúry v mestách. Voda už nebola vnímaná existenciálne ani spirituálne. Ale sochári a architekti s ňou ďalej pracovali ako s prvkom na skvalitnenie prostredia pre život.
„Fontány a vodné prvky boli v 70. až 80. rokoch 20. storočia rýchlym a finančne efektívnym riešením pre zatraktívnenie monotónnej krajiny bratislavských sídlisk a námestí,“ píše Zaiček.
Tvorcami fontán boli často prominentní sochári ako Jozef Jankovič, Juraj Hovorka, Juraj Gavula, Peter Roller, Alexander Trizuljak, Alexander Bilkovič alebo Tibor Bártfay. Často si vyberali motívy vtákov, kvetov, dievčat a žien a rodiny, teda motívy, ktoré neboli v rozpore so vtedajšou štátnou ideológiou oslavujúcou robotnícku triedu, čo im umožňovalo, podľa daných možností, tvoriť tak slobodne, ako to bolo len možné.
„Však kto by mal niečo proti labutiam?“ pýta sa Zaiček.
