SME
Pondelok, 30. november, 2020 | Meniny má Ondrej, AndrejKrížovkyKrížovky

Endre Ardó: Gucci Underwear

Do Paríža som prišiel fajčiť, chľastať, šlukovať trávu a viesť neusporiadaný sexuálny život, nakoľko princíp autodeštrukcie sa mi javil nanajvýš zmysluplný vo svete, v ktorom som sa ocitol akýmsi patetickým nedorozumením, škodoradostným naschválom, ...

Autorom fotografie a výkladu je Otex a owad.

Endre ArdóDo Paríža som prišiel fajčiť, chľastať, šlukovať trávu a viesť neusporiadaný sexuálny život, nakoľko princíp autodeštrukcie sa mi javil nanajvýš zmysluplný vo svete, v ktorom som sa ocitol akýmsi patetickým nedorozumením, škodoradostným naschválom, byrokratickým prehmatom či zvoľou kolážistu. Prirodzená existencia v neprirodzených súvislostiach je absurdná a skľučujúca - človek si pripadá tak hlúpo a bezmocne ako Alica, ktorá najprv skočí do králičej nory a spätne si uvedomí, že postráda motorovú pílu.

V dohovorený čas ma vo Vincennes privítala moja vzdialená príbuzná. C`ecile bola nádherná žena, tento fakt mi však nebránil vnímať ju ako Chárona. Nie ako archaicky gréckeho, ale zasiahnutého evolúciou. Tento Cháron, pochopiteľne, nevyžadoval nijakú mincu, nakoľko pre môj poznávací zájazd prachy prichádzajú samy od seba.

Po jej päťizbovom apartmá z doby Napoleona III. pobehovali dve drobniatka. Mám závidieť malým deťom? - pýtal som sa v duchu, keď mi C`ecile podávala obálku. Neviem, ale toho Napoleona III. určite. Pri odchode som nemohol odtrhnúť zrak od vynikajúcej bronzovej sochy atléta skáčuceho cez prekážku, situovanú pred kozubovou zástenou. To bolo prvýkrát, čo som art deco vnímal ináč než dekoratívne alebo eroticky.

"Kto sem postavil tú sochu?"

"Neviem, vždy tu stála. Tak som si na to zvykla, že si neviem predstaviť, že by bola situovaná niekde inde."

Batožinu som naložil do taxíka, sadol si dozadu a chvatne roztvoril obálku. Ako pitvané vnútornosti sa z nej vyvalila kopa bankoviek. Šofér sa opýtal, kam to bude.

"Viete čo, je mi to jedno."

Zahmkal a vyštartoval. Keď som vylovil lístok s mojou novou adresou, nemohol som uveriť vlastným očiam.

"Rue Villiers de l'Isle Adam, prosím."

"Hm, to bude niekde pri P`ere Lachaise."

"Myslíte ten cintorín?"

"Iste, pane."

Kniha poviedok od de l'Isle Adama bola jednou z mála, ktoré som si priniesol z domu. Najúžasnejší bol Škrtič labutí. Umelci vraj najkrajšie spievajú, keď umierajú. Naozaj neviem, či stojí za to nechať ich spievať falošne.

Činžiak na Villiers, kde som mal bývať, bol zo sedemdesiatych rokov a príliš nezapadal do areálu historizujúcich budov všade naokolo. Pánovi, po ktorom bola ulica pomenovaná, by to určite pripadalo v poriadku. V mojej kobke úplne hore som mal výhľad na dva elegantné čierne mrakodrapy, vyzerajúce ako WTC v NYC. Vyhrievali sa v západe slnka.

Na prízemí protiľahlej budovy bola stará dobrá parížska kaviarnička s thonetkami a záclonami cigaretového dymu. Objednal som si dvojitú vodku a z obálky, ktorú mi dala C`ecile, som vytiahol adresu zajtrajšieho konkurzu. Bol to malý, ale luxusný obchodný dom Belvoir neďaleko Opery. To by nebolo až také zvláštne. Fascinujúce na tom bolo, že niektoré svoje výklady mal situované v pasáži, do ktorej vychádzajú po prehliadke návštevníci múzea voskových figurín Grévin.

