Čo postavili exiloví architekti vo svete

V galérii Medium na Hviezdoslavovom námestí sa dnes o 18.00 koná vernisáž zaujímavej výstavy, spojená s krstom knihy Návrat odídených. Výstava aj publikácia sa venujú exilovej tvorbe slovenských architektov. Úvodný príhovor na výstave bude mať profesor ŠTEFAN ŠLACHTA, ktorého sme požiadali o rozhovor.

Naozaj sa dá hovoriť o slovenskej exilovej architektúre 20. storočia? Nejde skôr o jednotlivých architektov a ich diela?

Vyše 200 odídených slovenských architektov predstavuje pozoruhodný tvorivý potenciál. Sú to viaceré generácie v rôznych časových etapách, veľkú väčšinu tvoria tí, ktorí odišli po roku 1968. Sú to absolventi slovenského architektonického školstva, ktorých vychovala jedna generácia profesorov, preto tvoria relatívne kompaktnú názorovú skupinu. Aj keď sa roztratili po svete, reprezentujú rovnakú architektonickú filozofiu.

Ktorý z nich zanechal najzaujímavejšiu stopu v architektonickej tvorbe?

Nepochybne ten, ktorý sa spomína len okrajovo - Ladislav Hudec, rodák z Banskej Bystrice. Po 1. svetovej vojne pôsobil v Šanghaji a jeho diela sa stali významnou súčasťou moderných čínskych architektonických dejín. To už čosi znamená. Ak známy americko-čínsky architekt I. M. Pei napísal, že to bol Hudecov Park Hotel, ktorý ovplyvnil jeho rozhodnutie stať sa architektom, je to uznanie, ktoré nás nemôže nechať ľahostajnými. A ak mu Číňania pred štyrmi rokmi urobili v Šanghaji výstavu celoživotného diela ako 'najvýznamnejšiemu zahraničnému architektovi v Číne v rokoch 1918 - 1945', je to signál, aby sme si túto osobnosť začali vážiť aj u nás.

Ktorý z vystavujúcich architektov v galérii Medium je najzaujímavejší pre vás?

Je tu viacero autorov, ktorí urobili pozoruhodné práce. Vierka Benická a jej výskum africkej ľudovej architektúry, Zolo Šáro a jeho mrakodrapy v New Yorku. Je tu aj rozsiahle teoretické dielo Petra Lizoňa v USA a Aleny Kubovej vo Francúzsku. Silný dojem vyvolávajú práce mladého Igora Marku v Londýne, spolupráca Doda Ulbrika so štúdiom Walt Disney, pôsobenie Danice Truchlíkovej v slávnom ateliéri SOM, projekty, žiaľ, predčasne zosnulého Gusta Sedláka v New Yorku a mnohých ďalších. Dokazujú kvalitu nášho architektonického školstva, ale aj pracovitosť a talent slovenských ľudí.

Myslíte si, že ich tvorba v zahraničí skutočne získala rozmer, ktorý doma nebol možný?

Žiaľ, áno. To, čo dokázali napríklad F. Bubenko v Houstone, Ľubo Baranovič v Austrálii alebo Peter Černo v Mníchove je jednoducho niečo, na čo naša ekonomika nemala. A ak by sme sa pozreli hlbšie do minulosti, na práce E. Rosenberga v Anglicku, Š. Hornyanszkého vo Švédsku, Štefana Izakoviča vo Švajčiarsku, Ľuba Farkaša v USA či Juraja Fatrana v Izraeli - projekty 26 nových miest, zisťujeme, že tieto práce vznikali v úplne iných spoločenských a ekonomických podmienkach, aké boli pred rokom 1989 u nás. Práve toto bol jeden z dôvodov, pre ktorý viacerí odišli.