Súboje na cyklistických pretekoch Okolo Slovenska sa odohrávajú obyčajne v zaujímavom prírodnom prostredí. Štart úvodného ročníka sa však uskutočnil v Bratislave na dnešnom Námestí SNP. FOTO - ARCHÍV
V roku 1953 bol štart Pretekov mieru prvý a jediný raz v Bratislave. V hoteli Carlton sa zišiel výkvet európskych amatérskych cyklistov, aby po cestách ČSR, NDR a Poľska bojovali o víťazstvo na vyše 2000 km dlhej trati. Bol to už siedmy ročník tohto podujatia a v našom meste bol oň enormný záujem. Najmä mladí obliehali hotel, aby videli veľkých športovcov, zaujímavý konvoj sprievodných vozidiel, našich reprezentantov a najmä bicykle, o akých mohli iba snívať. V deň štartu (19. 6. 1953) sa ulice zaplnili a ľudia zdravili cyklistov po celej trase Slovenskom. Vtedy vznikla myšlienka usporiadať podobné preteky na Slovensku každý rok. Veď Preteky mieru viedli naším územím iba zriedkakedy.
Na čele F. Letovanec
Otcom myšlienky a potom dlho hlavným organizátorom bol známy športovec, neskôr funkcionár František Letovanec. Od slov ku skutkom nebolo ďaleko. Hneď v zime roku 1953 sa zišiel prípravný výbor pretekov a rozhodol, že preteky budú každý rok v auguste. Dobrá myšlienka našla živnú pôdu a po roku už bol na terajšom Námestí SNP (vtedy Stalinovom) prvý štart za účasti 10 000 divákov.
Z pretekov sa stalo najväčšie športové podujatie na Slovensku. Prvý rok boli v siedmich etapách na 1120 km dlhej trati najúspešnejší K. Nesl, E. Křivka, J. Kubr a V. Ružička. Pelotón 79 štartujúcich dosiahol na vtedajších zlých cestách priemernú rýchlosť 32,4 km/h. Na cyklistov boli zvedavé státisíce divákov. Podujatie si vyslúžilo prívlastok malé Preteky mieru. Vďaka našim horám to boli najťažšie etapové preteky v bývalej republike. Ich vážnosť sa zvýšila už v treťom ročníku, keď sa podarilo zabezpečiť na nasledujúce ročníky zahraničnú účasť.
Slávni boli aj naši
Slovenskí priaznivci športu tak mali možnosť prostredníctvom tohto podujatia spoznať veľkú cyklistiku, k tomuto ťažkému, no krásnemu športu sa dostalo veľa mladých ľudí. Už v prvých dvoch ročníkoch pútali pozornosť veľké súboje víťazov K. Nesla a J. Veselého s V. Ružičkom, J. Křivkom, J. Kubrom. Ale diváci obdivovali aj Taliana A. Cestariho či Francúza P. le Dona. V piatom ročníku 1958 sme tlieskali slovenskému víťazovi W. Rennerovi a potom ďalším, M. Lacovi, P. Čambalovi, M. Liptákovi, J. Valachovi. Radosť však robili aj ďalší na čele s Labusom, Svoradom st. i mladším, Bilom, Regecom, Gálikom, Jurčom, Holíkom. Bývali to veľké preteky a naša cyklistika bola najmä ich zásluhou silná. Postupne však strácali a strácajú svoju silu. Nedarí sa zabezpečiť etapové mestá, aby sa dalo jazdiť "okolo" ako v prvých ročníkoch a aby pelotón prechádzal mnohými mestami a dedinami. Preteky stratili svoju výnimočnosť, nepatria k veľkým v kalendári UCI, prvotriedni cyklisti sa im vyhýbajú z titulu ich zaradenia, možností a nízkych finančných odmien. Napriek všetkému je pred nami už 49 ročník Okolo Slovenska (štart 31. 8.) a keby v nepretržitom rade nebolo v rokoch 1961- 1963 vzniklo trojročné vákum, preteky by už boli za svojou päťdesiatkou.
Autor: IGOR MRÁZ