Táto skutočnosť vybičovala moju fantáziu takmer do nepríčetnosti. Rýchlo som vybavil účet, nasadol do metra a kúpil si lístok do múzea. Bolo neskoro večer, voskové figuríny patrili takmer iba mne. Znovu som si pokľačiačky vychutnal Madonnu sediacu pri kaviarenskom stolíku, tak ako ja pred chvíľou. Inkarnát bol taký dokonalý, že som na pár sekúnd ustrnul vo svojej póze v snahe maximálne sa sústrediť na objekt záujmu. Staršie francúzske dámy prechádzajúce pomimo nahlas konštatovali: "Tak toto je Leonardo DiCaprio, toto je Madonna a... toto je kto?" Obrátil som sa k nim: "Pardon, nie som figurína."

Opatrne som vstúpil do pasáže. Hneď oproti žiaril výklad s dámskou kolekciou Rena Lange. Nádherné figuríny v military look boli naaranžované tak idiotsky, že to mohol urobiť len totálny psycho. Alebo že by som kládol neprimerane vysokú latku po tom, čo som zhliadol Grévin? Nie, moje výklady budú ako Grévin. Vychádzajúci návštevníci nesmú v prvých sekundách zistiť, že šou sa už skončila.

Pri návrate som sa vo výťahu zoznámil s nesmierne krásnou Alžírčankou, ktorú som vnímal ako veľmi vydarený flakón s čímsi voňavým vo vnútri. "Nie som Arabka, som Berberka." Bože, ona to vie celkom presne.

Jedlo som zabudol nakúpiť. Zahrešil som a zbehol do kaviarne po nejaké keksy a fľašu dobrej ruskej vodky. Na tvár som si naniesol čistiacu zlupovaciu masku a zatiaľ čo som popíjal priamo z fľaše, ako zhypnotizovaný som hľadel na žmurkajúce dvojičky. Siahol som po skicári a nahodil niekoľko kresieb. Možno to zajtra pán Guillaume de Berry ocení.

Vo vedľajšej kobke začal Muhammad al-Neviem-kto šukať s Neviem kým. Masku som si strhol takmer jediným pohybom.

Na druhý deň ráno som si dal v tureckej reštaurácii vynikajúcu placku. V Belvoir na štvrtom poschodí už sedelo niekoľko uchádzačov. V duchu som hádal, koľkí navštívili múzeum Grévin.

Šiel som posledný. Šéf propagácie, pán de Berry vyzeral trochu ako nevydarený klon Burta Lancastera. Stále som zíval.

"Spali ste dobre?"

"Paríž je mesto lásky, pán de Berry."

Zatiaľ čo sa uškŕňal, rozložil som mu na stole svoje skice a opýtal sa: "Pane, kedy naposledy ste boli u Grévina a pri odchode zhliadli vaše výklady?"

Zrozpačitel a tak som pokračoval: "Ja včera v noci. Predpokladám, že tá Rena Lange bola iba rozpracovaná."

Prijal ma a podal mi zopár prospektov. "Zajtra si urobte voľno. Prespite ho, premilujte alebo sa poflákajte po meste. To všetko je inšpirujúce. Pozajtra ráno chcem mať na stole podrobnú koncepciu pre Emporio Armani Occhiali a Maurizio Longhi Stardust... Ešte niečo?"

"Belvoir," zamyslel som sa.

"Áno?"

"To je názov anglického zámku v Lincolnshire. V pseudogotickom slohu."

Mal som tridsaťjeden rokov. Vedel som, že ešte stále som fešák, ale aj tak som zašiel na Boulevard Hausmann a kúpil si zelené bezdioptrické kontaktné šošovky. Na stanici metra Pigalle som poľahky zbalil rozkošného marockého mladíčka. Zostal u mňa až do rána a upaľoval ma ako spomienka na Casablancu s Bogartom.

O pár ulíc ďalej sa rozprestieral rozľahlý cintorín P`ere Lachaise. Naraňajkoval som sa v bistre neďaleko jeho brány. Prežúval som, neprítomne hľadiac na smútočný voz, ktorý do nej pomaly vchádzal. O chvíľu som sa pobral za ním.

Človek sem vždy vstupuje akoby prvýkrát. Nie je nič nad tie obrie parížske mestá mŕtvych, ktorých náhrobky vyzerajú ako telefónne búdky a zhlukujú sa do ulíc, bulvárov a námestí. Pri hrobe Honoré de Balzaca ma poľskí turisti požiadali o skupinové foto s bustou. Ako som sa pozeral do hľadáčika fotoaparátu, mysľou mi mimovoľne prebehla veta, ktorú som si kedysi dávno zapamätal z Otca Goriota. "Svet je bahnisko, usilujeme sa ostať nad ním." Svet je bahnisko, usilujeme sa ho mať čím skôr nad hlavou. Syr!

O čosi ďalej som nemohol prehliadnuť náhrobok vyzerajúci ako sprostá reklama, ale aká! Zastavil som sa pred tým mramorovým billboardom a prekvapený vnímal dokonalú efektívnosť reklamnej stratégie. Erotickosť obrazovej a jadrnosť textovej zložky bola omračujúca. Reliéf zobrazoval polonahého muža s rúškom okolo pása a s ramenami zdvihnutými k veľkému nápisu IMMORTALITÉ.

Maurizio Longhi Stardust bola nábytková retrokolekcia v štýle vycibrenej vrcholnej moderny. Čierna koža, chrómovanie, sklo, leštené kamenné bloky. Do popredia som načrtol dve ženské postavy, výrazne odlíšené charakterom odevu, no vzájomnou konfiguráciou spojené priam koitálne. Jedna z nich - odetá v štýle tridsiatych rokov - ležala vystretá horeznačky a v nemohúcej pravici držala revolver. Na jej bedrách obkročmo sedela druhá, ktorá ležiacu škrtila šálom, pričom jej krinolína v štýle druhého rokoka obeť delikátne zakrývala. Latentne lesbickú akciu pozorovala mužská postava, hoviaca si v jednom kresle. Práve odklepávala popol z cigarety. Na popolníku pritlačenému div nie na sklo výkladu sa skvel výrazný nápis Stardust.

Pre Emporio Armani Occhiali som navrhol interiér galérie, v ktorej sa z rámov obrazov vykláňajú portréty-figuríny s Armaniho okuliarmi, zaujaté sledovaním paralyzovanej skupinky návštevníkov, ktorým som zatrel zreničky a očné bielka načierno. Vyzeralo to dosť strašidelne, ale there's no business like showbusiness.

Pán de Berry nemal žiadnu pripomienku. Nikdy. Keď som zistil, že tovar ponúkaný v mojich výkladoch je takmer vzápätí vypredaný a že si kupujúci robia fotografie príslušného výkladu, okamžite som požiadal o zvýšenie gáže. Vo Vogue, Le Point a Le nouvel Observateur napísali o mojej práci články, ktoré som si nechal naxeroxovať a vytapetoval nimi svoju kobku. Takto som si hovel v meste lásky niekoľko týždňov a s mojím marockým miláčikom som si to parádne užíval.

Jedno melancholické popoludnie, keď som nedokázal myslieť ani na prácu, ani na sex, som navštívil napoleonský ChÇteau Malmaison na západnom okraji Paríža. Celý ten dokonalý empír bol ako nejaká Gorgóna, pri ktorej som kamenel pohľadom. Vonkajšie znaky zjemnenej civilizácie tu boli dovedené ad absurdum. Sústredený vysokotlakový prúd čírej krásy. Nič dekadentné a krvavé, zato však imanentne prítomné. Možno preto som sa v tej dokonalosti plnej bolesti ponevieral asi tri hodiny. Zriadenec, omylom považujúci moju extrémnu zmätenosť za extrémne zaujatie, pristúpil k maliarskemu stojanu, odhrnul látku a odhalil predo mnou zvlášť cenný akvarel. "S'il vous plaĄt, monsieur."

Zámok som opúšťal takmer vo večernom prítmí, no zamieril som ešte do parku a inštinktívne vyhľadal zákutie, kde Prud'hon maľoval cisárovnú Jozefínu.

Ráno mi de Berry zadal prácu na módnej línii Gucci Underwear. Na niečo také som bol už dávno pripravený, takže som de Berryho hneď upozornil, že tentoraz to bude drahšie ako obyčajne.

"Pánska spodná bielizeň a drahšia?"

Koncepcia pre Gucciho bola trojpásmová. Pri východe z múzea mala stáť voľná kópia "telefónnej búdky" z P`ere Lachaise. Nechal som vymodelovať a odliať reliéf IMMORTALITÉ a nalepil som ho na priečelie búdky. Ako mnohé z nich na cintoríne, ani táto nebola ušetrená rán osudu a tak som jednu z bočných strán perforoval vo výške ľudského pásu. Vo vnútri stála mužská figurína v bielych priliehavých boxerkách od Gucciho, ktoré boli osvetlené skrytou žiarovkou. Divák sa musel nachýliť, aby dovidel. Pochopiteľne, na znak posvätnej úcty. To bolo entrée, ktoré som chcel vystaviť ex post v pasáži.

Napravo od búdky, tentoraz už vo výklade som situoval identickú figurínu, z ktorej toho bolo vidno podstatne viac - i z jej vnútra. Namočil som si ruky do červeného farbiva a kĺzal nimi po vnútornej strane skla výkladu, ako keby klesal niekto ranený. Pod dva páry červených stúh som nainštaloval kľačiacu figurínu, zakrvavenými rukami opretú o sklo tam, kde končila moja krv. Pre prípad, ak by sa niekto chcel tých rúk cez sklo dotknúť. Pod nádhernou tvárou, akú majú iba vyrovnané, sebavedomé klony Ramesseho II. v skalnom chráme Abu Simbel, som naaranžoval obrovskú krvavú ranu, ktorá síce nevyzerala pekne, zato bola rozhodne neprehliadnuteľná. Presne to, čo som nemohol neurobiť - evokácia spokojnej agónie. S boxerkami od Gucciho alebo bez, pre mňa to bolo druhoradé. Každopádne tie boxerky sa hodili výborne.

Posledné, tretie pásmo malo charakter kóje. Na koberec z dielne Aubusson som nechal položiť tú najkrajšiu rakvu, akú som našiel v pohrebníctve neďaleko L'Arc de Triomphe a pietne som do nej uložil figurínu s boxerkami. Na kreslá vedľa otvorenej rakvy som usadil tri ženy v čiernom. Ich identitu, v tomto prípadne úplne irelevantnú som potlačil dlhými pásmi z čierneho mušelínu. Omotal som ho párkrát okolo hláv a poldruhametrový zvyšok prišitý na zátylku nechal povievať v rytme veľkého ventilátora ukrytého za priečkou. Ventilátor bol veľmi dôležitý, pretože sugestívne rozhojdával blýskavý alumíniový nápis GUCCI UNDERWEAR, visiaci zo stropu ako prapodivný luster a zvýrazňujúci nehybnú nadčasovosť obsahu rakvy.

Hneď potom, čo mi dvaja pomocníci postavili svietiacu búdku do pasáže, vletel do výkladu de Berry.

"To je surrealizmus?" takmer vyštekol, keď sa okolo seba poriadne poobzeral. "Vrátane tej veci vonku?"

"Nie, pane, to je realizmus. Neklasická verzia realizmu zrodená za špecifických podmienok. Nevyzeráte dobre, pán de Berry."

"Iste, nakoľko začínam postrádať normálne výklady príčetného pána Hennequina. Čo ste sa zbláznili?!"

"Chcem, aby sa na to pýtal každý, kto si moje výklady prezrie. Nehovorte, že to nie je chytrý marketingový ťah."

"Počujte, pred pár týždňami ste sem vniesli čerstvý dych. Teraz je cítiť hnilobu."

"Pretože som použil rakvu a umelú krv?"

"Nie! Pretože to tu vyzerá ako na St. Denis alebo niekde na Montmartri! Homosexuálne!"

"Aha! Pán sa napajedil, ale predtým sa na mne stihol poriadne nabaliť."

De Berry sa otočil k rakve, vytiahol z nej figurínu a odhodil ju na koberec. "Buď to zgruntu prerobíte, alebo máte padáka. Rozumeli ste?"

"Iste, pane, vy ste tu šéf. Ešte som nikdy nič neprerábal."

V nasledujúcom okamihu som mu uštedril poriadnu facku. Zatackal sa, zakopol o rakvu a spadol do nej. Lebka mu praskla ako orechová škrupina a saténovú výstelku zaplavila krv. Vyjavene som pozeral na tú škaredú figurínu, ktorá v rakve ležala tak, ako keby tam odjakživa patrila.

Peknú figurínu z koberca som vyzliekol z boxeriek a tie vložil medzi spodnú časť rakvy a veko. Tom Ford láskavo prepáči - there's no business like showbusiness.

Už neviem, čo bolo ďalej. Jediné, čo viem celkom iste, je to, že všetko sa vypredalo.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA.

Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka .

Endre Ardó sa narodil 1. novembra 1972 v Moydrum Castle, Athlone, grófstvo Westmeath v Írsku. Študoval antropológiu a sociológiu na Ženevskej univerzite (diplomová práca Zombifikácia jedinca a spoločnosti). V súčasnosti sa zaoberá výskumom múmií v Catacombe dei Cappuccini v Palerme a fenoménom "bog people" (ľudia doby železnej nájdení v rašeliniskách severnej Európy).

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Bratislava

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zodpovedné podnikanie je témou aj pre slovenské spoločnosti
  2. Vyšperkujte Vianoce - tipy na vianočné darčeky
  3. Manažér, Redaktor, Psychológ či Vedec? MY sme READY – a TY?
  4. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  5. Štúdium ekológie, dizajnu či tech-inovácií je životný štýl
  6. Nástrahy online vyučovania, o ktorých sa nehovorí
  7. Maturuješ? Vyber si oblasť uplatnenia a študuj čo ťa baví!
  8. Slovensko spoznalo najlepšie farmy minulého roka
  9. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. Virtuálne prechádzky ako pomoc turistom pri orientácií
  2. 3D virtuálne prechádzky pozdĺž maďarsko-slovenských hraníc
  3. METROPOLIS prináša mestské bývanie vo vysokom štandarde
  4. The future of M&A in Europe
  5. Prvé zamestnanie: 3 veci, na ktoré by ste nemali zabudnúť
  6. ADLO sa presťahovalo bližšie k zákazníkom
  7. Changes to the System of Remedies under the Amendment to the PPL
  8. Ako inovácie menia naše návyky? Čo už dnes môžete robiť inak
  9. Máte problémy s trávením? Známy gastroenterológ radí ako na ne
  10. Zdravé varenie: zábava pre celú rodinu
  1. Slovenská firma reformuje tradičné multimiliardové odvetvie 33 458
  2. Budíte sa počas spánku? Toto sú hlavné príčiny 15 313
  3. Slnko a teplo aj cez sviatky: Do Egypta sa vracajú dovolenkári 14 165
  4. Kaufland na Slovensku testoval novinku, ktorú zavádza v Európe 10 209
  5. Aká je chémia vôní 9 960
  6. Mercedes-Benz opäť nadizajnoval budúcnosť 9 460
  7. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 8 787
  8. Viete, aká je skutočná cena smartfónu? Číslo vás prekvapí 8 722
  9. Bývanie v meste predlžuje život 8 136
  10. Bezpečná dovolenka v exotike: Maldivy sú prešpikované zážitkami 7 702
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu